23. 6. 2017

BB-8

„Čo by si chcel?“
Ben Solo pomaly ukončil meditáciu, keď si uvedomil, že ten droid model BB-8 sa vykrúca priamo pred ním.
Vskutku bolo ťažké pôsobiť hrozivo a nedostupne, keď sa k nemu tak zvedavo nakláňal.
„Poslal ťa tvoj pán, aby si ma sledoval...“
Jedno písknutie a vysunutie pravého ramena, v takmer až odmietavom geste.
Droidovu spoločnosť však bezpochyby mohol považovať za príjemnejšiu než to, keď si k nemu jeho otec prisadol na jednu z tých zásobovacích debien.
Stále mal relatívnu slobodu, správali sa k nemu ako k synovi generálky, akoby sa vôbec nič nebolo stalo, čo bolo pomerne príjemné vzhľadom na to, že nevedel ako dlho sa na tejto návšteve skutočne zdrží.
„Kde je Rey... od rána som ju nevidel...“
„Aj tebe prajem dobrý deň, otec...“ provokoval ho zámerne, keďže mu bolo jasné, aký rozhovor ich asi tak čaká.  A vskutku to vyzeralo tak, že má starosti. Nedovolil by mu, aby s ním tak hovoril, no Benovi Solovi to zjavne až tak veľmi nevadilo.
„Ben, ja to myslím, skutočne vážne...“
„Včera, keď si jej dovolil so mnou odísť ti, na tom až tak veľmi nezáležalo.“
„Veril som, že môj syn Ben, by jej neublížil.... že by vedel, čo by mal urobiť a ako sa správať k osobe, na ktorej mu očividne záleží... Som rád, že si sa s nami vrátil, ale musím vedieť, aké máš s Rey úmysly, skutočne je ako moja dcéra, vtom si mal pravdu... Oboch vás považujem za svoje deti...“
„Predpokladám, že ešte spí...“ vyhlásil pomerne pokojne a otca si premeriaval, akoby mal pred sebou nejaký zvláštny druh obzvlášť neposlušného troopera.
Ben takmer až zmierlivo zastavil ďalšie zvuky, ktoré by BB-8 mohol vydávať, tým, že položil ruku na jeho hlavu. A jeho tváre sa pritom dotkol jeden z tých vzdialených úsmevov, zložil ruku z droida a pozrel na otca.
„Bola unavená fyzicky aj emocionálne a aj keď tak niekedy pôsobím nie som len netvor v maske, to najlepšie pre ňu po vašej zrade, bolo dopriať jej oddych.“
Han sa dotkol jeho pleca, akoby snáď dúfam, že to gesto bude  považovať za jeden z tých márnych spôsobov, akoby sa mohli zmieriť.
„A čo sa týka mojich úmyslov s ňou... je to prosté otec, Rey chce patriť do našej rodiny, z nejakého dôvodu si myslí, že by dokázala byť v nej šťastná. Ak bude na tom trvať a ak bude chcieť Bena tak, ako chce on ju, tak jej to bude umožnené aj oficiálne...“
Otec bol naňho priam hrdý, keď použil tie slová, bolo to vpísané do jeho pohľadu, kedysi by túžil potom, aby naňho hľadel takýmto spôsobom, dnes mu to bolo absolútne ľahostajné, bol ovládaný Benovým pokojom a Kylovou ostražitosťou.
„Dal by som si s tebou kávu otec, ale musím dokončiť cvičenia, boly by lepšie, keby si ma pritom nerušil... BB-8 sa zrejme nezbaví no na teba už čaká matka, aby si jej robil spoločnosť...“ riskoval rozhovor s otcom, no teraz keď vezme do ruky meč, náhodu by to mohlo Kyla Rena k niečomu inšpirovať a bolo by lepšie, keby bol otec vtedy radšej s matkou, to by ho odradilo od akýchkoľvek akcií spojených s jeho priamo likvidáciou. A on sa ešte nechcel zbaviť toho pokoja, ktorý mu vniesol do života Ben Solo.

22. 6. 2017

Ben Solo

„Dobre, otec, Ben Solo s tebou pôjde za predpokladu, že ho tvoja dcéra Rey o to osobne poprosí,“ nepredpokladal, že sa to skutočne sta ne, no do istej miery túžil potom pohrávať sa s touto možnosťou. Bonusom bol ten zľahka zmätený výraz na otcovej tvári.
„Rey? Čo máš spoločné s... Prečo ona?“
„Myslím, že to ti nemusím vysvetľovať.“
To dievča už preňho nebolo len obyčajnou zberačkou šrotu. O privilégium považovať ju za bezvýznamnú zrejme definitívne prišiel.
„Nemôžem....“ hlesol Solo znepokojene, Kylo Ren predpokladal, že sa k tomu postaví takýmto spôsobom. A bol pripravený zbaviť sa tej bolesti, ktorú mohla zmierniť len smrť jeho alebo tá otcova....
„Samozrejme, že by si niečo také od nej nemohol žiadať... netráp sa s tým otec, rozumiem ti...“ jeho ruka už siahala po meči, no ona to urobila, skutočne niečo také dokázala, postavila sa pred Hana Sola, akoby ho chcela chrániť, akoby dúfala, že práve to by ho mohlo zastaviť.
Natiahla ruku a dotkla sa tej jeho.
„Prosím, Ben, vráť sa s nami domov...“
„Vieš čo to pre teba znamená, Rey? Rozumieš tomu?“ Ben bol opäť súčasťou jeho hlasu, počul ho, cítil ako sa dostáva na povrch. Ako sú jeho túžby silnejšie, než...
Stále nemohol uveriť tomu, že to urobila, že ho vystavila horšiemu pokušeniu než ktokoľvek iný.
Bola tu. Nechcela utiecť len ho držala za ruku. Bola tu a on mohol cítiť... niečo silnejšie než svetlo aj temnota...
Jej tváre sa dotkla odhodlanosť, nespúšťal z nej zrak, nemohol sa na ňu prestať dívať a nemyslieť pritom na...
„Áno, viem, to Ben a nič to nemení na tom, že chcem, aby si šiel s nami...“
Neveril, že by jej mohlo až taká záležať na Hanovi Solovi, že by bola schopná obetovať sa len kvôli tomu, aby... že existuje taký druh lásky, tak neznámy v tom svete, ktorý si vybudoval on sám. A predsa ho stále držala za ruku, predsa ho stále odmietala pustiť.
Bola ochotná to zopakovať, skutočne ho o to požiadať, aj keď tušila, že sa nevzdá, že mu nebude môcť uniknúť, že ak prebudí Bena Sola bude musieť niesť všetky následky s tým spojené.
„Tak dobre, Rey, vrátim sa s tebou...“ dal jej nádej, no nevedel, či bude stačiť na to, aby sa navždy zbavil masky, zatiaľ bol ochotný len dať Benovi viac priestoru, aby získal to po čom túži, to bolo všetko čo jej mohol dať.
Jej obeť naňho skutočne urobila dojem, vedela čo s ňou urobí, že nebude môcť... Každý ďalší boj by ju len vzdialil od cieľa, ktorý chcela dosiahnuť.  A on si nemienil odoprieť to potešenie mať ju vo svojej moci.
To, že jeho otec bol šťastný bol len nežiadúci účinok, s ktorým sa nateraz musel vyrovnať. Naňho samého to nemalo žiadny vplyv, sú isté stopy, ktoré sa nedajú zmazať, vedel to aj Ben aj Kylo Ren, ani jeden z nich nebol ochotný zabudnúť. Ani keď prešli spolu tým mostom  a on ju nasledoval, nechal sa ňou viesť akoby ona bola jeho temnotou aj svetlom.

***
Nebol väzňom, ani len na okamih sa tak necítil, no podozrievavým pohľadom sa nevyhol, keď vystúpili z povstaleckej lode a ocitli sa blízko hlavných hangárov.
Čakalo ho stretnutie s matkou, no práve teraz na to nedokázal myslieť, jeho myseľ plne zamestnávala Rey, v podstate bola v jeho objatí natoľko spokojná, až sa rozhodol pobozkať ju, aby si nemyslela, že to čo povedal sú len prázdne slová, ktoré môže kedykoľvek vziať späť.
BB-8 sa k nim pomerne rýchlo dogúľal, no od neho si udržiaval dostatočný odstup, zjavne ho omnoho viac zaujímala Rey, čo mu Ben Solo vskutku nemohol vyčítať. Dokonca ani Kylo Ren by nemal proti jej spoločnosti žiadne námietky.

18. 6. 2017

Jeho ďalší DDos útok

Sledovala som ho zo svojho kresla. Všetky tie stopy vedúce k tomu, čo si ich chcel povedať. Kedysi som tak milovala to vzrušenie s tým spojené...
„Robte, niečo, sakra, Stevensová! Hýbte sa už!“
Pád tej stránky a rozhorčenie môjho šéfa nad tým, že k niečomu takému vôbec mohlo dôjsť.
Kričal, no ja som jeho hlas, takmer ani nevnímala. Nemal zamestnať agorafobičku, ktorá sa nedokáže odpútať od dobre známych stien, videla so to v jeho pohľade v každom jeho geste a len som automaticky hlesla:
„Áno, pane, to bude v poriadku, bude to dobré...“
„Tak to vám radím, to vám radím... Stevensová...“ opäť zopakoval moje priezvisko, akoby opovrhoval všetkým, čo znamenalo.
Jeho rozhadzovanie rukami a moje bezmocné výhovorky. Nebolo to prvý raz, čo som im čelila.
No mňa si práve teraz zaujímal len ty. Naša minulosť... To všetko, čo bolo súčasťou tvojho podpisu. To koľkokrát som sa rozhodovala medzi tým, či ťa kontaktovať alebo nechať minulosť minulosťou.
Chcela som sa k tebe opäť priblížiť, s tou túžbou som bojovala,  chcela som sa ti ozvať, keď som zistila, že si opäť aktívny, no dokázala som len sedieť za svojim notebookom.
Len myslieť na to, aké to bolo, keď som zložila hlavu na tvoje plece, keď sme spolu pili z jedného hrnčeka. Keď si ma objímal a ja som len ticho oddychovala v tvojom náručí.
Keď si ma pobozkal a ja som verila, že spolu môžeme zmeniť svet, že ak sa pre to rozhodneme, budeme to môcť urobiť.
Teraz som však túžila len plakať.
Len nechať moju čiernu maskaru, roztekať sa po mojej tvári, keď som plakala, lebo nedokážem, lebo nemôžem opustiť ten svoj bezpečný svet, v ktorom už nie si ty.
„Neber si to tak, vieš, že George, je vždy nervózny, keď niečo nejde podľa plánu...“ počula som Lucy, moju najlepšiu kamarátku, ktorá však nevie všetko, nevie, že aj ja som patrila do jeho tímu, že aj ja som ho milovala.
Prikývla som. Prijala jej ruku na pleci a myslela na to, aké to bolo, keď som cítila tú tvoju, bojovala s tým nie aj s tým áno, s tým všetkým, čo ma mohlo tak ľahko a kedykoľvek zastaviť.
A tí ostatní, tie súcitné pohľady ma zabíjali. Vedela som čo si myslia, no mne na tom nezáležalo.
Dôležitý si bol len ty, a to čo sa stalo, to čo som nemohla urobiť, bez tvojej prítomnosti. To, čo si stratil kvôli mne. To ako som dokázala všetko zničiť, kvôli svojmu strachu, si stratil so mnou trpezlivosť. A ja som sa vzdala, vzdala som sa a nedokázal si to zniesť.
Tvoja sivá zmizla a teraz si bol už len black hat, teraz si nás už chcel len zastrašovať, toto tvoje postrčenie, to bol len začiatok, vedela som čo príde, čoho budeš ešte schopný, keď rozohráš opäť jednu z tvojich hier, no ja si pamätám na časy, keď ti záležalo na iných veciach, keď to čo ťa definuje teraz bolo nekonečne v
Videli ma plakať a mysleli si, že som sa zbláznila, že mi to tu všetko už zas padá na hlavu.
Pritisla som si ruky bližšie k tvári, aby som prekonala ten pocit, že sa mi všetko pred očami opäť rúca, že opäť nenachádzam žiadnu pevnú oporu vo svojom živote.
Priala som si za tebou prísť, tak ako predtým a len ťa pozdraviť, len cítiť, že žijem.
Možno ma už ani nepoznáš, možno už o mne ani len neuvažuješ, ako o tej priateľke, ktorú si kedysi poznal, ktorá kedysi nebola schopná ničoho iného, len zlomiť sa pred vyhrážkami, ktoré roztrhli to spojenie, ktoré bolo medzi vami. Možno by bolo zbytočné ťa opäť kontaktovať, aj tak si myslíš, že som... možno na to nikdy nenájdem silu, tak ako nikdy nedokážem vyjsť z týchto dverí, tak ako každý deň s nimi bojujem, aby ma pustili ďalej do toho sveta, ktorí sa predo mnou navždy uzavrel, keď som stratila jedno z tých spojení, keď som prestala veriť...
Siahla som po vreckovku do svojej nenápadnej čiernej kabelky, pevne som ju zovrela v dlani.
Poutierala som si slzy, zanechala som na nej tie tmavé stopy, mojej úzkosti.
A chcela som sa ti opäť ozvať, aby si pochopil, aby si vedel, že som tu, že ešte stále sa k tebe môžem dostať.
A poslala som ti svoju odpoveď, jednu z tých odpovedí, ktoré si vôbec nečakal, no ja som tiež stále hackerka, nie tá ktorú si poznal, no budem opäť prítomná v tvojom svete, aspoň v tom svete, v ktorom sa ťa môžem opäť dotknúť, teba to už možno netrápi, ty už na to možno nemyslíš, no u mňa to ostalo neuzavreté, ja ťa potrebujem, potrebujem ťa opäť počuť.
Pracovala som, na vyriešení toho problému, na tom, aby môj šéf nemal viac dôvod na mňa vrieskať, organizovala som, dala do poriadku, ten chaos, ktorý si spôsobil a poslala ti správu, v príhodnom okamihu, jednu z tých, ktorú som mala poslať už dávno.
Tvoja odpoveď bola mojím krstom, bola mojou odmenou, keď som si ju neskôr čítala, absolútne paralizovanú.
Čistá správa. Bez textu. Len čistá správa.
Mohla som ťa ďalej pozorovať, to si mi dovolil, pozorovať ťa a čakať na ten okamih, kedy to opäť budem môcť urobiť.
Kedy sa o teba opriem tak ako kedysi a ty možno povieš. „Vitaj doma, Annie...“ 
Tak ako si to zvykol hovorievať vždy, keď som dokázala prekonať samú seba, keď si bol tu a ja som ťa mohla vidieť, mohla som s tebou hovoriť a cítiť, že si so mnou.

Kráľovná 7. kapitola Ich prípravy, ich riziko

v jeho náručí spoznala to šťastie, on ju naučil, že existuje niečo silnejšie než temnota, ktorú poznala predtým, nebola viac sama, nebola zraniteľná.
Pozdávala sa jej aj tá predstava, že ešte aspoň istý čas bude jej premiérom. Okrem nej a záležitostí štátu sa nebude mať čas venovať ničomu inému.

***
„Teší ma, že vás spoznávam, Vaša Výsosť...“
Elinor sa jej hlboko uklonila a počkala na dovolenie, aby si mohla prisadnúť ku kráľovninmu stolu.
Viktória jej to umožnila. Pozvala ju do Windsoru spolu s lordom M, už len z toho dôvodu, že jej snúbenec vyzeral výborne vo Windsorskej uniforne a chcela si konečne nájsť príležitosť na to, aby spoznala jeho neter. Uznávala že tu boli isté spoločné črty, ktoré ich priam predurčovali k tomu, aby boli za rodinu skutočne považovaní a všetky tie pôvodné dohady sa ani len zďaleka nezakladali na pravde, mala možnosť sa o tom sama presvedčiť, keď tých dvoch videla veľa seba, keď pozorovala to, ako sa  k sebe správali.
Prípravy na svadbu takisto prebiehali podľa jej želania, všetko, čo sa toho týkalo mala kráľovná plne pod kontrolou a zaujímala sa  o každý jeden detail. A vskutku by aj teraz uvažovala o tom, čo by bolo ešte nutné vykonať, keby si nevšimla jazvu na Elinorinej ruke a neter jej drahého lorda M s uvedomila, že si ju obzerá, nechcela, aby sa kvôli tomu cítila nepríjemné, no nebolo to typické zranenie, ale niečo čo vyzeralo ako pozostatok po násilnom čine.
„S tou jazvou sa spája jeden smutný príbeh Veličenstvo, možno raz budem schopná vám ho porozprávať:“
To bolo všetko, čo jej o tom povedala a Viktória ani len nenaliehala, aby pokračovala.
Po návrate lorda M, k jej stolu sa už veľmi nezhovárali, Elinor sa v prítomnosti strýka správala skôr zdržanlivo a lord M sa však k nej naďalej správal láskavo a nevyzeralo to, že ho znepokojuje jej súčasná mlčanlivosť.
***
„Už zajtra, lord M....“ pripomenula mu pre nich oboch ten najdôležitejší deň, keď si ho pozvala do prijímacej sály a zaujala svoje miesto na tróne.
„Áno, madam... zdá sa, že naše spoločne úsilie bude napokon odmenené...“ pošepol jej predtým než sa objavili ďalšie poverené osoby, na ich prítomnosť sa sústredila len okrajovo.
Lord M sa mal stať jej rytierom, bola to tradícia a ona si priala, aby práve on bol nositeľom tohto vysokého vyznamenania.
Nikdy nebola šťastnejšia než teraz, keď sa jej srdca dotýkal jeho úsmev.
Keď sa díval len na ňu a nemyslel na nič iné. Zdalo sa jej, akoby vždy bol jej rytierom, akoby to bola len formalita, ktorú je nutné splniť na to, aby všetci pochopili, čo pre ňu znamená jeho opora a láska.
„Neviem, či si zaslúžim takú poctu, Veličenstvo....“ povedal to tým spôsobom, ktorý milovala, jeho skromnosť sa jej dotýkala tak ako nikdy predtým.
„Vždy mi bude potešením stáť pri vás...“ to jej povedal ako kráľovnej, no neskôr, keď boli osamote, mali jeho vyznania aj inú omnoho dôvernejšiu príchuť.
Bol to jeden z tých vzácnych okamihov, keď jeho dotyk bol zdrojom sily, bol jej srdcom, ktoré nebolo možné zastaviť inak, než zničením všetkej nádeje. A jej srdce práve teraz hovorilo.
Už zajtra, už zajtra... Po dlhom čase skutočne túžilo, aby prišiel nový deň.
***
Elinor prechádzala tými pre ňu neznámymi chodbami,  čakala na strýka,  chcela s ním ešte hovoriť... predtým než... Priala si ubezpečiť sa o tom, že sa na ňu nehnevá, ešte pred svadbou chcela, aby pochopil jej dôvody, chcela sa s ním otvorene pozhovárať už predtým, no nevedela ako to urobiť, nenašla v sebe tú odvahu...
Vždy bola zbabelá a jeho pohľad jej tak veľmi pripomínal ten matkin, ona sama jej kládla na srdce, aby strýkovi nič nepovedala, aby radšej...
„Lady Elinor...“ zaznel napätý hlas kdesi za jej chrbtom, prudko sa otočila, ešte si nezvykla na svoj nový titul, ešte s ním bojovala, no bola zaňho vďačná.
„Lord Alfred?“ oslovila ho znepokojene, jeho meno si pamätala, bol to mladý muž, jeden z priateľov jej strýka, patril k tým dôveryhodným osobám, o ktorých jej strýko hovoril len v dobrom, no aj tak sa nemohla zbaviť strachu. Aj Sinclair bol predtým než... aj v jeho prítomnosti sa cítila dobre, skôr než... pohľad jej padol na jazvu...  Nechcela byť s lordom Alfredom osamote, nebola na tú možnosť pripravená. Aj napriek tomu, že sa tu povrávalo, že má záujem o inú spoločnosť než o tú ženskú.
„Ste v poriadku, akosi ste zbledli...“
„Áno, ja ďakujem lord Alfred, skutočne nič nepotrebujem...“ snažila sa ovládnuť svoj strach, nechcela svojho strýka zahanbiť.
„Hľadáte lorda Melbourna?“
Prikývla.
„Zdržal sa u kráľovnej, no čoskoro by sa mal vrátiť, ak chcete, môžem vás odprevadiť...“
„Elinor!“
Pocítila úľavu, keď videla prichádzať lorda Melbourna, takmer ju nedokázala ovládnuť.

***
Nebála sa, keď ju objal, bolo to, akoby to urobil jej vlastný otec predtým než prestala cítiť, predtým než sa všetko zrútilo.
„Prečo sestrička plače, veď je taká pekná...“ vypytoval sa Ahston, ktorý očividne musel uniknúť svojej novej pestúnke.
„Je len unavená, Ash... bol to pre ňu veľmi dôležitý večer v spoločnosti kráľovnej... A ty mladý muž, prečo ty vlastne ešte nespíš?“
„Chcel som na vás počkať... A dúfal som, že niekedy, že možno aj mňa predstavíš kráľovnej... a dám jej tie najkrajšie kvety...“
„Tomu rozhodne neuniknete, drahý pane...“ prisľúbil mu lord M, keď ju opatrne pustil z objatia, medzi nimi opäť panoval ten druh mieru, po ktorom túžila a dúfala v neho. Ich rozhovor vskutku veľmi úprimný, no pre ňu ťažší než čokoľvek bol zdrojom tej náhlej ľahkosti, ktorá jej vrátila srdce.
Lord Melbourne odprevadil Asha do jej izby a na ňu v jej spálni čakala jej komorná, aby jej pomohla s prezliekaním.
Cítila upokojujúci dotyk jej rúk, ktoré uvoľnili jej šaty, vyslobodila sa z ich zovretia, bola opäť voľná.
„Slečna vlastne lady..., nemala by som vám to hovoriť, ale ja priniesli pre vás list ...“
Cítila ako jej to ľadové zovretie, ktoré bolo potlačené strýkovým objatím, opäť zvieralo srdce.
„Od neho?“
„Áno, milady...“
Slúžka jej ho opatrne vložila do rúk, stála tam len v tenkej spodnej košielke, cítila na tele chlad, cítila váhu všetkých tých premárnených nádejí...

Láska moja, prosím odpusť mi, ja viem, že som sa dopustil veľkej chyby, keď som...
Pustila ho z rúk, akoby si popálila prsty priamo na ňom...
„Nell, spáľ ho... a ak prídu od neho aj ďalšie... urob s nimi to isté...“
„Áno, pani...“ Nell jej pomohla s oblečením dlhšej nočnej košele, vzala ten prekliaty list.
„A Nell, ani slovo lordovi Melbournovi...“
„Ako si želáte, lady Elinor...“

16. 6. 2017

Na temnej strane sily 1. kapitola 3. časť (záver kapitoly)

Skywalker na ňu tak zvláštne hľadel, akoby sa ho dotklo toho, že hovorila o svojom majstrovi. Vedela, že spolu nevychádzajú veľmi dobre, na tom však nemohla  a ani nechcela nič meniť.
„Potrebujem isté informácie, ktoré mi môžeš poskytnúť len ty, alebo majster Káin, musím nájsť klonovača, ktorého činnosti ste ty a tvoj majster obhájili, no z morálnych dôvodov bolo miesto jeho pobytu vymazané z databáz. Viem, že tvoj majster by mi tú informáciu odovzdal len veľmi nerád a povedzme, že práve teraz aj tak nie je v dosahu, tak som dúfal, že ty to pre mňa budeš môcť urobiť... Môžeme za ním dokonca ísť aj spolu, stretneme sa niekde na pol ceste...“
„Áno, chápem teda, je to klonovač Erst, dám vám údaje, ktoré potrebujete, no nemôžem vás sprevádzať, generál Skywalker... Mrzí ma to, pane, no iným spôsobom vám pomôcť nedokážem...“ ukázala mu to miesto, vo svojej mysli ho videla veľmi jasne, poznala tú sústavu aj planétu, aj presné miesto, kde bude možné dostať sa na tú základňu, no bola to skutočne špeciálna záležitosť. Erst sa zaoberal ľudskou rekonštrukciou, v podstate zachraňoval životy, aj keď spôsobom, ktorý rada nepovažovala za celkom čistý. No nemala v úmysle tam so Skywalkerom ísť osobne, nemala  z toho dobrý pocit, kdesi za hranicou tej blokády, ktorú si vytvoril, bolo varovanie, že sa nesmie vzdialiť od svojich plánov, že dôležitý pre ňu teraz môže byť len Ezra.
„Ale ja by som si veľmi prial, aby si bola so mnou... počul som, že ten proces je veľmi bolestivý a žiada si veľa času, bol by som omnoho pokojnejší, keby si mi robila spoločnosť... to ja potrebujem tú pomoc, Theia, počas jednej misie na Mustafare, som bol vážne zranený a povedzme, že potrebujem viac než len bežnú starostlivosť...“
„Generál Skywalker, skutočne ma veľmi mrzí, že sa vám to stalo...“ predpokladala teda, že táto jeho podoba je len snová projekcia, no to musel byť skutočne veľmi silný, taký ako to o ňom hovorili, keď dokázal úspešne potlačiť to, kým práve teraz je a ukázať jej len... Táto technika bola okrem toho málo využívaná, kvôli narušeniu súkromia a nutnosti použitia pre obyčajných Jediov dosť veľkého tlaku sily. „No skutočne neviem, akoby som práve ja prispela k vášmu uzdraveniu, mám isté... nemôžem práve teraz... urobiť nič iné len to, čo som...“
„Potrebujem ťa, Theia, už si preč príliš dlho, potrebujem ti vysvetliť...“
Pustila sa jeho rúk, odstúpila od neho, keď pocítila na vlastnej koži jeho hnev.
Príjemná podoba bola preč a pred ňou stála temná postava v čiernom obleku, pripomínajúcom skôr neživú bytosť, než človeka.
Chcela ujsť, prebudiť sa, len Ezra bol jej život, len jemu mohla veriť.
Skywalker bol zdá sa, iný než čakala. A možno to ani nebol on, možno sa ju len snažili oklamať.
„Okamžite mi povieš, kde si, Theia... urobíš to!“ žiadal ju spôsobom, akým by to urobil Sith, tlačil na jej myseľ, aby to urobila.
„Nie!“
Vzoprela sa tomu tlaku, cítila Ezrov nepokoj, a takisto počula aj zvuky prichádzajúce z toho sveta, kde by mala byť v bezpečí pred.
Sithským lordom. Už nepochybovala o tom, koho to má pred sebou.
No nemohla uniknúť, postupne priťahoval jej myseľ, začínalo ju bolieť to, ako sa snažil ju prinútiť, aby mu poskytla...
„Nie ste Skywalker... Tak kto ste... Kto vlastne ste?“ snažila sa odpútať jeho pozornosť, kým... potrebovala ešte čas, aby sa mohla prebudiť, aby dokázala.
Už aj tak mu pomohla, čo ak kvôli nej ublížia tomu klonovačovi, je dôležitý, hlavne pre ňu, Gwainovi raz veľmi pomohol, keď takmer prišiel o istú dôležitú časť... bez jeho pomoci by nikdy nebol taký ako predtým, nechcela, aby ho dostala temná strana.
„Som Darth Vader, ty to meno poznáš, vieš kto som...“
To meno bolo ako oživenie strachu, ako temnota, ktorej sa odmietala vzdať.
„Ste sitský lord, to som mala cítiť už od začiatku... vy ste...“
Prebudila sa.
Šestka jej k tomu dopomohla, lebo bezpochyby o to javila záujem.
Našla sa pod ležadlom, no našťastie tam dlážka nebola veľmi tvrdá a ona bola zvyknutá padať. Hlava ju bolela, akoby bol skutočne v nej, niekto veľmi silný, niekto ovládaný temnou stránkou sily.
Uľavilo sa jej, že mu nepovedala, kde sa nachádza, no bude musieť varovať, bude musieť ...
Darth Vader, to je bezpochyby nepriateľ, na ktorého by si mala dávať pozor.
„Poď Šestka, hneď odchádzame...“ rýchlo vstala vzala svoj batoh a bežala späť k lodi.
Ako dlho bol vlastne v jej mysli? Čo všetko videl, skôr než...
Naozaj mu nič neprezradila o svojej polohe, alebo práve naopak on...
Svet sa s ňou triasol, no neprestala utekať, trochu sa upokojila, keď sa dotkla jedného zo svojich svetelných mečov, to je jej pomohlo zbaviť sa paniky, spojenej s jeho dotykom.

***

„Šestka, kontroluj riadenie, ja zdá sa, že poriadne nevidím...“ nevedela prečo tak veľmi začala plakať, keď sa dostali do bezpečnej vzdialenosti, prečo keď nastavila autopilota bola zrazu taká slabá a bezmocná.
Súhlasné zapípanie so strany Šestky ju prinútilo dotknúť sa Ezru, skontrolovať či sa niečo nedeje so silou, okolo neho, no nič nepostrehla, nič hrozné, len zrazu na ňu opäť všetko padalo.
Chcela svojho majstra, chcela by jej poradil, aby ju podporil, aby jej povedal, ktorou cestou má ísť, aby nestratila ten správny smer.
Cítila sa presne ako na začiatku, keď stála pred radou, keď  nevedeli čo s ňou a upokojila sa, až vtedy, keď majster Káin zariadil, aby šla k nemu.
Aj teraz by potrebovala cítiť blízkosť jeho pohľadu, no z nejakého pre ňu neznámeho dôvodu, bola kdesi za barikádou myšlienka, že on už nie je Jedi, že ho do toho nemôže zatiahnuť bez toho, aby úplne nestratila aj jeho.
Sústredila sa, aspoň sa o to snažila počúvať len upokojujúce plynutie sily.
Oslobodiť sa od pocitov, ktoré našla v ňom a vydesili ju viac než jej vlastné obavy.
No možno neklamal v jednej veci, možno Skywalker naozaj... ale to by znamenalo, že... Musela trochu pootvoriť bariéru, aby zistila, čo bude nutné urobiť.  Nemohla sa rozhodnúť bez istých bezpochyby dôležitých detailov.
Ten Sitský lord je veľmi silný, bezpochyby ju zabije, ak sa proti nemu postaví sama... no čo ak rád, čo ak jej nikto nebude môcť pomôcť, lebo rád je už možno navždy preč.

***

Súčasnosť

Spomínala si veľmi presne na to, ako vtedy zvažovala všetky svoje možnosti.
Myslela na to, keď ju obklopovala tma, keď bola pripútaná k posteli a cítila ako ju obklopuje iný druh sily, tak veľmi vzdialený od svetla, ktorému predtým dôverne rozumela a utiekala  sa k nemu.
No Ezra bol stále tu, pohol sa, keď sa sústredila, mohla cítiť tlkot jeho srdca, prvé záchvevy toho, že raz bude samostatnou bytosťou. Prvý raz ho mohla skutočne milovať ako jeho matka a predstavovať si, aké to bude, keď ho vezme do náručia a spoločne možno zistia čo znamená ten nový druh dráždivej sily, ktorý je tak blízko nej a nemôže sa jej zbaviť.
Dali jej výživu,  nevedela prečo, no prinavrátilo jej to stratené sily a pomohlo jej synovi, aby sa cítil lepšie, vedela, že v poslednom čase jedla dosť málo a vôbec nie také veci, ktoré by mala, aby on prospieval, vedela, že fungovala v núdzovom režime a on si to odnášal, no všetko ostatné bolo temnou dierou, až do okamihu súboja so sithským lordom. A bol to práve tlak jeho sily, ktorý ju opäť znepokojil. Poznala ho predtým než sa zmenil, akoby jej bol blízky a zároveň bol zdrojom bolesti, ktorú si nepriala už nikdy cítiť.
„Povedali mi, že si sa o seba veľmi nestarala, že si bola takmer na hrane... svojich možnosti...“
„Prečo vás to zaujíma, to predsa nie je vaša starosť...“ vedela, že má pravdu, no nemienila dovoliť, aby opäť ovládol jej myseľ, aby v nej prebudil výčitky, s ktorými si už aj tak nedokázala poriadne poradiť. „Ja sa o svojho syna postarám, nikdy ho nedám temnej strane sily... Nech urobíte čokoľvek nedovolím, aby bol jej hračkou... “
Pocítila dotyk jeho ruky na svojej tvári. Odtiahla sa, tak prudko až sa jej takmer zatočila hlava a len do takej miery, ako jej to dovoľovali jej putá.
„Zaujíma ma to, z jediného prostého dôvodu, Theia... Je to náš syn Theia...“
Pokrútila hlavou, no dosť opatrne, aby sa jej hlava opäť nezakrútila.
„Nie, nikdy by som... vy nie ste...“
„Povedal som ti predsa, čo sa stalo Anakinovi Skywalkerovi, odlož už tú bariéru, nie je potrebná... Neschovávaj sa viac za ňu... už si mi predsa dokázala, že máš odvahu... tak sa teraz nesnaž vziať svoje slová späť...“
„Nebudem vás počúvať, chcete ma oklamať, povedali ste, že je mŕtvy... Vy sám ste mi to povedali... “ prudko zalomcovala svojimi putami, akoby sa ich pokúšala zbaviť.
Dotkol sa jej ramien a nemilosrdne ju zatlačil späť. „Ublížiš si, sebe aj nášmu synovi, na to nezabúdaj... To ti nedovolím...“
Dívala sa naňho, na tú chladnú bytosť, ktorá nemohla predsa byť, jej bývalým majstrom aj keď... nebola s ním spokojná a zrejme ani on ju nedokázal učiť, no nebol Sith, nebol ... nepriateľom rádu a všetkého čomu verila. Nazrela späť na začiatok bariéry, opäť videla Padmé padnúť, videla ho bojovať s Kenobim a potom... opäť videla svoj útek, aj keď práve tie spomienky chcela potlačiť, a to miesto kde sa zrejme nachádzali, zrejme chcela vskutku zachrániť klonovača a...
„Si Anakin, ty si naozaj Anakin... ale prečo, Obi-Wan... on predsa...“
„Vyzerám teraz takto, poznačila ma láva na Mustafare, spadol som počas súboja s Kenobim, on vyhral a vzal mi všetko... Jeho meno už nikdy viac nevyslovíš... no tým to neskončilo, zabijem ho pri prvej možnej príležitosti... nikde na svete sa predo mnou neschová... Nebude to už dlho trvať, tvoj klonovač mi vráti späť všetko, čo som stratil... A spoločne toho získame ešte omnoho viac, do istej miery ti vrátim Anakina, no nezabúdaj, že Vader je silnejší, že on vždy bude mať prevahu... Bude to tajomstvo medzi nami, Skywalkerova povesť nech ostane nepoznačená... kým Vader bude tým, kto spoznal temnú stranu sily a získal všetku moc, ktorú mu môže poskytnúť.“
Pochopila, že nemá žiadnu nádej, dostala sa na temnú stranu sily spolu so svojím majstrom, rád je zničený... No bála sa teraz hlavne toho... „Čo urobíte s nami? Teraz, keď Padmé... ona predsa... jej deti predsa...“
„Padmé je mŕtva...  zomrela pri pôrode tak ako v mojich snoch... Ty sa tým však vôbec nezaoberaj, musíš oddychovať a starať sa len o to, aby bol náš syn v poriadku, to jediné by ťa malo zaujímať... O to ostatné sa postarám ja sám... Ak sa budeš správať rozumne, nebudú nutné žiadne ďalšie bezpečnostné opatrenia ani putá...“
„Nemôžem vám veriť, to čo ste urobili, všetky tie strašné veci...“
„Nemáš na výber, Theia... Budeš sa musieť zmieriť s tým, že tvoje miesto je po mojom boku...“
„To by ste mi povedali aj keby Padmé bola...“ nebude jej náhradou, nestojí o to byť za ňu považovaná. „Ľúbili ste ju, keď som vás videla spolu tak som to pochopila... mňa ste len využili, keď...“
Zabránil jej hovoriť, jej ústa sa pohybovali no nevychádzal z nich žiadny hlas.
„Zakazujem ti o nej hovoriť. Nie som na to pripravený a zrejme ani ty nie. Dám ti dostatok času, aby si prehodnotila tón s akým sa so mnou zhováraš. Nie, som už Skywalker, ty veľmi dobre vieš, čoho som schopný. Dobre si zváž, čo je pre teba najlepšie...“
To jej povedal, skôr než opustil jej izbu, jej väzenie, ktoré nemohla zniesť.