22. 5. 2017

Smrtožrútka 1. kapitola

Pred niekoľkými týždňami...

Jej oči opäť zmenili farbu. Sivá ich práve teraz ovládala, no ona cítila, že tým sa to neskončilo. Opatrne naniesla na prsty požadované množstvo hojivej masti a pomaly ju začala rozotierať, po tom čo ešte nedávno mohla nazvať svojou tvárou.
Tá ostrá bolesť jej pripomenula, že nikdy nesmie zabúdať na to, pred čím ju vystríhal profesor Snape, že nesmie poľaviť v ostražitosti pri testovaní nových zmesí, že musí mať vždy na sebe predpísaný ochranný odev, ak sa venuje zložitému a nebezpečnému umeniu elixírotvorby.
Daphne ho však neposlúchla a musela čeliť dôsledkom svojho rozhodnutia. Na svoju tvár sa radšej ani poriadne nedívala, úplne jej stačilo to, čo cítila, keď sa jej dotýkala, podľa liečiteľov šlo o dočasný stav, nič to však nemenilo na tom, ako zle sa cítila, keď na ňu zrkadlo vykrikovalo všetky tie nelichotivé prívlastky, keď musela rázne umlčať jeho výkriky hrôzy, tým, že ho vymenila za jedno z tých muklovských, ktoré ju pochopiteľne nedokázalo trápiť týmto spôsobom.
Keď ukončila boj so svojimi vlastnými slzami, vzala do rúk magické obväzy a dovolila, aby sa ovili okolo jej tváre, vytvorili pevnú vrstvu, ktorá pripomínala masku. A snažila sa ignorovať aj farbu svojich práve teraz do uzla starostlivo stiahnutých vlasov, ktoré začínali byť ryšavé, ona bola zvyknutá skôr na tie svoje ťažké svetlé vlasy, no ich zmena, bola zrejme súčasťou jej trestu, ktorý si vyslúžila svojou neopatrnosťou, a takisto aj kvôli náhlemu príchodu jej sestry Astoria, ktorá nechtiac spôsobila výbuch zmesi, ktorú pripravovala v ich rodinnom laboratóriu. Náhla zmena podmienok spustila tú výbušnú reakciu, nechcela na to viac myslieť už aj tak sa veľmi hnevala na seba aj na ňu. Jedna chyba zvyčajne neprivodí až takú katastrofu, ale keď sa ich spojí viac následky môžu byť aj smrteľné. Mala možnosť si to potvrdiť na vlastnej koži, keď prinútila Astoriu v poslednej chvíli padnúť k zemi, skôr než vypuklo to peklo, a preto na seba prevzala väčšinu svojho trestu už len tým, že elixír sa vylial hlavne na ňu.
Čo však neznamenalo, že rodičia pre jej stav mali pochopenie, práve naopak. Aj napriek svojej tvári a bolestiam, jej bolo prikázané, aby sprevádzala svoju sestru do Malfoy manor. Mali ísť na návštevu k ich krstným rodičom, hlavne kvôli tomu, aby mala Astoria možnosť bezpečne sa zbližovať s Dracom.
Greengrassovci dúfali, že sa stane vhodnou kandidátkou na výhodné manželstvo, že sa aj napriek všetkému, čo poznačilo ich vzťahy, budú môcť vrátiť do úzkeho kruhu prívržencov Temného pána, aj napriek svojim liberálnym postojom.
Astoria im k tomu mohla dopomôcť a ona, Daphne Greengrassová mala na svoju sestru dohliadnuť, aby pritom zbližovaní nezašla príliš ďaleko. Aspoň nie skôr než budú uzavreté všetky dôležité súčasti dohody, Malfoyovci boli práve teraz síce v dočasnej nemilosti, no jej rodina predpokladala, že sa to čoskoro zmení, keď pána prejde hnev, a uvedomí si, že ich potrebuje, aby opäť nadviazal dôležité spoločenské styky.
Preto sa teraz či chcela alebo nie, musela pripraviť na tú dôležitú návštevu, bez ohľadu na to, že by sa omnoho radšej zdržiavala vo svojej posteli a čakala, ako to s ňou dopadne. Čo by sa však nestretlo s porozumením, preto na záver svojho domáceho ošetrenia užila svoj elixír, ktorý aspoň čiastočne zmiernil bolesť, obliekla sa, pripravila si svoju tašku, do ktorej vložila ďalšie potrebné elixíry aj čisté obväzy, vrátane vreckových hodiniek, ktoré musela sledovať, ak chcela udržať svoj stav pod relatívnou kontrolou. Rodičia jej nedovolili ostať v nemocnici, podpísali reverz za čo ich práve teraz neznášala viac než zvyčajne. A stále ešte cítila tú trpkú chuť toho elixíru, keď si vložila do vlasov akoby na protest matkinu najkrajšiu sponu. Jednu z tých najdrahších, ktoré podľa jej slov podporovali ten dojem, že ešte stále patria k vznešeným rodinám aj napriek istým problémom a do istej miery liberálnej výchove, ktorú poskytli svojim deťom.
Hovoriť o tejto stránke ich života, však nebolo dovolené, aspoň nie priamo, čo bolo súčasťou tých spoločenských hier, ktorým rozumela a vyrástla pod ich vplyvom a Daphne plne rešpektovala tieto pravidlá, aspoň zvyčajne. Práve teraz ju však omnoho viac než všetky dôverné konverzácie, zamestnával hnev.
Keď uvidela Astoriu stáť v hale, pekne upravenú a plnú očakávaní, oblečenú v letných bielych šatách, namiesto neforemného habitu, ktorý z praktických dôvodov zvolila ona, nedokázala sa tomu ubrániť.
„Tak poď...“ vyzvala ju chladne, keď ju viedla von, aby nastúpili do jedného z otcových firemných aut aj so šoférom, ktoré bolo práve teraz pre ňu tým najbezpečnejším spôsobom prepravy.

Voldemortov dodatok k Vtedy som verila prvá časť


Petrike

Netušil, prečo vlastne súhlasil s tým, aby sa mohla stretnúť so svojimi rodičmi a sestrou. Neplánoval to, no keď sa priblížili k miestu, kde žili, jeho manželka zrazu bola smutná a znepokojená, nedokázala to zakryť ani pred ním, aj keď sa bála, že by im mohol ublížiť, jej city nad ňou zvíťazili. Tak sa s tým zmieril, tak ako  sa ona zmierila s menej príjemnými aspektmi jeho osobnosti. A dovolil jej, aby sa u nich zastavila, Ambru si však nechal pri sebe, nezvládol by, keby sa ktokoľvek z nich priblížil k jeho dcére. Svoju líniu chcel ochrániť pred vplyvom istých osôb.
A zrejme počas toho čakania na ňu, vyzeral opäť neodolateľne, aj keď  to nemal v úmysle, no prišili za ním dve mladé mukelky. Nepochybne nerozvážne, natoľko, až by ich takmer ľutoval, keby bol niečoho takého schopný. Takto ich dokázal len zhodnotiť ako pomerne ľahko získané obete, tá plavovlasá mu dokonca pripomenula otcovu priateľku Ceciliu, s ktorou sa stretol na cintoríne a povedzme, že to bolo stretnutie, pre ňu posledné, ak mal byť úprimný, keďže jej krása nestačila na to, aby jej odpustil to, že ju otec uprednostnil pred nimi. Červenovláska si zas bola sebou priveľmi istá, voči tomu nemal pochopenie rovnako ako voči jej podobnosti s ňou.
„To je ale rozkošné dievčatko...“ pochválila tá podľa jeho názoru mladšia svetlovláska, Ambru.
„Vaša dcéra?“ zaujímala sa staršia.
„Isteže...“ odvetil Tom chladne, vskutku zvažoval aj tú možnosť, že by mohol zviditeľniť Nagini, pred ktorou jednoduchým kúzlom chránil svet. Predpokladal, že by to stačilo na to, aby sa dali na ústup. Ak by sa rozhodol mať lepšiu náladu a nezabi ťich.
To, čo povedala jeho dcéra ho však pobavilo natoľko, že bol ochotný ešte istý čas znášať ich spoločnosť.
„Nagini bude papať, už...“
„Možno, áno...“ odvetil takmer potešene, pohladil Ambru po vlasoch.
Nechala všetko tak, aby sa vrátila späť do jeho náručia, aspoň na určitý čas.
„Takže vy tadiaľto len prechádzate, však nie ste odtiaľto...“ pokúšala sa svetlovlasá pokračovať v rozhovore, keď sa Ambra opäť vrátila k hre s pestrofarebnou loptou.
Zarazila sa však, keď sa pri nej znenazdajky objavila Myrtla. Čo bolo zrejme jej jediné šťastie, lebo jemu samému už pomaly začínala dochádzať trpezlivosť.

20. 5. 2017

Právo čistej krvi 9. kapitola 2. časť

Petrike
ďakujem ako vždy za komentáre.
Na otázku odpoviem počas kapitoly. ďalšej, keďže sa mi to tam hodí rozpísať.

Zhlboka sa nadýchla a dokončila to. „...Ktorý dokáže zmierniť dôsledky toho môjho poškodenia a zastaviť tú bolesť...“
„A spomenula si si na mňa?“ opýtal sa prekvapene, takmer akoby neveril, že práve ona by bola schopná počítať  s tým, že by uňho mohla hľadať tento druh pomoci.
„Áno, vlastne, nie, ale Abelfort Dumbledore mi pomohol spomenúť si na... „ cítila ako jej odhodlanie slabne s každým ďalším slovom.
„Reparo mederei, Grangerová, dokončite, čo sme začali, potom sa o tom pozhovárame...“
To, že bol aspoň ochotný  o tom hovoriť, jej pomohlo opäť sa začať sústrediť. Priložila kameň na miesto, preňho určené.
„Reparo mederei...“ predniesla slová toho zaklínadla a mávla prútikom tak, ako jej to poradil. Mala pritom možnosť sledovať modrý záblesk, ktorý zasiahol kameň oživenia. Potešená tým zvukom, znamenajúcim konečné prepojenie kameňa a zvyšku prsteňa, odložila prútik. S hrdosťou vzala do rúk prsteň.
„Čo si o tom myslíte, pane?“ opýtala sa, tak ako vždy, keď túžila po uznaní, no len málokedy sa jej ho skutočne dostávalo. Rovnako ako počas tých mnohých príležitostí aj teraz pristupovala aj k nemu spolu s hotovou úlohou.
„Dobrá práca, Grangerová...“ odvetil, keď sa ho slabo dotkol končekom jedného z tých čiastočne funkčných prstov. Pričom pocítila aj to, ako sa dotkol jej dlane.
„Odložte ho...“ vyzval ju, zjavne pobavený jej radosťou.
Prikývla a schovala ho do tajnej prepážky, ktorú jej Temný pán ukázal aj spolu s miskou, teraz už prázdnou, potom sa vrátila späť k nemu.
„Sadni si...“  prikázal jej a ona si tentoraz zvolila svoju časť postele. Dívala sa naňho s očakávaním, ktoré nedokázala zakryť.
„Povedzme, že uvažujem o tom, čo si mi povedala... že by teoreticky bolo možné to skúsiť, ľudia sa len málokedy odvážia požiadať ma o pomocou, povedzme, že do istej miery by ma zaujímalo aké to je, namiesto zničenia mysle, sa tentoraz postarať o jej záchranu, no vieš vôbec Grangerová, že aj keby som bol skutočne a nielen teoreticky naklonený tejto možnosti, že je tu jedna vážna prekážka, ktorá bez ohľadu na moju zvedavosť... Uvedomuješ si, že rovnako legilimancia aj oklumencia si vyžaduje aby som mal k dispozícii, skutočnú mágiu, Hermiona... nielen tie psychologické triky...Surová a čistá mágia je nevyhnutná k tomu, aby som dokázal čo i len pohnúť prstom v tvoj prospech... čisto akademicky samozrejme...“ oslovil ju menom, čo na istý čas zmazalo obavy spojené s jeho slovami a nepochybne logickou otázkou, ktorej sa nemohla vyhnúť.
„Ja... predtým som neverila, že ste skutočne prišli o mágiu a teraz... nemôžem sa zbaviť pocitu, že to vo vašom prípade nie je navždy, že máte predsa nejaké možnosti, ktoré... musí predsa existovať spôsob ako...
Usmieval sa, opäť takmer až ľudsky.
„Možno áno, možno nie... no povedzme, že máš pravdu, držme sa teraz toho, že je to tak...“
Cítila svoje srdce, opäť to pulzovanie, ktoré bolo nádejou, že by mohla prežiť a nielen prežiť, ale aj udržať samú seba.
No nemohla zistiť nič viac, aspoň nie teraz, prišlo varovanie od Winky, bolo ako ľahký dotyk na jej líci, čo jasne naznačovalo, že čoskoro už nebudú spolu osamote.
Rýchlo vstala, zmazala zo svojej tváre všetku nádej. Do ich izby vošla jej zamestnávateľka.
„Dobrý deň, pani Higginsová...“
„Dobrý deň, slečna Grangerová, pán Riddle...“
Temný pán sa ani nenamáhal odpovedať jej na pozdrav. Opäť sa ponoril do toho preňho až neobvyklého mlčania.
„Prejdime prosím do pracovne, slečna Grangerová...“ požiadala ju Higginsová pomerne prívetivo.
A ona ju veľmi neochotne nasledovala, akosi si zvykla na Riddlovu takmer neustálu prítomnosť, bez neho pocítila dosiaľ nepoznaný druh úzkosti.

Vtedy som verila 42. kapitola 2/2 plus Epilóg

Petrike
Neodolali ani bozkom, ku ktorým prispelo aj to príjemné napätie, ktoré ich ovládlo. Cítila to šťastie, súvisiace s jeho objatím, s možnosťou môcť mu len tak voľne sedieť na kolenách a prijímať jeho dotyky, dnes láskavejšie než kedykoľvek predtým, len ho ľúbiť a prijať ten druh energie spojený s ním. Ani predtým ani teraz nevedela ako zastaviť tie tiché žiadosti svojho vlastného srdca. Jeho pulzovanie bolo neistotou, ktorej čelila, bolo túžbou, ktorá sa naplnila tak prudko, tak ako jeden z tých krásnych okamihov, ktorý chcela prežívať čo najdlhšie a oddialiť jeho naplnenie.
„Nemala by som ťa ľúbiť, Tom, ale nie je možné...“ to vyslovila bez rozmýšľania, ovládaná pulzovaním spokojnosti, podriadená silným vplyvom svojich vlastných túžob, oblečená, no zároveň aj nahá, cítila jeho vlastné pulzovanie srdca.
„Už som ti to predsa dovolil, tak pokojne pokračuj... tak ako doteraz  a zrejme je zbytočné ti stále pripomínať, aby si ma nevolala Tom...“
Vskutku to vyzeralo, tak, že zrejme zmieril s tým, že sa občas preriekne. Obzvlášť v istých situáciách...
Zrejme ho to netrápilo až natoľko, lebo ich spojili ďalšie bozky a iné milovanie, pomalšie, jemnejšie, akoby nebolo možné urobiť nič iné, len odovzdať sa tomu pocitu.
Vedel, že túži potom byť mu na blízku a vôbec po prvý raz sa zmieril  stou možnosťou, že by sa mohli len milovať, bez zábran, bez chladu, ktorý by ich oddeľoval, bez výčitky spojenej s jej pôvodom, vždy, keď  sa snažil nenávidieť samého seba si staval tie zábrany, ktoré nebolo ľahké preklenúť.
***

Bol studený. Na dotyk jemnejší než čakala, keď s as ním napokon zoznámila. Prstami prechádzala po ostrom rade šupín, lemujúcich časť jeho klzkého tela. Keď ho zavolala, bola natoľko uvoľnená a spokojná, že sa ho až zabudla báť. Voňal inak než čakala, no nie úplne nepríjemne. A nepociťoval voči nej skutočnú nenávisť, presne tak, ako povedal lord Slizolin, teda Tom.
Mohla s ním hovoriť a kráľ hadov ju počúval.
„Dych je bolesť, dych života je utrpenie...“ povedal to hlasom muža.
„Niekedy áno, ale sú aj okamihy, keď stojí za to existovať...“ pozrela na Toma, akoby sa chcela utvrdiť v tom, že aj on s ňou súhlasí. Len sa na ňu díval a nijako nekomentoval jej slová, no ani sa ich nesnažil spochybňovať.
„Lov  je okamihom prekonávajúcim bolesť, smrť je rozkošou, ochrana línie Slizolina, večným poslaním...“
To bolo všetko, čo jej povedal, na jej otázky a jej to stačilo na to, aby sa ho pokúsila chápať. Tom ju na začiatku držal za ruku, keď bol lordom Voldemortom, keď s ním hovoril, keď mu ju predstavil a bazilisk akceptoval jej prítomnosť na svojom území.
Keď od neho pomaly odstúpila, on mu ešte dal pár inštrukcií : „Drž sa v úzadí, ľudí nechaj na pokoji, čakaj na ďalšie inštrukcie...“
„Ako si želáte, pán môj...“
Stála tam, čelila jeho prítomnosti, po dlhom čase bola skutočne s ním a nebála sa dôsledkov. Vedela, že to čo urobil a čo zrejme ešte urobí... by nemala prijať, nestotožňovalo sa to s tým, čomu verila, tá Myrtla, ktorá odolávala jeho vplyvu alebo sa o to aspoň snažila. No nemohla zabudnúť na tú možnosť, že by skutočne mohol dovoliť, aby... Nemohla poprieť  tú časť seba, ktorú fascinoval tajuplný útočník, ohrozujúci rokfortských študentov.
Nemala silu bojovať proti jeho bezpochyby dočasnej láskavosti. A už vôbec nie vtedy, keď ich bazilisk opustil a on jej pošepol : „Lady Slizolinová, prišiel čas na odchod...“ a ona pomaly prikývla čiastočne znepokojená, tým, že  sa jej v tajomnej komnate v podstate páčilo. 
***
Skúška Zo života a zvykov muklov nebola až taká hrozná, ako sa pôvodne obávala, otázky boli... povedzme, že na hranici toho, čo by mohla považovať za absolútnu drzosť, no dali sa zvládnuť a musela na ne odpovedať tak, ako sa očakávalo, že odpovie, robila to len automaticky, viac myslela na Toma  a na to, aké to bolo opäť byť v jeho objatí, mať celú jeho pozornosť len a len pre seba a spoznať aj tú jeho nebezpečnejšiu stránku bez toho, aby bola vystavená jeho hnevu. Cítila sa milovaná po prvý raz odkedy sa stala jeho manželkou, aj keď pochopiteľne nebol schopný toho druhu citov, ktoré poznali tí ostatní, bol aspoň ochotný akceptovať tie jej a dovoliť jej, aby bola opäť šťastná. A ona si vážila to, že to urobil, aj napriek tomu, že bol bezpochyby stále aj Lordom Voldemortom.
Preto zaplnila pergamen tými slovami, urobila to kvôli nemu, kvôli tomu, aby nedostala  z tejto skúšky zlé hodnotenie, keďže stále existovali hranice, ktoré nebol ochotný prekonať.
Bezpochyby však bola omnoho pokojnejšia, keď sa ocitla za tými dverami a jej písomka bola v rukách vyučujúcej.
Tom na ňu už tradične čakal pred triedou aj spolu s Ambrou.
„Mama... budeš sa hrať... s Ambrou tiež?“
„Áno, samozrejme...“ Vzala ju do náručia a pobozkala na líce, sprevádzaná všetkými tými nebezpečnými pohľadmi, akoby snáď nemohli pochopiť to, že aj Ambra sa môže len tak usmievať, že je absolútne obyčajným dieťaťom, takým ako všetky ostatné až na...
Pár ďalších slov v parselčine, ktoré spôsobili, že niektorí im venovali opäť viac pozornosti, než by bolo vhodné. Dcérin úsmev však bol práve teraz pre ňu tou najkrajšou odmenou a nikdy by jej nezakazovala rozprávať jazykom, ktorý bol jej súčasťou.
Elixíry tiež dopadli pomerne dobre a na druhý deň takisto aj magické hlavolamy,  čo bola posledná skúška na jej zozname.
Potom už bola len rovnaká ako všetci ostatní absolventi a tešila sa na objavovanie všetkého nového, keďže pred nástupom na vyššie štúdium aj tak mali v pláne objaviteľskú cestu, na ktorej by však nemala byť sama, ale s Tomom a Ambrou, čo pre ňu bolo dvojnásobnou odmenou.
No bolo nutné ešte počkať, do úplného záveru roka.
***
Počas tej poslednej večere na Rokforte sedela s Tomom a ich dcérou pri učiteľskom stole.
Bolo zvláštne vidieť ten svet z inej perspektívy, byť vzdialená od študentov a bližšie k nemu.
Stále tam niekedy akoby videla malú Myrtlu, ktorá nenápadne hľadí na Slizolinský stôl a čaká, ani nevedela na čo presne... a tú staršiu, ktorá sa učila žiť bez osoby, ktorú ľúbila, ktorá sa musela naučiť chápať čo znamená, ľúbiť práve jeho a čo od neho nikdy nesmie očakávať.
Nejedla veľa, no aspoň mala o všetkom prehľad, stále boli však stredobodom pozornosti, inak než by si priala, boli tu aj iné oči, ktoré ich posudzovali dosť prísne, ktoré sa len veľmi ťažko vyrovnávali  s tým, že práve oni sú Tomovou rodinou. No nikto sa neodvážil nič namietať, strach  z neho všetkým dokonale zviazal ústa. Myrtla dôverne poznala ten pocit.

Epilóg

Videla ich z diaľky, ako temné body, ku ktorým sa len pomaly približovala. Jej rodina, otec, matka, sestra.
Dokázala byť opäť šťastná, keď ich mohla aspoň na krátky čas objať, keď videla ako  sa jej malej sestričke darí dobre.
No nemohla im ukázať Ambru, to Tom nedovolil, čakal  s ňou, ďalej od ich domu, tak aby oni boli v bezpečí pred ním.
„Myrtla, je všetko v poriadku, on správa sa  k tebe dobre...“
„Áno, mama...“
Usmiala sa na ňu. Chcela, aby si pamätala vždy len jej úsmev a nie slzy.
„Ale nepríde sem?“
„Nie, otec... on nemôže... ostal dolu s našou dcérou...“ priznala neochotne, no chcela, aby vedeli o Ambre, aj keď jej bolo jasné, že to ich vzťahom neprospeje. „Sme na objaviteľskej ceste, tak sme sa zastavili aj tu...“
„Takže máme vnučku a ona je... prečo vlastne...“ cítila podráždený tón  v matkinom hlase.
„Nechaj ich, možno nabudúce... hlavne, že prišla...“ zastával sa jej otec, za čo mu bola vďačná, lebo nevedela, akoby si poradila s matkinými výčitkami. „Poď drahá, ukážeme ti, ako sa nám tu teraz býva...“
Skutočne ju povodil po celom dome a spolu so sestrou mala možnosť všetko preskúmať.
Mali tam aj izbu pre ňu, zariadili ju pre prípad, že by niekedy prišla na návštevu... izbu, ktorá bola pripravená aj ...
„Dáš si čaj?“ opýtal sa jej, keď dokončil prehliadku.
„Áno, ocko, ďakujem...“
Myrtla držala za ruku svoju sestru, cítila pevné zovretie jej dlane a priala si, aby si na ňu pamätala, aby po tejto návšteve už nezabudla na to, že jej veľká sestra robí všetko preto, aby bola v poriadku a v bezpečí.
Keď boli na stole šálky a v nich čaj, cítila sa opäť ako doma.
„Ale vzali ste sa...“
„Áno, mami...“
Bolo toho toľko čo im chcela povedať, no aj veľa toho, čo im povedať nemohla. Tak sa s nimi len zhovárala o všetkom aspoň zdanlivo a takisto občas aj o ničom dôležitom.
Povedala im samozrejme aj o svojich skúškach.
„Gratulujem ti, dcérka...“ potešil sa jej otec, keď im ukázala svoje Mloky. Vždy si priala, aby na ňu boli hrdí, že to všetko zvládla a tešili sa z jej úspechu spolu s ňou.
„Výborne, zlatko, tak to má byť...“ pochválila ju aj mama, omnoho miernejším hlasom, než na začiatku, keď sa na ňu hnevala kvôli Tomovi. No zjavne ešte mala veľmi veľa otázok týkajúcich sa neho.
„Ale on je... stále učiteľom na Rokforte alebo aj...“
„Áno, je profesorom Obrany, to je jediná funkcia, na ktorej mu záleží, no má veľký vplyv na to, čo sa deje v našom svete...“  vedela, že ovláda ministerstvo, pomocou svojich prívržencov, ktorí boli dosadení na tie najvyššie posty, že minister mágie poslúcha jeho, že je jedným z jeho obľúbených figúrok a lord Voldemort nedovolí, aby sa niekto vzoprel jeho víziám o tom, akoby mala fungovať čarodejnícka spoločnosť, že je stále tou tieňovou postavou, kdesi na pozadí všetkých dôležitých udalostí, tou legendou, ktorá všetko ovládala z temnoty, využívajúc strach ako zbraň, no zároveň aj svoju vlastnú príťažlivosť, na podporu svojho spôsobu riadenia. Hovoriť o tom, priamo by im však vzalo nádej, preto im nepovedala viac než to, čo vedieť potrebovali.
„Je to v poriadku  Myrtla, že má záujmy tohto druhu...“ otec zrejme ani len nepotreboval vedieť viac.
Jej matka však poznamenala: „Bezpochyby si vo väčšom bezpečí, keď stojíš po jeho boku, ako keby  si patrila k jeho nepriateľom...“ Chápala tie jemné náznaky, ktoré sa občas mihli aj v muklovských správach, zrejme ten záujem o dešifrovanie a kódovanie zdedila práve po nej.
***
Rozlúčili sa. A ona napriek svojim predsavzatiam, že sa  to nesmie stať, plakala.
„Dávajte  si na seba pozor, veľmi vás ľúbim..“ to im povedala, lebo nevedela, kedy presne bude mať možnosť ich opäť vidieť bez toho, aby čelili ohrozeniu.
„Aj ty milá moja, aj ty...“ pošepol jej otec a istý čas to vyzeralo tak, že ju mama ani len nepustí z objatia, no napokon to urobila a ona nebojovala s pocitmi, ktoré su ovládli, keď opúšťala jednu časť svojej rodiny a vrátila sa k tej druhej.
***
Tom sa opieral o jednu z tých bielych lavičiek, Ambra sa hrala pri ňom, keď odchádzala, no keď sa k nim opäť pripojila, čiastočne ovládaná strachom, že ju tam nebudú čakať aj napriek dohode, pocítila úľavu, no zároveň videla aj akési ďalšie osoby, ktoré stáli pri nich. Boli to dve mladé ženy, ktoré sa zrejme nechali oklamať Tomovým vzhľadom.
„Dobrý deň, potrebujete, niečo dámy...“
„Nie...“ hlesla tá mladšia šokovane.
„Len sme chceli pomôcť...“
„Ďakujem vám za váš záujem dámy, no môj manžel... nič nepotrebuje alebo sa snáď mýlim...“ pozrela na Toma.
„Nie, nemýliš sa, skutočne  je to tak...“
Po jeho slovách, sa tie dve stále len ospravedlňovali a čo najskôr pokračovali vo svojej ceste.
Sadla si  k nemu, bezmocná voči jeho skúmavému pohľadu a takmer si priala, aby sa mu isté osoby pre ich vlastnú bezpečnosť vyhýbali.
Sadla si k nemu, bezmocná voči jeho skúmavému pohľadu a takmer si priala, aby už boli čo najskôr preč z toho miesta, no potrebovala čas, aby sa zmierila s tou túžbou po zabíjaní, ktorá...
„Neublíži by si im, však? Keby som prišla o niečo neskôr?“ kládla tú otázku skôr zo zvedavosti, akoby skúšala či k nej bude úprimný alebo...
„Nie, veľmi...“ skonštatoval spokojne. „Stihla si to, tentoraz...“
„To som rada, pôjdeme...“
„Áno, myslím, že by sme mohli...“
Dotkol sa jej ruky, keď vzala do náručia Ambru, keď sa aj Nagini  k nim dostala bližšie. A miesto na ktorom sedeli bolo zrazu prázdne. Opustené, no zároveň poznačené ich mágiou.
Myrtla verila, že to svoje si nájsť dokázala, že bude napriek všetkému šťastná, ak bude môcť patriť do sveta, ktorému rozumie aj ON, kým sa ho bude môcť dotknúť.
Koniec
(ale ešte bude voldemortov dodatok)

12. 5. 2017

Kráľovná 6. kapitola Ich vojna 1. č

Myslieť na to, čo  sa stalo, keď boli s lordom M osamote, na pocity hlboko ukryté pred ňou samou, bolo zakázané, bol to hriech, no nedokázala s tým prestať. Prekonalo to všetky jej skromné a nie príliš odvážne predstavy, vôbec po prvý raz kvôli tomu počas kúpeľa skúmala svoje telo, to zakázané miesto, ktoré reagovalo na... no nebolo to rovnaké, ako keď... Túžba potom, aby sa jej dotkol znovu, aby ju pobozkal, tak akoby to nedovolila nikomu inému, snívala o tej vášni, ktorú v nej prebudil, keď sa od neho učila, ako sa stať ženou, a len ho milovať, zavrela oči a predstavovala si, aké to asi bude, keď ho spozná aj bez jeho odevu, aké to bude keď ju naučí všetko, keď vďaka nej aj on pocíti to šťastie. Chcela to vidieť v jeho pohľade, túžila po strate jeho sebakontroly, chcela, aby nebol len jej priateľom, len dôverníkom, ale aj manželom a milencom, chcela byť jeho jedinou láskou, cítiť, čo znamená deliť sa s ním o všetko to, čo je nazývané láskou, a odmietala sa deliť oňho, tie predstavy zatlačili všetko do úzadia, aj keď sa vrátila jej komorná Scarretová a chystala sa jej pomôcť.
„Smiem, madam?“
„Áno, Scarrettová...“
Cítila vôňu tej zmesy, ktorá mala podporiť lesk jej vlasov, obklopená ňou, otvorila oči a myslela na to, či sa aj jemu tak veľmi páči, či aj on na ňu nemôže prestať myslieť.
„Vaše Veličenstvo, tu na krku máte akúsi modrinu... možno ste sa niekde udreli... alebo...“
„Alebo čo?“ opýtala sa prísne.
„Nuž niekedy také stopy ostávajú aj po bozkoch, ale ... nenaznačujem tým, že vy... viem, že ... prepáčte...“
„To je v poriadku, ja nie som nahnevaná.“
„Naozaj?“ rukou sa dotkla toho miesta, ktoré zrejme poznačili jeho bozky.
„Vôbec som si to neuvedomila, vyzerá to veľmi zle?“
„Nie, Vaše Veličenstvo, no bude nutné to zakryť...“ snažila sa, aby jej hlas znel ľahostajne.
„Mejkap to zakryje, postarám sa o to...“
„Ďakujem, Scarrettová.“
Viac sa tým nemienila znepokojovať. Dovolila samej sebe len snívať o ňom, o tom, že jej bude bezvýhradne patriť.
Svoje šťastie však musela aj chrániť. Už zastavila jeden tajný rozkaz, na ktorý ju upozornil dôveryhodný muž z tajnej polície, verný jej premiérovi. Zatknutie bez oficiálneho obvinenia, ktoré ona sama neschválila, ju len podnietilo k tomu, aby dávala lepší pozor na zákulisné hry. Neverila tomu, že šlo o administratívnu chybu, vedela presne odkiaľ ten útok prišiel a bola pripravená z toho vyvodiť dôsledky.

***

Postarala sa o to, aby sir John opustil dvor. Nemohla zniesť urážky, na ktoré by nepochybne vďaka ohľadom na matkine city odpovedala omnoho tvrdšie.
Omnoho viac ju však znepokojovali správy o stretnutí lorda M s jeho osobným lekárom. Chcela ho vidieť, osobne sa ubezpečiť o tom, že všetko je v poriadku. Nenachádzala pokoj, no vedela, že odišiel do snemovne a mohla mu nechať len odkaz, aby sa zastavil v paláci. Preto musela ešte istý čas čakať, čakanie však z duše nenávidela.
Myslela aj na tie posledné matkine pokusy, ktoré ju len zbytočne vyčerpávali. Na tvrdohlavé dohováranie strýka Camberlanda a jemnejšie zo strany strýka Sassexa, obe sa minuli účinkom, kvôli jeho vlastným rodinným pomerom. Cítila, že on by mohol byť na jej strane, ak by bola pripravená prijať isté ústupky. Prítomnosť strýka Camberland však posilnila útoky zo strany ostatných. Opakovali v podstate stále to isté, ona je len hlúpe dievča, ktoré podľahlo naliehaniu staršieho muža... slová boli možno volené rafinovanejšie, no v podstate bol obsah stále rovnaký.  O to viac jej chýbal lord M, ich uvoľnené rozhovory, na ktoré takmer ani len neostával čas, kvôli tým nekonečným výčitkám. Nechcela, aby bol podrobený poníženiu spojenému s útokmi podobného druhu. On si nezaslúžil, aby o ňom takýmto spôsobom hovorili.
Konečne sa od nich oslobodila, od všetkých tých krutých skúšok jej trpezlivosti, keď im ako kráľovná dala najavo, že o ďalšie diskusie nestojí, že lorda M bude brániť proti všetkým a nedovolí, aby ich rozdelili. Urobila to tvrdšie než kedykoľvek predtým a spôsobmi, ktoré by inak zvolila len veľmi nerada.  Opäť však v sebe našla tú silu a dúfala, že ju už viac nestratí. O to ťažšie to bolo, keď sa k všeobecnému reptaniu pridal aj strýko Leopold.
Chápala, prečo jej lord M radil, aby na istý čas počkala, aby sa lepšie pripravila na konfrontáciu, no nedokázala to zniesť, nemohla dovoliť, aby hovorili o iných mužoch, kým by jej budúcim manžel sedel vedľa nej, niečoho takého nebola schopná. A mala aj svoj spôsob, ako vyhrať túto vojnu s čo najmenšími stratami, aj keď nie práve najčestnejším spôsobom, no vedela, že jej rodina sa v tomto prípade skloní len pred istým druhom pre ňu nedôstojných intríg, že ich nič iné neprinútiť prestať sa zoskupovať proti nej.  Dodatok k zákonu od lorda M im pomôže upokojiť parlament, s jej rodinou to však bude ťažšie. Vedela, že len ona má tú moc ich prinútiť, aby prijali ich zväzok aj za cenu veľkého osobného rizika a možnosti, že by mohla stratiť všetko, za čo doteraz bojovala, voľba však bola na nej a ona sa už rozhodla, doviesť túto vojnu až do konca.
Dala si zavolať správkyňu svojej domácnosti, svoju niekdajšiu guvernantku a bezpochyby aj osobu, ktorú považovala za druhú matku, pretože vedela, že práve ona, skôr prelomí bariéru nespokojnosti.
„Lezehnová...“
„Ǎno, Vaše Veličenstvo...“
„Požiadajte moju matku, aby sem prišla...“ bol to riskantný krok, no nevyhnutný. Vedela, že lord M by bezpochyby nikdy nesúhlasil s týmto riešením, no kráľovská rodina si priam koledovala o stimuly istého druhu.

***

Vojvodkyňa prišla do jej izby, stále ešte bledá a utrápená, no nebola to Viktóriina vina, že sir John prekročil hranicu a zabudol na to, kam patrí.
Mohla ísť s ním, no on o to nestál, aj tak už mal svoje plány, do ktorých jej matka absolútne nezapadala. Nebol ani zďaleka ako lord M, v jeho pohľade nebol ten druh lásky, o ktorom verila, že by mohol byť úprimný. Len túžba po moci a osobnom prospechu, nenávidela ho za to, že nedokázal matku milovať tak, akoby si to zaslúžila, no nebolo v jej moci s tým nič urobiť.
„Už si sa nad sebou zamyslela, Viktória?“
„Áno, mama veľa som premýšľala a vo všetkom mám jasno... Čoskoro sa postavím pred štátnu radu... všetci prítomní páni budú hlasovať za schválenie môjho rozhodnutia...“
„Drina ani nedúfaj, že by mohli... Nemôžeš si vziať lorda Melbourna... on nie je vhodný muž pre teba!“
„Ak nechceš všetko stratiť, drahá mama, postaráš sa, aby strýko Camberland nerobil problémy, ty veľmi dobre vieš, čo mu máš povedať, aby sa stiahol...utíšiť jeho hnev a to ostatné, o to sa už postarajú osoby, ktoré sú tým poverené... o strýka Camberlanda sa postaráš ty...“
„Nie, Drina, to odo mňa nemôžeš chcieť, nemôžem ho kvôli tebe vydierať tými starými záležitosťami...“
„Budeš musieť, lebo ak štátna rada neschváli náš zväzok, neručím za to, že sa môže stať... lord M je môj a ja patrím jemu... už sa to nedá vrátiť späť... Nikto iný si ma nevezme...“
„Drina, čo si to urobila, čo si to len urobila...“
„Lord M je povinný si ma vziať, mama... nie je to už len záležitosť lásky, ale aj povinnosti, ktorú má voči mne...“

***

„Dash, máme to za sebou... už je dobre...“ hladkala ho po hlave, cítila ako sa ešte stále chveje po matkinom výstupe, jej krik mu nerobil dobre a ona cítila, ako ju po ich rozhovore neznesiteľne páli líce, no musela to urobiť, nemala na výber, vedela, že inak by matka nestála pri nej, a neváhala jej pohroziť, že tak či tak sa nevydá a bude vládnuť s lordom M, len ako so spoločníkom, ak ju k tomu prinútia. Predpokladala, že po tých ďalších intervenciách, ktorým priebeh bol nateraz tajomstvom, sa udalosti začnú vyvíjať v jej prospech.
Vie, že matka pozná spôsob ako sa postarať o Camberlanda, nie práve najčestnejší, no bolo nutné zlomiť jeho odpor. Stálo to aj za tú facku, spojenú len s malou lžou, matka si myslela, že sa medzi nimi stalo, že už spolu boli... čo nebola celkom pravda, lebo sa len dotkli toho prahu, ak by sa to tak dalo nazvať, no neprekročili ho, čo však nemusela vedieť.
Matka by sa pochopiteľne mohla postaviť proti nej a spôsobiť škandál, no pochybovala o tom, že by sa na niečo také odhodlala, potom ako jej v závere rozhovoru sľúbila, že bude myslieť aj na jej šťastie, aj tak však čelila istému riziku, že by to mohla urobiť.
Po príchode Barónky Lehzenovej úplne zabudla na všetky starosti.
„Vaše Veličenstvo, prišiel lord Melbourne...“ Nič ju nemohlo viac potešiť než táto správa.

***
Lord M sa tváril smrteľne vážne, keď sa spolu stretli v jednej z menších knižníc.
Vyzeral dobre, čo ju potešilo, keďže neprejavoval žiadny náznak slabosti. Práve naopak, mal priam bojovú náladu.
„Mal by som vám v skratke objasniť, ako bude prebiehať Štátna rada a čo je nutné si pre nich pripraviť...“ povedal, keď sa za nimi zavreli tie ťažké dvere. No ona viac než tie slová vnímala tú vážnosť, ktorej musela z jeho strany čeliť.
„Tak by to bolo najlepšie, lord M...“ stále ho pozorovala, rada by zmiernila to napätie vpísané v jeho tvári aj v postoji, jednu z jeho menej príjemných nálad, ktorým čelila len málokedy.
Priala si povedať mu o krokoch, ktoré urobila, zlepšiť jeho náladu, všetkými spôsobmi, ktoré boli pre ňu dostupné. No nemohla mu povedať o krokoch, ktoré by mohli zničiť jej povesť a spôsobiť, že bude opäť označená za šialenú, vedela o tom, že to o nej hovorili, bola na to upozornená, no ak láska skutočne bola šialenstvom, tak ona sa tomuto druhu šialenstva už nedokázala vyhnúť. Boli tu aj iné spôsoby, na ktoré musela myslieť, keď jej podával do rúk príklad tradičného požiadania rady o schválenie manželského zväzku, pričom tie staré slovné obraty bolo treba vyškrtnúť, použiť len tie, ktoré si vyžadoval protokol a pridať aj niečo vlastné čo by sa vzťahovalo k jej situácii.
Keď si ho pozorne prečítala, lord M, pokračoval: „Prejav by mal byť podľa možnosti kratší, priveľmi dlhé formulácie už nie sú zaužívané...“
„Budem si to pamätať, lord M... no skôr než pristúpime k prepisu môjho vyhlásenia... chcela by som, aby sme sa spolu otvorene pozhovárali, William...“ pokúsila sa aspoň čiastočne zmierniť ten tlak, ktorému obaja museli čeliť. Vedela, že by nedokázala mať pokoj, keby od nej odišiel bez toho, aby spoločne neprebrali aspoň tie záležitosti, o ktorých mohol vedieť.
„Ako si želáte, Viktória...“
Teraz už bola presvedčená o tom, že urobila správnu vec, keď vyslovil jej meno a zbavil sa tým formalít, ktoré boli pre nich hrou no niekedy aj prekliatím. No nevedela si predstaviť, že by už nikdy nemal byť aj lordom M, patrilo to k nemu, ako istý druh nežného oslovenia, ktorého sa nemohla zriecť.
Odložila ukážku prejavu, stále ešte potešená tým, že ju oslovil menom, že v jeho hlase bola tá láskavosť, ktorú spoznala a tešila sa z nej.
Sadli si oproti sebe k pracovnému stolu, na ktorom stále boli rozložené dokumenty a takisto aj knihy.
„Ste v poriadku, lord M? Počula som, že sa u vás zastavil váš osobný lekár...“ túto tému považovala natoľko dôležitú, že opäť prešla k formálnejšiemu vyjadreniu, no vedela, že toto jej úsilie zrejme veľmi dlho nevydrží.
„Áno, som Veličenstvo...  Navštívil ma len preto, lebo môj synovec Ashton sa necíti dobre, rozhodol som sa ho poslať do Brockett Hallu, aby ho dôkladne prehliadol...“
„To ma veľmi mrzí, lord M... Dúfam, že bude čoskoro v poriadku...“  Pocítila úľavu, no zároveň aj znepokojenie, že člen jeho rodiny, čelí trápeniu tohto druhu, keďže poznala jeho minulosť, tušila, že táto skutočnosť sa stala jedným z dôvodov jeho trápenia.
„Ak by som ti mohla akokoľvek pomôcť, rada to urobím...“ podarilo sa jej opäť prejsť k dôvernejšiemu tónu.
Zároveň sa dotkla jeho ruky a bola šťastná, keď prijal jej prejav priazne, keď ho jednoducho držala a on držal za ruku ju, aj keď stiahli ruky pod stôl, nepochybne pod vplyvom tej možnosti, že by mohli byť pokojne vyrušený.
„Ďakujem ti...“ jeho smútok, akoby na istý čas ustúpil do úzadia, akoby to bol opäť on, opäť boli na hranici tej istej vzájomnej pohody a pochopenia, no zároveň cítila, ako sa jej srdce rozbúchalo, keď jej ruka spočívala v tej jeho, keď cítila tú istotu spojenú s jeho dotykom, keď verila, že dokáže všetko, ak sa rozhodne ju nepustiť. Na istý čas ich robil šťastnými, nebol ich kliatbou, aj keď si to všetci mysleli a varovali ju pred týmto druhom dotyku, ako pred zakázaným ovocím, keď s ním aj s ňou hovorili, a poukazovali na všetko, čo by ich mohlo rozdeľovať, keď bola s ním rozdiely padali, všetko ustúpilo do pozadia, pred tým spojením, ktoré sa medzi nimi tak prirodzene utvorilo.
Cítila, že by sa v nej niečo navždy zmenilo, ak by bola nútená sa ho vzdať, nechcela ani pomyslieť na tú možnosť... „Nemusíš mi ďakovať, tak ako ty stojíš pri mne, tak aj ja budem...“ priala si, aby nikdy nepochyboval o tom, že sa s ňou môže podeliť o všetko, čo je súčasťou jeho života.