Život jedného zdalivo obyčajného dievčaťa....
12. 02. utorok
Matkin hrob vo mne vždy vzbudzuje nepríjemné pocity. Nerada navštevujem to miesto plné milosrdného spánku...
"Mami, prečo nemôžeme byť spolu," nežne som pohladila vyblednutý obrázok. Jej tvár na ňom nevidieť. Nedokázala som rozoznať ani jedinú črtu. Okrem vlasov, ktoré sú zrejme rovnaké ako tie moje. Nikdy som sa nedozvedela čo sa s ňou stalo. Otec a brat to prísne taja, akoby išlo o nejaký ťažký zločin. Ich ústa ostávajú navždy zamknuté.
"Merope, okamžite si utri tie slzy !" nejaká mužská ruka ma silno postrčila bližšie k popraskanému náhrobnému kameňu. Drstnosť toho dotyku ma takmer prikovala k zemi.
Otec a brat vôbec nerozumejú mojím pocitom. Ani jednému z nich mama nechýba. Otec ju nemiloval. To mi vždy bolo jasné. Nedokázal v sebe nájsť ani kúsok citu. Vraví, že sa na ňu podobám a to ma istým spôsobom upokojuje. Mám osem rokov a volám sa Merope Gauntová...Môj príbeh práve začína....
