25. 4. 2017

Kráľovná 1. kapitola 2/2

Teraz, kým bola v zajatí tých pochmúrnych nálad aj jej dámy zotrvávali v tichu, dávali jej priestor, na to aby bola konfrontovaná so svojím vlastným hnevom.
No bol to práve sir John, ktorý sa odvážil narušiť to takmer až posvätné ticho.
„Drahá moja, počuli ste tú novinku, je to vskutku veľmi smutné, že náš premiér namiesto toho, aby sa venoval svojim povinnostiam pri dvore, bol videní s akousi neznámou mladou dámou... Lady Abottová, mi osobne povedala, že mu na nej bezpochyby veľmi záleží... dokonca jej dáva aj drahé dary a ona sama mu robí spoločnosť v Brocket halle.
Tie slová boli ako jed, prenikli do jej mysle aj srdca, nikdy predtým nespoznala tú nebezpečnú bolesť, ktorá sa jej zmocnila, keď boli vyslovené tie obvinenia proti nemu, no ona kráčala ďalej s hlavou zdvihnutou bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom komentovala jeho slová.
***

Neprijímam vaše ospravedlnenia, lord M. Ako vaša kráľovná požadujem, aby ste sa čo najskôr ujali svojich zvyčajných povinností.

Odovzdala sa svojmu hnevu, ktorý mohlo zmierniť len jeho vysvetlenie.  Len jeho odpoveď, ktorú ešte ani popoludní nemala vo svojich rukách.

Lord M, kde ste? Prečo sa namiesto toho, aby ste boli so mnou venujete akejsi neznámej mladej žene? Prečo ste ju uprednostnili predo mnou? Prečo si myslíte, že vám dovolím, aby ste sa so mnou zahrávali?

Nemohla sa zbaviť tých myšlienok, keď sa kvapky letného dažďa dotkli jej tváre.
„Vaše veličenstvo...“ ozvala sa jedna z dvorných dám, jej meno zaniklo v jej rozhorčení, ktorému čelila počas popoludňajšej prechádzky.
„Áno, už pôjdeme...“ prijala to upozornenie, keď na oblohu zaútočili prvé blesky.
Dash sa triasol, keď ho opäť vzala do náručia.
„Nemusíš sa báť, je to len búrka, nič viac len búrka...“ zopakovala skôr pre seba než preňho, lebo lord Melbourne nemal ani poňatia, akú búrku môže rozpútať ona sama, ak sa v čo najbližšej dobe nevráti k nej.

***
Ležala vo svojej posteli. Nemohla zaspať. Počúvala zvuky tej búrky.  Konfrontovaná s tým neúprosným chladom. A so slzami, ktoré stekali po jej tvári, bez toho, aby o to stála, jednoducho sa to stalo a nemohla tým trpkým slzám zabrániť. Lord M, patrí jej. Má sa stať jej manželom. Nijaká z tunajších dám by si nedovolila naňho čo i len pomyslieť. Ona sama dávala jasne najavo, že nemá v úmysle sa s niekým deliť o jeho pozornosť.
Preto ju tak aj volali, pre nich všetkých sa postupne stávala lady Melbournovou. Nikdy jej to neprekážalo, inak by to zastavila a prinútila by ich, za podobnú indiskrétnosť zaplatiť.
Ďalší blesk osvetlil izbu. Predtým sa búrky nebála, no teraz to ňou otriaslo, keď bola dieťaťom, nepoznala strachu.
Mohla pokojne spať a dívať sa na hru tých svetiel, no dnes v nej každý silnejší poryv vetra, každý jeden z tých úderov vyvolával nepokoj, iný než ten nový pocit, nepokoj, ktorý by mohlo oslabiť len...
Jej myšlienky sa ho opäť dotkli a ona si spomenula na jeho odpoveď. Na toľkokrát prečítaný odkaz od jej premiéra.

Mrzí ma, že vás moja neprítomnosť znepokojuje. No niekedy je nutné vzdať sa časti orieškov, aby bolo možné vyslobodiť si ruku z nádoby. 

Spomínal príbeh, ktorý jej rozprával. Nevedela či správne rozumie jeho vysvetleniu,  nepovažovala ho však dostatočné na to, aby nebola aj naďalej znepokojená. No nemohla ho navštíviť, potom, ako naposledy porušila dekórum, by tým len podnietila zlé jazyky k tomu, aby nadobudli ten dojem, že jej jeho správanie ublížilo, že je absolútne oslabená pocitmi voči nemu. Neostávalo jej nič iné len odovzdať sa čakaniu.




21. 4. 2017

Právo čistej krvi 8. kapitola


Petrike


„Na Rokforte ťa naučili používať mágiu ako nástroj. Pracovať na tom, aby si zvládla prepojenie teórie s praxou a dokázala si používať zaklínadlá určené na bežné použitie. Cítiť mágiu a rozumieť jej podstate, patrí medzi vyššie formy štúdia mágie.“
To jej povedal počas toho večera, keď opäť zdieľali spoločnú posteľ. No už medzi nimi nevládlo to nebezpečné napätie. Tento večer sprevádzal takmer až neobvyklý pokoj.
Hovoril však o cítení mágie, čo bolo zvláštne, keďže práve on, popieral nevyhnutnosť hlbších citov a práve on považoval toto spojenie za vyššiu formu mágie.“
„Ak máš v úmysle pochopiť záležitosti duše, musíš mi dovoliť, aby som ťa to naučil. Inak žiadne rozhovory nebudú mať zmysel.“
Bála sa. Prvé, čo pocítila bol strach. Keď s ňou hovoril tak, akoby bol jedným z jej učiteľov.
„Ja neviem... či mi moje zranenia umožnia, aby som...“ bála sa, že sa to zhorší, že cítiť mágiu, bude znamenať aj pochopiť hĺbku svojho vlastného poškodenia, s ktorým sa nedokázala vyrovnať.
To ju prinútilo hovoriť o nich, aj keď sa ju jej vnútorný hlas snažil umlčať a žiadal o viac času, ktorý možno ani len nemala.
Mierne pokrčila kolená, cítila ako sa jej nechty dotkli dlaní.
„To som pochopil, Grangerová, je mi jasné, že...“ nedokončil to, zrejme pod vplyvom jej zdeseného pohľadu a toho, ako sa strhla.
„Nemusíš sa toho obávať. Cítenie mágie nezhorší tvoje ťažkosti...“ vyslovil to tak, akoby o tom nemala mať ani najmenšie pochybnosti ako na slovo vzatý odborník na túto oblasť mágie.
A ona si uvedomila, že bola naivná, ak si myslela, že nespozná jej slabosti a jej bolesť, že nebude musieť čeliť tej pravde, tej výzve spojenej s jeho pokusmi a získanie prevahy, že dokáže myslieť opäť slobodne a nebyť pod vplyvom žiadnej inej sily, ktorá by sa snažila ju zničiť.
„Ak si však myslíš, že to nie si schopná zvládnuť...“
„Ja... skúsim to...“ pokúsila sa dostať do svojho hlasu viac tej predchádzajúcej istoty a bojovnosti, no aj tak nepotlačila slabšie chvenie svojho vlastného tela a tie nepríjemné pocity, ktoré ju takmer až nútili od neho utiecť, späť do bezpečia, keby existovalo nejaké miesto, kde by mohla byť v bezpečí sama pred sebou.
„Zavri oči...“ prikázal jej chladne a ona splnila ten jednoduchý príkaz, spokojná s tým, že nemusí ďalej čeliť tlaku tých stien, ktoré akoby boli až priveľmi blízko.
Nechával ju zotrvávať vtom blaženom tichu, tak dlho až si myslela, že takmer zaspí, tak dlho trvalo, kým bola opäť poznačená jeho hlasom.
„Predstav si že si v bezpečí, na mieste, kde si spokojná, na mieste, ktoré poznáš a nič ťa nemôže prekvapiť... predstav si, že cítiš teplo, spojené s tým, čo považuješ za šťastie... že sa ho dotýka a prestupuje celým telom, veľmi pomaly a pokojne...“
Jeho hlas, akoby opäť otváral tú časť jej mysle, ktorá hľadala ten pokoj, je v bezpečí, opakovala si, nechávala tú myšlienku plynúť, dotknúť sa všetkého, teraz je v bezpečí, teraz jej nikto neublíži, práve teraz cíti to teplo, to šťastie, ktoré je silnejšie než čokoľvek iné a pomaly sa šíri celým telom, pomaly narastá.
Cítila tie drobné vlákna, toho tepla, pulzujúce v nej, bez toho, aby si to vôbec uvedomila, že je možné ich cítiť, že je možné sa ich dotknúť svojimi pocitmi, svojimi myšlienkami, čím hlbšie sa šírilo to teplo, tým jednoduchšie bolo ich spoznať, cítiť ich rafinovanú bezbrannosť voči všetkému a všetkým.
Boli tam a ona ich kúsok po kúsku spoznávala, akoby sa pohybovala na hladine veľkej rieky, ktorá ju unášala zo sebou, nenásilne, pokojne a pomaly, bez toho, aby pohla jej obavami a strachom.
Bola doma, na mieste, kde cítila len šťastie a pokoj, na mieste, ktoré sa dotklo jej samej a pulzovalo kdesi blízko zdroja tej silu, ku ktorej pristupovala ako k tomu najcennejšiemu pokladu.
Prechádzala tým drobným pulzovaním, sledovala ho, nevnímala nič iné len to, len silu mágie, ktorou bola prestúpená, ktorá bola jej dychom a nádejou, ktorú nemohlo nič zlomiť a kdesi na pozadí bol stále jeho hlas, ktorý bol jej kotvou, ktorý jej bránil stratiť sa, priveľmi sa nechať strhnúť prúdom.
Potešenie, sa pozvoľna stávalo súčasťou toho sveta, bolo príjemné nechať sa tou mágiou objať, cítiť ju na celom tele, ako dotyk niečoho výnimočného, čo by nemalo byť od nej nikdy oddelené.
Jej myseľ bola uvoľnená, jej myšlienky voľne plynuli, milovala ten pocit, nedokázala sa ho zriecť, všetka bolesť bola preč, všetka beznádej bola od nej vzdialená, keď cítila že je súčasťou nekonečného pulzovania zdroja svojej vlastnej ženskej energie.
Mohla sledovať mágiu tak dlho, ako sa jej len zachcelo, necítila únavu, necítila nič, len vplyv toho pokoja, ktorý sa tak márne snažila nájsť.
No  bol tu stále jeho hlas, ako kotva, ktorá jej nedovolila stratiť samú seba a nechať sa úplne ovládnuť pocitmi, ktoré sa na ňu vrhali zo všetkých strán.
A keď sa mala vrátiť, keď mala pochopiť, čo znamená opustiť to šťastie, ktorého sa stala súčasťou, držala sa jeho hlasu, poslúchla  ho, keď bola požiadaná, aby sa vrátila späť.
Jej telo bolo zvláštne ľahké, poznačené túžbami, ktoré... ani sa naňho nedokázala pozrieť, aby nezistil, ako sa práve teraz môže cítiť, aby sa to šťastie neprejavilo žiadnym neželaným spôsobom.
„Predpokladám, že teraz vieš, čo to znamená... tá prázdnota spojená s vyhorením magického jadra... so stratou dôležitej časti samej seba...“
Už len tá predstava bola nesmierne bolestná, ako útok na niečo, čo by nemalo byť nikdy ničím ohrozené, ako roztrieštenie samého seba.



20. 4. 2017

Kráľovná 1. kapitola 1/2






Kráľovná
Fanfiction Victoria BBC...
Pár: kráľovná Viktoria/lord M
Obsah: Ak kráľovná miluje svojho premiéra...
Varovanie: romantika, sladké, dráma
novinka, odkedy som to videla, som nimi posadnutá takže majte strpenie, ja to dopíšem a bude... inak sa nemám dobre som bez liekov a tu len tak ltt. 






Povedal, že ju ľúbi. Jeho bozky boli ako... pokúšala sa to s niečím porovnať, no nenachádzala tie správne slová. Myslela na tú krutú bezstarostnosť, ktorú cítila, keď ju držal vo svojom náručí. Keď blízkosť milovanej osoby zatienila všetko ostatné a ona bola v bezpečí.
Bude stáť po mojom boku... môj priateľ, môj premiér a čoskoro už nebude musieť viac pomýšľať na odchod... To boli slová, ktoré zneli v jej mysli čoraz jasnejšie, keď kráčala chodbami svojho paláca, cítila, čo znamená... Vo svojom úsmeve nachádzala opäť mladú ženu, ktorá nahradila kráľovnú pripravenú bojovať so svetom.
„Bola si s ním, Drina? Vieš, predsa, že lord Melbeurne...“ matkin hlas jej bol taký vzdialený, taký nepodstatný.
Viktória zavrela za sebou dvere do svojich izieb a nechala ju tam stáť, bezmocnú. Matka ju nemohla zastaviť, ani nikto iný.
Len Dash sa jej mohol postaviť do cesty, len on to práve teraz dokázal urobiť bez akýchkoľvek následkov.
„Tak poď drahý, Dash...“ vzala svojho psíka na ruky, on jediný ju privítal bez akýchkoľvek výčitiek.
„Všetko je už v poriadku, lebo lord M... na nás nezabudol... a vôbec sa na nás nenahneval...“ pošepla mu, lebo to bol jediný priateľ, ktorému sa mohla zdôveriť so svojím šťastím.
Požiadala svoju komornú Scarettovú, aby jej pripravila kúpeľ. Zbavil ju napätia spojeného s matkiným naliehaním.
Bola oslobodená od všetkých tých obmedzení spojených s odevom ženy, obklopená tým dobre známym teplom, mohla konečne voľne dýchať. Zatvoriť oči a na nič nemyslieť ani na to doteraz nepoznané napätie, ktoré ovládlo jej telo, na ten zvláštny nepokoj, ktorého sa nedokázala nasýtiť, no nebol pre ňu hrozbou, len volaním po živote, ktorý túžila spoznať.
Niekedy bolo také ľahké len sa nechať ovládať šťastím, len veriť, že prídu tie lepšie dni a toto bol jeden  z nich, jeden z tých počas ktorých nemohla veriť ničomu inému.

✳ ✳ ✳
Trpezlivosť niekedy prináša aj orchidey.
Lord M
Neubránila sa úsmevu, keď čítala odkaz od neho. Keď držala v rukách tie jemné biele kvety, ktoré lord Melbourne pestoval vo svojom sídle. Scarretová sa diskrétne vzdialila, keď jej bol tento dar doručený, akoby snáď pochopila, že práve to teraz najviac potrebuje, no nebolo jej súdené sa len tešiť.
„Drina, drahá, tvoja matka sa len chce ubezpečiť o tom, že je všetko v najlepšom poriadku...“ to jej vojvodkyňa naznačila, omnoho menej podráždene predtým než sa pripravovala na zvyčajné posedenie v spoločnosti svojich dám.
Viktória si priala, aby v nej našla ten druh opory, ten druh lásky, ktorému sa vo vzťahu k nej nikdy nebránila, no nemohla jej dôverovať, keď bola stratená rovnako ako ona, to si o nej myslela a nemohla to vziať späť. Keď ju chcela ovládať a nedovoliť jej uniknúť z toho väzenia, nedokázala jej odpustiť, nenašla v sebe tú silu, aby s ňou nebojovala všetkými dostupnými prostriedkami, no zároveň si priala, aby jej matka bola tou osobou, ktorá..... No už nebolo možné vziať to späť, ani teraz, ani neskôr, bolo nutné sa zmieriť s tým, že ich vzťah bude vždy poznačený tým vzájomným bojom.
„Áno, som, mama...“ jej hlas bol hlasom kráľovnej, keď pevnejšie držala tie kvety, akoby ich chcela pred ňou chrániť.
„Lord Melbourne... všetci už vedia, že si ho navštívila sama, bez sprievodu... v jeho sídle...“
„Nie, mama, nechcem hovoriť o lordovi M...“ podráždene ju prerušila mladá kráľovná a položila kvety s vizitkou na stôl ďaleko z jej dosahu.
„Drina, musím ťa varovať...“
To ju ešte viac nahnevalo. Varovať? Pred ním? Pred priateľom, ktorý jej rozumel a pomohol v tých pre ňu najťažších chvíľach. Pred jedinou osobou, ktorá sa jej skutočne snaží porozumieť.
Vedela, čo má matka v úmysle. Želá si ju len vyprovokovať, aby jej vmietla do tváre všetko a ona s tým potom mohla ísť za svojim drahým sirom Johnom, ktorý dúfal, že ju zlomí, keď jej vezme to najdrahšie. Videla aký bol spokojný, keď takmer prišla o svojho premiéra, ako si robil nádeje, že by niekto preňho vhodnejší mohol zaujať jeho miesto.
„Ničoho sa neobávajte, drahá vojvodkyňa, kráľovná bola dostatočne poučená o tom, čo je vhodné a čo nie...“
„Ublížil ti, urobil lord Melbourne niečo, čo by ťa mohlo ohroziť... Mne to môžeš povedať, dieťa, vieš, že by som nikdy...“
„Nie, mama, lord M by niečo také nikdy neurobil... správaš sa, akoby si ho nepoznala, akoby si nevedela, že isté klebety treba radšej ignorovať, než im pripisovať zbytočnú dôležitosť...“
Bola pripravená sa ho zastať, nielen pred matkou, ale pred kýmkoľvek, kto by si dovolil z niečoho obviňovať jej premiéra. To ona za ním prišla. To ona chcela odpovede, na ktoré možno ani len nemala nárok.
Ich dohoda bola nateraz tajná, no neznamenalo to, že dovolí, aby sa niekto pokúšal... No zároveň si priala, aby sa na matku mohla len hnevať, aby natoľko nechápala jej slabosti, aby jej strach nebol niekedy odrazom jej vlastného, ktorého ju nezbavil ani čas. Nemohla zabudnúť na prísahu vernosti, počas ktorej jej lord M šepkal mená ministrov, nepoznala ich, bola to vina jej rodiny, lebo jej nedovolili pohybovať sa na verejnosti, kvôli nim by zažila tú hanbu, no on bol s ňou, on jej pomohol prekonať tento nedostatok.
„Rozumiem, Drina a prepáč mi, že som povedala niečo, čo by ťa mohlo trápiť...nechcela som ťa rozrušiť...“ matkin bozk na čelo by mal byť liekom, no  ona ho prijala len ako ďalšiu výzvu.
„Ja nie som rozrušená...“ vyhlásila tvrdohlavo, pripravená čeliť jej ďalšej nespokojnosti, no dočkala sa len matkinho tichého ústupu.

✳ ✳ ✳
Počasie bolo mimoriadne príjemné, slnko sa dotýkalo jej záhrad, takmer neobvyklou  s nežnosťou. 
Dash ju hrdo nasledoval všade kam sa pohla a ona len občas zastala, aby ho odmenila pohladením, aby sa s ním hrala, tak ako to mala vo zvyku.  Svoju tichú spoločnosť takmer ani nevnímala.
Myslela len na matkine varovania, nemohla sa tomu ubrániť, keď sa lord M ospravedlnil z ich bežných aktivít, nielen na dnes, ale aj na celý týždeň. Niežeby verila tomu, že by sa práve teraz rozhodol ju opustiť, to by ju aj tak nebola ochotná dovoliť, no chýbal jej a ťažko sa zmierovala s jeho dočasnou neprítomnosťou.

Kráľovná Prológ




Kráľovná
Fanfiction Victoria BBC...
Pár: kráľovná Viktoria/lord M
Obsah: Ak kráľovná miluje svojho premiéra...
Varovanie: romantika, sladké, dráma
novinka, odkedy som to videla, som nimi posadnutá takže majte strpenie, ja to dopíšem a bude... inak sa nemám dobre som bez liekov a tu len tak ltt. 

17. 4. 2017

Snapov syn 3. kapitola (Quentin)









Snapov syn
*poviedka patrí k Čarovnej krajine (remake) zameriavajúcej sa na život, neuznaného syna Severusa Snapa a jeho láske k istej osobe... svojím spôsobom sa bude minulosť opakovať...
žáner: het, ale momentálne na tom vlastne ani nezáleží, krátka náladovka...
pár: bez páru (zatiaľ), postavy Quentin Quirrell (moja AUTP postava)  študent siedmeho ročníka na Rokforte, nepriznaný syn Severusa Snapa, jeho matka pochádza z rodiny Quirrellovcov no odčlenila sa od nich a otvorila si vlastnú dielňu so svojou spolužiačkou istou Brownovou, ktorá má dcéru Daphne (AUTP postavy)...
Daphne Brownová (budúca prváčka), Albus Severus Potter, James Potter (študent siedmeho ročníka)
Varovanie: AUTP postavy, nová generácia, možnosť, že história sa bude opakovať...