30. 7. 2017

Pomsta alebo... Tom/Myrtla

Dawlish za to zaplatí.
Dnes už neunikne.
Nikto sa neodváži spochybňovať jeho autoritu, tak ako to urobil on, zaplatí za to vlastnou krvou.
Chcel sa pridať k svojim priateľom, sám mu ukázať, čo znamená provokovať tých, ktorí vládnu škole.
Tom Riddle. Jeho meno tu už niečo znamená a tak to aj ostane, aj keď to nie je meno, ktoré by si zvolil, ak by mal skutočne na výber... Čo však neznamenalo, že niekto iný si dovolí...
Tušil, že ho dostali, už priam cítil, ako sa snaží dostať z...
No zrazu sa objavila ona. V podstate chcela len utiecť a nie mu pomôcť, no nemohol jej to dovoliť.
Nesmie teraz nikoho zavolať ani spôsobiť rozruch.
Chytil ju.
Mykala sa dosť prudko, akoby vedela, čo znamená byť zrazu korisťou a čeliť...
Spadli jej okuliare, no on si to nevšímal... ťahal ju ďalej, k jedným z tých prázdnych skladov.
Školník ich zabúdal zamykať a on práve teraz jeden z nich potreboval mať po ruke, najprv kvôli Dawlishovi, no teraz hlavne kvôli nej.
Možno niečo videla, možno niečo  počula...
No nebolo ľahké ju udržať, cítiť pod rukami tie jej jemné krivky, jej sukňa sa zľahka dotýkala jeho nohavíc, keď... nevedel ako má niekoho držať, nie takým spôsobom, aby... snažil sa podľa možnosti vyhýbať fyzickému kontaktu... O to ťažšie to bolo už len preto, že jej musel držať ruku pri ústach, lebo sa všetko stalo tak rýchlo, že nestihol vybrať prútik.
No cítil aj niečo iné, on niečo cítil, čo bolo preňho natoľko nezvyčajné, až sa mu takmer vymanila z náručia.
Včas sa však stihol spamätať a ťahal ju ďalej, už len pomocou svojej fyzickej sily, snažil sa nevšímať si ten nový pocit, ktorý na chvíľu akoby všetko ostatné...
Nohou sa mu podarilo zavrieť tie ťažké dvere, v zámku to šťuklo, čo nebolo dobré, hlavne pre ňu, lebo on vedel ako sa dostať z takýchto záležitostí...
Nepustí tú malú, nemá žiadnu šancu na to, že by mu mohla ujsť... Cítil silné pulzovanie jej srdca aj svojho vlastného... bolo to nezvyčajné, nepochopiteľné, že na ňu práve teraz myslel ako na dievča, aj keď v podstate nevedel ani ako poriadne vyzerá... No jednoznačne cítil ten rozdiel... Cítil ho, keď ju začal trochu hladkať, keď boli tie dvere za nimi zavreté... Prestala sa brániť.
Posadil sa s ňou na akúsi debnu.
„Pustím ti ústa, ale ak začneš kričať... bude to posledný raz, čo to dokážeš urobiť...“ vyhrážal sa jej svojím pravým hlasom, nie tým naučeným slušným, ktorý... vyhrážal sa jej ako temný mág, ktorým si prial byť. Vyhrážal sa jej ako osoba schopná všetkého.
Prikývla.
Stiahol ruku.
Zložil jej ju do lona. Cítil ako sa začala chvieť.
„Prosím, pustite ma odtiaľto, nikomu nebudem nič hovoriť, len ma pustite...“ hlesla potichu.
„Budeš tu sedieť, tak dlho, až kým ti nepoviem, že môžeš vstať...“
Opäť len prikývla. Skôr to cítil než videl. No nestačilo mu to.
„Chcem to od teba počuť...“
„Budem tu sedieť, tak dlho ako to budete chcieť vy, pane...“
Uspokojenie.
Nemal by ho cítiť len z jej odpovede, no stalo sa tak...
„Výborne, maličká...“ pochválil ju a chystal sa opatrne vstať, aby pokračoval vo svojom cieli, ktorý sa však značne skomplikoval jej ďalším pohybom a tým, čo opäť pocítil, keď...
Už vedel čo potrebuje a bolo to také jednoduché, niekedy sa zrejme priveľmi upínal k zbytočným zložitostiam.
Pochopil, že nemôže odísť a možno ani len nechce.
„No možno by som mohol ostať so mnou, ak by si chcela...“ nikto si ešte nedovolil ho odmietnuť, mohol mať všetko, čo si len prial, jeho tvár ho k tomu predurčovala, no ona ju nevidela a podľa hlasu ho len ťažko mohla spoznať, bol to skôr jeho hlas než...
„Neviem...“ odvetila bezpochyby úprimne.
A on ju len objal, akoby skúšal aké to je môcť urobiť niečo také... No jeho ruky pomaly prechádzali nižšie... cítil takmer bolestné pulzovanie jej srdca a zároveň stále aj jej strach, spojený s istým druhom nebezpečnej fascinácie, akoby čakala na to, keď sa jej niekto dotkne, ale zároveň...
„Nikto ešte nebol tak blízko, aby...“
Tomu rozumel viac než by si vôbec kedy ona mohla myslieť, čo znamená nepoznať blízkosť, nie skutočnú...
On sám sa učil, ako sa niekoho dotýkať bez výčitiek, bez možnosti že by dotyk predstavoval len ohrozenie či nutné zlo...
„A ani nebude, keď prijmeš moje podmienky budeš odmenená, ale...“
Pár jej gombíkov bolo zrazu preč, tak rýchlo a zároveň tak prudko, nadýchla sa omnoho voľnejšie než predtým.
Jedna z jeho rúk sa dotkla jej kolena.
„Ale prečo... prečo vlastne a kto...“
„Otázky neznamenajú, že budú prístupné aj odpovede...“
Stále sa mu páčil jej čiastočný strach, jej čiastočná panika a niečo čo v ňom prebúdzalo tú stránku jeho osobnosti po ktorej túžil, mohol sa uvoľniť, byť tým, kým je... byť tým, koho sa všetci majú báť... čo i len osloviť.
Nehýbala sa, keď... druhá ruka, na chvíľu, akoby nad sebou stratila vládu, keď sa dotkol jej teraz už takmer odhalenej pokožky. Keď cítil to, čo bolo pod vrstvou látky. Práve teraz takmer až zbytočnej. A v jeho vnútri ožívalo to silné pulzovanie.
Keď sa jeho pery dotkli jej krku, zvyčajne chladné boli teraz, ako ... keď cítil vôňu jej vlasov a nemyslel na nič iné než na reakcie ich tiel, ktoré boli iné než čakal... iné než si myslel, že budú, keď mu niekto dovolí, aby nad ním skutočne prevzal kontrolu...
„Dotýkaš sa niekedy samej seba, už si to niekedy skúsila...“
„Nie...“ hlesla potichu.
Opäť sa chvela a on si užíval ten okamih, keď mu bola vydaná absolútne na pospas, keď ju mohol pustiť, ale aj...
„A čo urobíš, ak sa ťa tam dotknem ja...“
„Ale to predsa, nemôžete len...“
„Bude to omnoho lepšie, ako všetko čo si prežila doteraz...“
„Ale ja... predsa, nie je... neviem ani kto vlastne ste ani... Nie som si istá či...“
„Nemusíš to vedieť, ja si ťa nájdem, keď od teba budem niečo potrebovať...“
„Aj tak predsa... nemôžeme len tak a tu...“
Hovorila to, no nebránila sa, necítil skutočný nárast odporu, len strach a zvedavosť, istú formu zvedavosti, ktorú voči nemu ešte neprejavilo žiadne iné dievča.
„Ak budeš poslušná, lord Voldemort ti daruje život, jedného dňa, keď budeš stáť pred ním, možno k tebe bude milosrdný...“ z akéhosi náhleho popudu použil svoje skutočné meno. Bolo to však niečo viac, čarodejnícka dohoda prísľub spečatený dôveru, cítil v tých slovách mágiu, cítil v nich zmenu... „tak ako sa rozhodneš, mám ťa pustiť alebo...“
Jeho dotyky boli láskavejšie, sám prekonával seba, keď ju v podstate len tíšil vo svojom náručí, no zároveň stále vnímal to jej chvenie, ktoré mohlo byť čímkoľvek aj vyjadrením jej úcty voči nemu.
„Nie, prosím, nepúšťajte ma...“
Chcela len svoj život. Vedel to, tak ako všetci, ktorých mysle mal možnosť preskúmať. V tomto medzi nimi nebol rozdiel, ani on nepovažoval smrť za dobrú spoločníčku. A ctil staré dohody, ktorým možno ostatní už nepripisovali veľký význam, no ona im zrejme rozumela, keď si vybrala tú možnosť, ktorá nebola hrdinstvom sama o sebe.
„Môj pane...“ opravil ju nemilosrdne. Chcel, aby to povedala... Chcel, aby plne pochopila s akou mocou sa stretla, no zároveň aj...
„Nepúšťajte ma, môj pane...“ jej hlas bol stále čiastočne vystrašený, čiastočne...
A jej telo, bolo také krehké, tak prudko reagujúce na jeho blízkosť, bez očakávaní, ktoré ho nudili a nútili ho prejaviť hrubosť.
Keď jeho prsty objavovali iné pulzovanie, keď jeden z nich opatrne našiel... viac preňho roztiahla nohy, urobila to bez jeho priameho vyzvania..., no on to cítil ako svoje víťazstvo, ako tú možnosť, že s ňou môže manipulovať bez toho, aby jej vydal priamy príkaz, že rozumie tomu, čo chce...
Stonala.
Cítil ako sa pomaly otvárala práve jemu, stále ešte podliehajúca tlaku toho nového pocitu.
Skutočne to ona sama zrejme ešte nikdy neskúsila, čiastočne sa snažila tomu uniknúť a čiastočne ho chcela cítiť...
Jej hlas sa zmenil, bol iný než... bol ako iná pieseň, ktorý by bol ochotný počúvať veľmi dlho... lebo on ovládal každý jej...
Tak mu to vyhovovalo, to bolo presne to, čo potreboval... Cítiť, keď ju mal absolútne vo svojej moci a všetko ostatné sa strácalo. Keď cítil ako sa jej dych zrýchľoval.
Keď začínala chápať, čo znamená potešenie, spojené s jeho perami, s jeho ochotou a jedinou formou láskavosti, ktorú kedy prejavil nejakej inej živej bytosti než ...
Keď bola postupne pripravovaná na to, aby prijala druhý, aby sa zmierila s tým, že do nej prenikne.
„Prosím...“
Priam to cítil, tú vlhkosť, spojenú s jej odovzdaním sa ... s popretím tej možnosti, že by ju mohlo od neho niečo úplne oddeliť. Žiadny iný zvuk než prejavy jej túžby, žiadny iný zvuk než pulzovanie krvi vo svojich vlastných žilách, keď vedel, že za rozkoš bude musieť zaplatiť, že aj on čoskoro pocíti, čo znamená mať úplne v moci svoju obeť.
Čoskoro prvý raz zabije, no predtým než sa tak stane, ona bude chránená pred jeho hnevom.
Jej prosby cítil takmer ako všetky tie iné hlasy, o ktorých prosbách sníval, no úplne v inej súvislosti. Ona bola ako sladké osvieženie, ako niečo čomu by dovolil sedieť v jeho náručí večnosť.
Trochu viac ju odsunul. No nie tak, aby s ňou úplne stratil kontakt. Spojil jednu z jej rúk s tou svojou, tak náhle, akoby ju chcel opustiť a ona nespokojne zastonala. A mágia mu dopomohla k jednému z tých malých vylepšení, vďaka ktorým bol voľný aj on.
No len preto, aby jej ukázal, čo znamená iný druh túžby. Len preto, aby sa aj ona mohla dotknúť jeho nohavíc a cítiť čo s ňou robia jej vzlyky... Prudko zalapala po dychu.
Keď sa jeho ruka vrátila k láskaniu jej tela, keď cítila jeho pery na svojich, keď bola otočená tak, aby ich mohla spoznať, no zároveň zvláštne spojená s jeho ...
Keď ju objímal, akoby bola len jeho, no zároveň aj... si neprial, aby čokoľvek iné stálo medzi nimi. Aby sa tá látka roztrhla a nebola viac prekážkou v ich... Jej prosby, boli preňho zdrojom nekonečnej slasti, už len samé o sebe... už len to, že si žiadala jeho pozornosť týmto spôsobom, bolo jej záchranou...
Jej pohladenie bolo ako dotyk ohňa, ako niečo nevinné no zároveň dostatočne dôrazné na to, aby opäť cítil, to čo odmietal, to čo znamenalo byť len človekom a ničím iným...
Poslúchala svoj inštinkt, podriaďovala sa tomu určujúcemu rytmu. Počul ako sa aj jeho vlastný hlas mení na niečo, čo bolo viac než ľudské no zároveň aj... kruté... akoby sa ona sama spojila s jeho vlastnou krutosťou. A prijala ju za svoju.
Cítil to, ten okamih, keď všetko akoby stratilo nad nimi vládu, keď zabúdal na samého seba a myslel aj na ňu... Dokázal cítiť, keď ju držal, keď nad ním samým prevzala vládu šialená bezstarostnosť...
Keď sa všetko stratilo a len pomaly opäť objavovalo, spojené tou preňho neznámou intenzívnosťou...
Keď mágia slov spečatila ich dohodu, odmenila ich spoločným súzvukom... Jej sladká nárek, akoby prvý raz spoznal ako niečo čo malo tú moc, vzdialiť ho aspoň na istý okamih od vlastných sebeckých túžob.
Dlho ju držal vo svojom objatí, nebol schopný ju pustiť, nebol schopný myslieť na nič iné...
Tak toto vlastne znamenalo... absolútne stratiť kontrolu a odovzdať sa tomu, čím bol...
„Keď odídem, narátaj do dvadsať a potom môžeš odísť...“ pošepol jej medzi ďalšími bozkami.
Jej telo potrebovalo ešte čas na nič viac nebola pripravená a mágia zbavovala svet stôp, ktoré by mohli... prezradiť, že aj on sám sa dopustil niečoho tak ľudského ako kontaktu s inou osobou...
„Áno, pane...“ odvetila poslušne. „Ale ja... chcela by som, aby...“ nedokončila, bála sa zrady, bála sa jednej z tých najkrutejších zrád.
„Túlaj sa tak, ako doteraz... ja si ťa nájdem...“ on sa nebál, on bol schopný rozdávať údery, no aj odmeňovať a jej už toho sľúbil viac než možno bola pôvodne hodná.
Keď sa dotkol jej mysle a vedel koho by mal vlastne hľadať bez toho, aby to tušila ona.
A on bol presvedčený o tom, že si ju opäť nájde, keď náhlivo opúšťal to miesto, keď utekal od nej, aby nezradil svoje vlastné presvedčenie.

27. 7. 2017

Moja staro-nová posadnutosť

Kylo Ren zo star wars

Právo čistej krvi 12.1

Napriek posadnutosti Renom sa mi napokon podarilo pridať aj k tejto poviedke

venujem teda Petrike tento ďalší kúsok, zatiaľ len začiatok kapitoly ...

Ležala vedľa neho.
Dívala sa do jeho očí, držala ho za ruku, keď strácal mágiu, keď sa jeho dočasné jadro pomaly... cítila jeho smútok, ako svoj vlastný, no zároveň aj... Túžila potom, mu opäť ponúknuť svoju mágiu a dúfala, že jej skutočne dovolí, aby sa o tom procese dozvedela viac.
„Ako sa cítiš?“ aj ona mu opäť kládla tú otázku, keď sa opierala o jeho hruď, no on to už nemohol cítiť... no ona aj tak potrebovala jeho blízkosť.
Túžila po nej, nemohla sa zriecť tej možnosti...
„Vyzerá to tak, že moje telo tvoju mágiu prijme... preto sa cítim veľmi dobre...“ to jej povedal, aj keď v tvári mal vpísanú bolesť. „No nikdy som nepovedal, že to bude jednoduchý a príjemný proces, aspoň nie na začiatku... moje telo si postupne musí zvyknúť... teda ak mi dovolíš, aby som... častejšie dostával menšie dávky, vtedy keď to nebude ohrozovať ani teba ani mňa a zároveň sa staral o harmóniu tvojho tela  a mysle...“ potešilo ju, že tú možnosť hýbať sa chce využiť na to, aby bol s ňou, aby spolu... trochu sa ešte červenala, keď myslela na isté veci, ktoré... skrátka bolo to iné než čakala, cítila sa stále akosi inak než predtým... akoby urobila niečo zakázané čo by... no zároveň z toho mala nesmiernu radosť, čo sa stávalo len zriedkavo... Ale povedala mu toho toľko, to že chce s ním ujsť, to že... skrátka... bola pred ním absolútne odhalená a on bol... stále najobávanejším mágom... bol všetkým, čoho by sa mala obávať a predsa...
Pre všetkých by bola šialencom, pre všetkých okrem neho, aj keby... podľahla tej možnosti, že by mohla...
„Pomôžem ti, ak mi... ak sa budeš aj naďalej správať tak rozumne ako doteraz... ak nikomu neublížiš, kým...“
„Nikomu neublížim, kým sa oni nepokúsia ublížiť mne...“ to bol ďalší z jeho sľubov, ktoré nevedela či môže brať vážne alebo len ako istý druh žartu. No on sa nesmial, keď to vyslovil, ona však...
„Vojna nateraz nie je dôležitá, akýkoľvek krok, ktorý by som urobil, by bez podpory, tak či tak smeroval k Potterovmu víťazstvu...“
Nechcela vedieť, čo by sa stalo, keby vyhral, keby si mal vybrať či...
Na to však nechcela myslieť, nateraz sa s nim bude deliť o všetko, spozná ho tak, ako ho zrejme nemal možnosť spoznať nikto iný a tým nemyslela tú záležitosť, ale skôr iné dosiaľ neobjavené aspekty jeho osobnosti.
Nateraz túžila po spánku, po blízkosti a neskôr aj po spoznávaní toho, ako vlastne teraz funguje tá jej nová myseľ.
***
Prezliekla sa do nových šiat. Pripravila všetko tak, aby si mohli chvíľu posedieť vonku v záhrade.
Chcela, aby tento deň brali ako svoj vlastný sviatok, aby si urobili niečo ako piknik.
Aurori dnes mali akési školenie, ostali tu len dvaja, preto bola atmosféra viac uvoľnená a aj ona sama sa cítila omnoho lepšie, to bol rozhodne dôvod na to, aby si užili jeden z tých príjemnejších dní.

Bojovníčka sily

Myslím si, že sa ti bude tento príbeh páčiť: " Bojovníčka sily (občasník) by null na Wattpade http://my.w.tt/UiNb/AqM80qOO7E

20. 7. 2017

Právo čistej krvi 11. kapitola záver kapitoly

Začala mať opäť odvážne plány, to sa jej páčilo, možno to znamenalo, že sa pomaly začína spamätávať z toho šoku, do ktorého upadla, keď cítila, že nič nemôže zastaviť jej myseľ predtým, aby sa postavila proti nej.
„Odídeme isteže áno, povedzme, že som ochotný urobiť ústupok podobného druhu... poznám isté miesta, kde by sme mohli na istý čas zabudnúť na problémy spojené s Britániou... No nemôžem ti zaručiť, že Potter nepôjde za nami, že sa nás nebude snažiť nájsť, len preto, lebo si bude myslieť, že som ťa zmanipuloval, prípadne iným spôsobom donútil, aby si šla so mnou...“
Vedela, že stále je tu to riziko, že by sa skutočne mohol... No nechcela na to myslieť, nie teraz.
„Domnievam sa, že naše stretnutie je neodvratné, Potter chce byť dobrým vojakom, Dumbledore ho tak vycvičil, dobre ho poznám, viem, že si vyberá ľudí, ktorí sa len tak ľahko nevzdajú svojho cieľa.“
Cítila ako jej jemne z tváre odhrnul vlasy, ako sa na ňu díval, akoby ho netrápil celý čarodejnícky svet ani nič podobné, akoby videl len a len ju.
„No pokúsiť sa o to môžeme, to ti môžem sľúbiť...“
Díval sa na ňu, akoby ju chcel, tak ako sa na ňu ešte nedíval nikto, žiadny chlapec, ktorého poznala neprejavoval takým jednoznačným spôsobom.
No on nebol chlapcom, ktorý by sa len zahrával s...
„No medzitým by sme mohli... využiť čas, ktorý nám ostáva... nikto predsa nemôže vedieť, čomu ešte budeme musieť byť vystavený...“
Cítila to, ten tlkot svojho srdca, ktoré bolo opäť rozrušené, no úplne z iných dôvodov než...
Nie je to človek.
To jej o ňom vždy hovorili, že nemá nič spoločné s tým, čo ľudí robí ľudskými, že netúži po veciach, ktoré ľudia potrebujú a už vôbec nie po...
No nedotkol sa jej len tak, nie bez jej súhlasu, cítila, že čaká na jej rozhodnutie, čaká ako človek a nie ako osoba, ktorá by si chcela len tak vziať všetko bez ohľadu na následky.
Neurobila by to, nie za iných okolností, keby vedela, že čas je na ich strane, no nemohla tušiť, čo sa stane, aké budú ďalšie kroky, ktorým budú musieť čeliť.
Chcela ho teraz, prítomnosť bola dôležitejšia než všetko ostatné, aj keď sa bála, všetkých tých rozhovorov o možnej bolesti, o tom, že môže kruto sklamať všetky jej očakávania a predstavy, ak pri sebe nebude mať osobu, ktorej skutočne záleží aj na tom, aby sa ona tiež cítila dobre.
Vedieť to bolo ako čeliť nebu aj peklu zároveň. No stále cítila tú spriaznenosť medzi nimi, tú blízkosť, ktorá ju zbavovala strachu, keď mu dovolila, aby si ľahol do postele k nej, keď si uvedomovala, že sa môže hýbať pomocou vlastnej vôle a ona je opäť v jeho rukách.
Inak než predtým. Inak než by si trúfala byť... Keby si dovolila byť sebou... keby myslela len na varovania svojho rozumu...
Rozum zmizol v bezstarostnosti tých bozkov, v oslobodení, ktoré cítila, keď neexistovala žiadna záťaž, keď sa dotýkal jej tela, akoby si prial, aby bola len šťastná vďaka nemu. Spojená s tým lákavým teplom jeho objatia, s možnosťou nechať sa viesť a dovoliť, aby sa všetko ostatné stratilo, kdesi v diaľke... ďaleko na miestach, kam sa neodváži ani len siahnuť, ak by to znamenalo, že by ho mala stratiť.
Cítila jeho pery, ich láskavú starostlivosť, ktorá ju zbavovala zvyčajných pút, počúvala svoj vlastný hlas, zvuk svojho vlastného potešenia, keď cítila, ako vzďaľuje z časti toho svojho bezpečného sveta a vstupuje do toho jeho.
Keď ona sama objavovala jeho telo, tak ako to nemala ešte nikdy predtým možnosť skúsiť, keď počúvala svoj inštinkt a nebála sa viac toho, že by mohla urobiť niečo, čo by považoval za zlyhanie z jej strany...
Cítila svoje telo, inak než predtým, tak akoby bolo snáď telom inej osoby, ktorú práve teraz ani len nespoznávala, keď sa učila prijímať potešenie, keď zisťovala čo to znamená, spojiť sa s niekým a dúfať, že... osoba, ktorú ľúbi to chce tiež, tak veľmi ako ona... že pre ňu neexistuje nič iné...
Byť takmer všade a zároveň aj... neopísateľný pocit, sa zmocňoval jej mysle, keď cítila to miesto, ktoré, keď bola ovládaná tým napätím a on bol v nej... inak než čakala, bol to iný pocit, než si myslela, že by mal byť... než jej bol nanútený falošnými spomienkami, ktoré odmietala ako prejav toho najhoršieho zúfalstva.
Keď sa časť nej, ktorú predtým takmer ani nevnímala otvárala, inak než... keď cítila, že nie je možné vzdialiť sa tomu okamihu, nie je možné uniknúť túžbe, ktorá nebola zviazaním ale takmer nadpozemským druhom slobody. Sloboda však so sebou niekedy prináša aj bolesť, zrieknutie sa jedného a prijatie niečoho nového, to nové, akoby ju napĺňalo iným pocitom, akoby si zvykala na váhu, toho nového záväzku, tej novej rozkoše, ktorá bola vyjadrením jej lásky a dôvery, tej dôvery, ktorú mu dala, keď dovolila, aby sa stal súčasťou nej.
Keď patril jej, ale nebol jej majetkom, len vyjadrením jej túžby, len zosobnením jej najhlbších pocitov.
Len možnosťou, ako prijať život, zistiť ako chutí, tá jeho zakázaná časť, spoznať ju s ním, tak ako to chcela jej myseľ aj telo...
Tak ako potom túžila celá jej bytosť.