16. 1. 2017

Právo čistej krvi 2. kapitola






 





Právo čistej krvi
na motívy knihy Before I met you. (Predtým než som ťa poznala)
fandom: HP
pár: Hermiona/Voldemort (Tom Riddle)
varovanie: povojnové, traumatizovaná Hermiona...
obsah:  Hermiona Grangerová prichádza na panstvo Riddlovcov. Kvôli nemu. Kvôli mužovi, ktorého prinútili, aby spojil svoju dušu.


Snapov syn 2. kapitola Daphne










Snapov syn
*poviedka patrí k Čarovnej krajine (remake) zameriavajúcej sa na život, neuznaného syna Severusa Snapa a jeho láske k istej osobe... svojím spôsobom sa bude minulosť opakovať...
žáner: het, ale momentálne na tom vlastne ani nezáleží, krátka náladovka...
pár: bez páru (zatiaľ), postavy Quentin Quirrell (moja AUTP postava)  študent siedmeho ročníka na Rokforte, nepriznaný syn Severusa Snapa, jeho matka pochádza z rodiny Quirrellovcov no odčlenila sa od nich a otvorila si vlastnú dielňu so svojou spolužiačkou istou Brownovou, ktorá má dcéru Daphne (AUTP postavy)...
Daphne Brownová (budúca prváčka), Albus Severus Potter, James Potter (študent siedmeho ročníka)
Varovanie: AUTP postavy, nová generácia, možnosť, že história sa bude opakovať...







15. 1. 2017

Azkabanský strážca 16. kapitola





 pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah:  Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori)  Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce  mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...
CELÁ KAPITOLA JASAJTE, ČíTAJTE. 👹 teda dala som si notebook do druhej izby a nemám kam utiecť tak to ide trochu lepšie.



9. 1. 2017

Vtedy som verila 37. Kapitola 1 /2





fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.


Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón



poznámka: nič moc, ale bojujem, otec zo seba robí blázna  a inak nič nové....

2. 1. 2017

Azkabanský strážca 15. kapitola (Komplet)




 pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah:  Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori)  Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce  mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...
CELÁ KAPITOLA JASAJTE, ČíTAJTE. 👹 teda dala som si notebook do druhej izby a nemám kam utiecť tak to ide trochu lepšie.




Cítiť život, práve vtedy, keď je na blízku niečo horšie než smrť, to bol pocit, ktorý ho sprevádzal, keď pochopil, čo znamená tá druhá búrka približujúca sa k Azkabanu.
Ak bol zdroj práve teraz ako maják, ktorý žiari v tme, tak oni ním boli opäť prilákaný na miesto, ktoré im patrilo.
Strieborná laň ostávala po jeho boku, keď videl svoj dych a cítil, ako sa všetko okolo neho ochladzuje inak než ten druh chladu, na ktorý bol zvyknutý. Jeho okovy, zrazu boli tesnejšie, jeho život komplikovanejší, keď sa vo svojej mysli stiahol k jazeru, aby nevidel, to čo preňho bolo vždy zdrojom nekonečnej bolesti, počul len Petuniu a jej slová, ktoré mu nemohli spôsobiť bolesť, boli preňho zdrojom aspoň čiastočného pobavenia.
„To si zas ty, opäť sa tu ponevieraš?“
„Áno, som to ja a nemám v úmysle odísť...“ odpovedal jej chladne.
„Ale ona šla s tým Potterom, šla s ním do akéhosi nového obchodu do mesta...“ jej slová by mali bolieť, no bola to minulosť, jedna z tých súčastí, ktoré dokázal aspoň na tomto mieste uzavrieť, tak, aby neboli preňho zdrojom žiadneho znepokojenia.
„Aj ty by si tam chcela ísť, môžem ťa tam vziať...“
„Len snívaj ďalej...“ odula sa nahnevane a opäť bežala preč v tvári však červená a zarazená a on bol až podozrivo spokojný.
Menej ho tešili výkriky, z ostatných ciel, nepokoj a chvenie stien, ktoré boli predzvesťou udalosti, ktorej by sa rád vyhol.
Nepochybne kvôli tej preňho už dobre známej skutočnosti, že dementori sa o Pottera zaujímali viac než by bolo vhodné, hľadeli jeho oči práve teraz do tmy, ktorej sa dotýkalo svetlo šíriace sa zo striebornej lane. Privítal ju ako starú priateľku ako ubezpečenie, že ešte rozumie svetlu a dokáže ho privolať, ako k tej márnej nádeji, na ktorú by nemal mať nárok.
„Dokážeš vyčarovať patronusa, Severus... aké pozoruhodné, že to dokážeš ako jeden z mála temných čarodejníkov, z mojich radov, zrejme jediný...“ tie slová, vrývajúce sa doňho patrili jemu.
Chladné oči, pohľad hada. Jeho vlastný strach pred tým, že urobil niečo, čím v očiach svojho pána klesol.
A potom sa to stalo, keď sa chcel vrátiť do svojej oázy pokoja, zistil, že to už nie je možné.
Za tou nepríjemnou hradbou videl presne to, čo on sám Potterovi zakázal. Tak sa jej vzdal, aspoň nateraz sa snažil sám sebe nahovoriť, že ju nebude potrebovať.
Ďalšie spomienky unikali, nechávali ich, tie ktoré on sám nepovažoval za dôležité, pre súčasnosť mohol len tak vypustiť.
„Nechcel som vás sklamať, pán môj...“
„Nie, Severus, nesklamal si...“ tá tvár s tými červenými zrenicami sa obrátila k nemu.
„Si dobrý študent, vynikajúci majster elixírov, ponechaj si túto svoju výnimočnosť...“ povedal mu, skôr než sa vrátil do temnoty, skôr než prestal hľadieť do toho svetla, ktoré so sebou laň prinášala.
Severus bol tým, ktorý tam stál s ňou, zarazený náladou svojho pána, vtedy a rovnako aj teraz, keď unikla práve táto spomienka.
Lily tancovala.
Krútila sa dookola, smiala sa, jej vlasov sa dotýkal vietor... Bola blízko, tak blízko, že by sa jej mohol dotknúť, keby sa odvážil, no nechcel, ešte nie, ešte nebola pripravená, aby... a on sa neodvážil, nie potom poslednom roku, keď...
Privrel oči, aby tú spomienku vtiahol späť.
Laň bola pred ním ako štít, keď sa rozpútalo to peklo, keď všade naokolo zavládol strach a ozvalo sa pár prasknutí, silných, akoby niečo prudko vrazilo do múrov a pokúšalo sa ich zboriť.
Azkaban, akoby odpovedal na volanie svojich bývalých obyvateľoch. To chvenie ho prinútilo ustúpiť.
Cítil ako zdroj pulzuje kdesi hlboko a v ňom samom, prevládlo akési mrazivé poznanie.
Ponoril sa hlbšie, dovolil zdroju, aby sa ho dotkol a počul ich tisíce hlasov, tisíce duší.
A jeho myseľ sformovala cez tie výkriky jediný jasný príkaz. „Odíďte!“
Hlasy utíchli, videl, že sa sústredia priamo naňho, že ho počujú a rozprávajú sa o ňom, ako o čiernom mágovi z pevnosti ako o jeho návrate... O návrate toho, ktorý sa s nimi naučil žiť a jeho príkaz bol nemenným zákonom.
Počul ako zdesené výkriky a buchot postupne utíchli, ako chlad opäť stratil svoju vládu nad pevnosťou a strieborná laň sa pomaly stratila, s elegantným kývnutím hlavy sa s ním rozlúčila.
Nevedel ako dlho trvalo, kým sa to stalo, kým mu jeho myseľ dovolila, vnímať ukončenie toho chaosu a odtrhnutie sa od zdroja sily.
No niečo pocítil, niečo čo znamenalo, že nie je sám, ale zároveň aj to, že istá osoba, nevie nič o stratégii a o tom, ako sa správať v prítomnosti svojich kolegov.
Do jeho cely totiž vstúpil Potter v sprievode tých dvoch. Kruma a ich drahej kolegyne. Jej meno mu práve teraz vypadlo z hlavy a vôbec sa tomu nečudoval.
A prvú vec, ktorú dosť neuvážene urobil, bolo, že ho objal, v podstate mu vletel do náručia priamo pred nimi.
„Si v poriadku, všetko je ... ste v poriadku, pane...“ rýchlo sa opravil, no bolo neskoro, príliš neskoro na to, aby zakryl svoje pravé pocity voči nemu, priam žiarlil šťastím, že dementori sa ho ani len nedotkli, nebolo nutné na to použiť žiadne špeciálne techniky, aby to zistila hoci aj cvičená opica, že jeho mladý strážca je vskutku ním nadšený viac, než by mal.
„Potter...“ vskutku nevedel, čo by mal povedať na to jeho trestuhodné správanie... Ako popísať svoje rozhorčenie nad tým, že Potter sa takto nechal uniesť a od neho očakával, čo?
Vskutku pod vplyvom tejto spontánnej reakcie jednoducho stuhol. Nebola to vôbec reakcia, ktorú by čakal, či už od neho, alebo od niekoho iného a zvyk bol vždy železná košeľa, obzvlášť preňho.
No nedokázal ho len tak odstrčiť, akosi to nešlo, aj keď by si prial, aby práve teraz k nemu dokázal byť voči nemu opäť prísnejší. Takto dokázal len poznamenať blízko mladíkovho ucha.
„Potter, ako vidíte, nič mi nie je, tak by ste mohli... Potter...“ naznačil mu, že by sa mal ponáhľať z jeho objatia, aj keď jemu samému akosi čiastočne vôbec neprekážalo, že to urobil, ale zároveň bol nervóznejší než kedykoľvek predtým.
A jeho strážca na to napokon aj zareagoval, odstúpil od neho, zrejme si napokon oneskorene uvedomil čo urobil a otočil sa k svojim spolubojovníkom.
„Ja som len...“ chcel im to vysvetľovať.
„Netráp sa, Harry... hlavná vec, že sú preč... no mali by sme pokračovať v prehliadke... traktu... tak mi pôjdeme... napred ak ti to nebude vadiť...“ vyhlásil s úplnou vážnosťou a pokynul Svetlane, tak sa to dievča skutočne volalo a Severus si na to spomenul, keď sa mu vrátil rozum a prestal sa k nemu tisnúť istý mimoriadne drzý Potter.
Tá len meravo prikývla a nechala sa odviesť von, pričom Krumovi niečo šepkala, no zisťovať o čo ide a zaujímať sa o to, Severus nedokázal, bol rozpoltený medzi spokojnosťou a šťastím spojeným nepochybne s tým, že Potter vyviazol bez ujmy a chuťou trochu ho zvoziť za to, čo si to dovolil, obzvlášť teraz, keď niekto na nich začal donášať a ani jeden z nich dosiaľ tú osobu nenašiel.
Podozriví boli preto všetci, obzvlášť tí preňho najbližší spolupracovníci. K ničomu z toho sa však nedostal, lebo len čo sa za nimi zavreli dvere, Potter bol opäť pri ňom až priveľmi blízko a on ho mal plné ruky, ako by sa mal správne vyjadriť, bolo to skrátka tak a nijako inak sa to opísať ani len  nedalo, aspoň nie  v danej situácii, keď aj jemu prudko bilo srdce ani nie tak kvôli ústupu dementorov ako kvôli blízkosti tej osoby, ktorá ako sa zdalo, mala naňho silnejší účinok, než čokoľvek iné.
Potter si vskutku nedával pozor natoľko, že sa odvážil ho pobozkať, najprv len letmo, no potom, akoby mu snáď chcel ukázať, čoho všetkého je ešte schopný, spoznal tú jeho vášeň, ktorá sa ho dotkla či už si to prial alebo nie, dotkla sa tej časti jeho samého, ktorá rozumela životu a túžila ho žiť so všetkým, čo s ním súviselo.
Opätoval mu bozk, v snahe získať kontrolu nad samým sebou, urobil to tak, ako si prial, práve teraz Pottera ubezpečiť o tom, že mu nič nehrozí, aspoň nie od nich, kým zdroj tej sily, to bola iná vec, opäť neodolal, opäť bol priveľmi blízko temnoty aj svetla a nevedel ešte kam to povedie.



***

Musel Pottera poslať preč.
Bolo priveľmi nebezpečné nechávať ho, aby si s ním robil, čo sa mu len zachce. Bol to predsa on, ktorý mal vždy nad sebou kontrolu, on ktorý vždy bojoval proti všetkému a všetkým, čo by ho mohli pripraviť o sebaovládanie. Zaprisahal sa, že nikomu nedovolí, aby sa dostal tak blízko ako Lily, že nikto iný naňho viac nebude mať taký zničujúci vplyv.
No teraz tu bol, on, jeho strážca, ten chlapec, ktorý...
Prechádzal sa počas tej ďalšej noci, vedený hnevom smerovaným na jeho samého, na všetko čo práve teraz preňho predstavovali tie márne túžby.
Potter odíde, raz bude musieť odísť a on... O svojej budúcnosti radšej ani len neuvažoval, lebo ani v tých najhorších snoch si nevedel predstaviť, že by mu bolo umožnené sa dostať zo všetkých tých obvinení. Spolupracoval na svojej obhajobe, no robil to skôr kvôli Potterovi, než preto, že veril, že by ho súd mohol oslobodiť. Vedel, že rany, ktoré zanechal temný pán sú až príliš hlboké, že ani on sám si netrúfa povedať, do akej miery je vlastne vinný a kedy presne...
Prudko sa obrátil, aby nevrazil do jednej zo stien. Prial si byť preč, prial si zabudnúť, nemať pred sebou to nekonečné bremeno, to naplnenie, ktoré jeho samého desilo viac než všetko ostatné v jeho živote, lebo nevidel východisko, lebo vedel, že ani tentoraz nebude môcť utiecť pre sebou samým. Akoby snáď všetky tie roky neboli preňho ponaučením, akoby snáď jeho doterajší život nebol dostatočnou skúškou jeho vlastného charakteru.
Nedal sa zlomiť, nikdy, ani kvôli Lily, no obával sa, že Potter by to mohol zmeniť, že by mu mohol dovoliť cítiť to všetko, čo sa snažil v sebe pochovať, že by si mohol myslieť, že ešte niekedy bude len mužom, ktorý... nechce nič viac len príjemnú spoločnosť počas tých dní, ktoré by mohli byť ešte súčasťou jeho života, no ak nie teraz, tak kedy by mal myslieť na podobné preňho takmer neuchopiteľné zážitky.
A boli tu aj dementori, aj ten zdroj sily, od ktorého bol priveľmi závislý, čo bolo vždy jeho slabosťou, podvedome sa oprieť o silu vyššiu než bola tá jeho, podvedome hľadať všetky tie ubezpečenia, príliš nebezpečné na to, aby si plne uvedomil, čo preňho znamenajú.
Strácal sám seba a stával sa iným Severusom, opäť a nevedel, kam táto zmena povedie, no v jeho prípade len zriedkakedy podobné záležitosti viedli k lepším začiatok.
Kým jedny dvere bol schopný navždy vo svojej tvrdohlavosti zatvoriť, tie ďalšie mohli byť temnotou, ktorá by ho dokázala bez varovania pohltiť. Nepochybne preto bol ovládaný nepokojom, ktorý nemohol zniesť, nepokojom, ktorý ho spájal s ostatnými väzňami, s nočnými nárekmi, tichým dychom, či šepotom tých hlasov, ktoré už stratili všetko čo bolo možné stratiť, všetko čo bolo možné cítiť.
Privrel oči, dovolil chladu, aby sa ho dotkol, jeho telo sa striaslo, bolestivé pulzovanie v jazve rozvírilo jeho myšlienky, ešte viac prehĺbilo zmätok, opäť bol na začiatku jednej z tých ciest, ktorou nechcel ísť, nie teraz, kedykoľvek len nie teraz sa nechať zatiahnuť do toho nekonečného šialenstva.
To, že ho vedome poslal preč, však nezmiernilo jeho utrpenie a už vôbec nie obavy.
Prial si, aby sa vrátil, z celej duše si prial, mať možnosť mu hoci aj vynadať. Už len preto, že to bol on, ten Potter, ktorého...
Nie, nedovolil si to vysloviť a nikdy ani nedovolí.
***
Mám niečo, čo patrí tebe, ak to chceš získať, príď o druhej k cele patriacej Dievčatku.
To bol odkaz, ktorý našiel keď sa vrátil do svojej izby. A pochopil to, čo si dosiaľ nechcel pripustiť.
Bol to nepochybne jeden z dozorcov, jeden z jeho spolupracovníkov, ktorý sa s ním takto zahrával.
Nemohli to byť väzni, nikto z nich by niečo také nedokázal zakryť, neboli ako Snape, nemali tú moc, ktorú on...
Všimol si, že je iný než oni, nie natoľko zviazaný a vedel toho viac, on sám cítil jeho prítomnosť aj keď práve nebol v miestnosti, snáď bol aj súčasťou tých stien, ktoré...
No nepýtal sa ho na to, nemohol to urobiť, lebo ho nechcel dostať do nepríjemnej situácie a takisto ani seba samého, bol viazaný službou a Snape by nemal robiť isté veci, ktoré nie sú ostatným väzňom povolené, tým že si to priamo neoveril, nemusel byť v rozpore so svojimi povinnosťami.
K tejto záležitosti však pristupoval s najvyššou možnou opatrnosťou, to že sa tá osoba, rozhodla pred ním odhaliť, nemuselo byť bezpečné ani pre jednu zo strán, jeden z jeho kolegov už za pochybenie zaplatil, nemal v úmysle dovoliť, aby sa to stalo znovu.
A bola tu ešte tá záležitosť s Ginny, ku ktorej sa bude musieť postaviť čelom, no teraz nie, kedykoľvek len nie teraz.
Tá spomienka ho však prenasledovala, takmer proti jeho vôli sa dotkla jeho mysle.
„Harry, mrzí ma to, no ja ... som tehotná...“
„Si tehotná?“ zopakoval takmer nehlučne. Tými slovami akoby mu vzala dych, pretože to bol práve on, kto... Bola to jeho vina, že...
„Áno, som...“
Tá sila, ktorá zaznievala v jej hlase, jeho samého ochromila.
„Je to pre mňa veľmi ťažké, Harry... “
Vie, čo by mal urobiť, rozumie tomu Ronovmu naliehaniu aj Hermioniným narážkam.
Už vie o čo ide, no nechce tomu rozumieť, oľutoval, že použil pozorovací kameň, že podľahol naliehaniu a dovolil, aby ho opustilo všetko šťastie. Dieťa by však nemalo byť pre nikoho nešťastím, no on... Vie, čo bude nasledovať, už teraz cíti ten neznesiteľný tlak svojho vlastného svedomia.