Keď opustil brány sirotinca začal sa cítiť trochu neisto. Napriek ubezpečeniam svojej matky, že všetko bude v poriadku, mal stále pochybnosti. Nezbavil sa ich ani, keď ho posadila do svojho auta. Do kufra si naložili všetky potrebné veci. Hedviginu klietku radšej nechal na svojich kolenách. Svoju sovu chcel mať vždy pri sebe.
Vybavovanie formalít netrvalo veľmi dlho. Ministerstvo mágie docielilo, aby sa potrebné administratívne práce súvisiace s jeho odchodom urýchlili.
„Môžem študovať pod svojím starým menom? Nechcel by som to zatiaľ meniť. Kamaráti by ma určite viac neprijali medzi seba, keby vedeli, že som synom TOHO ČLOVEKA. O svojom otcovi sa vyjadroval veľmi neurčito.
„Samozrejme, že áno. Chápem tvoje dôvody. Je to tvoje meno. Ty sa môžeš kedykoľvek rozhodnúť, či ho budeš používať alebo nie. Ale dúfam, že nebudeš nahnevaný, keď ťa občas oslovím menom, ktoré som ti vybrala? Dosť ťažko sa mi zvyká na to, že si Harry,“ ospravedlňujúco zamrmlala Helga. Usadila ho na zadné sedadlo svojho auta a starostlivo mu skontrolovala bezpečnostný pás.
„Nechcem, aby si mala pocit, že sa za teba hanbím. Niečo také by som si nikdy nedovolil. Postupne im o tebe poviem, ale potrebujem trochu času. Možno by sme spolu mohli navštíviť Weasleyovcov. Máš rovnaké auto ako oni. Tiež si ho trochu začarovala?“ chcel si s ňou dobre rozumieť. Vycítil, že potrebuje veľa lásky.
„V takých kúzlach sa veľmi nevyznám, ale rada by som si nechala poradiť. Menšie vylepšenia by boli celkom pohodlné. Nemusíš sa ničoho obávať. Už pár rokov mám vodičský preukaz a ešte som zatiaľ nemala žiadnu vážnu nehodu,“ sadla si na predné sedadlo. Auto sa pomaly rozbehlo po ceste. Pustila svojmu synovi rádio, aby sa nenudil.
„Cestou sa ešte zastavíme v obchode. Urobíme si dobrú večeru,“ navrhla mu spokojne. Už dávno nebola taká šťastná a spokojná. Mala pri sebe svoje milované dieťa. To jej dodávalo chuť ďalej žiť a bojovať so všetkými prekážkami.
„Kde vlastne budeme bývať? Mal by som pre istotu poznať svoju novú adresu,“ zvedavo poznamenal Harry.
„Mám menší dom na Privátnej ceste číslo 2. Je to tam celkom pohodlné až na mojich neznesiteľných susedov. Dursleyovci sa vždy tvária, že sa nepoznáme. Sú hrozne podozrievaví. Oveľa radšej mám pani Figgovú. S ňou sa aspoň dá normálne rozprávať,“ rozprávala sa so synom, ale zároveň dávala pozor na cestu. Práve musela zastať, aby nechala prejsť nejaké deti.
„Tých ľudí poznám. Lepšie povedané som už o nich počul. Sú to príbuzní Lily Evansovej. Donedávna som si myslel, že Petunia Dursleyová je moja teta,“ trpko poznamenal Harry.
„Je lepšie, že si neskončil u nich. Sú naozaj dosť obmedzení. Mrzí ma to, že sme nemohli byť spolu,“ do očí jej nevdojak vyhŕkli slzy.
„Netráp sa. To všetko je už za nami. Verím, že si na seba čoskoro zvykneme. Len by som rád vedel ešte jednu dôležitú vec. Možno to bude znieť čudne, ale potrebujem si byť istý. Voldemort... on.. ti fyzicky ublížil? Donútil ťa, aby si s ním bola ....veď vieš ako to myslím,“ zahanbene vyjachtal Harry. Nebolo mu to príjemné, ale potreboval si vyjasniť určité záležitosti.
„Nie, nenútil ma,“ nepresvedčivo poznamenala Helga. Bolo pre ňu ťažké vysvetliť mu to. Neklamala mu, ale to čo povedala ani nebola úplná pravda. Fyzicky sa jej síce nič hrozné nestalo, nedalo by sa povedať ani to, že sa k nej správal hrozne násilnícky, ale predsa len to nedopadlo tak, ako si predstavovala.
„Tak prepáč, nemal by som ti klásť také otázky,“ lepšie sa oprel o sedadlo.
„To nevadí. Viem, že potrebuješ poznať pravdu,“ takisto mala pár dôležitých otázok.
„Ako teraz vyzerá?“ takisto si nedokázala odpustiť túto otázku. Istým spôsobom ju zaujímal jeho osud.
„Príšerne. Nemá ani svoje vlastné telo. Keď som ho videl naposledy...“ opísal jej všetky udalosti týkajúce sa kameňa mudrcov. Cesta rýchlo ubiehala a on stále rozprával. Dostal zo seba všetku bolesť a trápenie.
„Si veľmi odvážny. Málokto by dokázal uchrániť kameň mudrcov. Mrzí ma, že Tom si vybral takú desivú cestu,“ podvedome sa striasla pri pomyslení na toho muža. Zazrel svoj obľúbený obchod s potravinami. Opatrne zaparkovala auto.
„Chceš ísť so mnou?“ spýtala sa povzbudivo.
„Áno, rád ti pomôžem,“ ochotne súhlasil Harry.
Strávili spolu celkom príjemné chvíle. Od začiatku medzi nimi panovalo porozumenie.
Keď ho doviedla do ich spoločného domova bol už úplne uvoľnený a veselo s ňou diskutoval. Dokonca jej pomohol vykúzliť naozaj chutnú večeru. Spoločne jedli, zhovárali sa a dokonca si aj pozreli televíziu.
„Ukážem ti tvoju izbu, synček,“ zaviedla ho do pomerne priestrannej miestnosti, zariadenej výlučne preňho.
„Je to úžasné. Ďakujem ti,“ okúzlene odvetil Harry. Nikdy v živote nemal vlastnú izbu. Vždy musel znášať nejakých spolubývajúcich.
Koniec prvého dielu... (prípadne dôležitého úseku)
(tak to som vás teda šokovala, však ???? nuž nemajte žiadne obavy, poviedka samozrejme pokračuje druhým dielom...
Dôvod je nasledovný:
chcem do deja dať aj Voldemorta v celej svojej kráse. (s telom samozrejme) Preto musím posunúť dej o ďalšie 3 roky. Skrátka počas tohto obdobia sa nič významné neodohralo...
Spolu s matkou žil ako rodina, obľúbil si ju a začal ju mať rád, normálne chodil do školy.... Harry (Derek) nikomu neprezradil, že má niečo spoločné s Voldemortom, dokonca to nepovedal ani svojmu otcovi. V druhom diely už budem používať skôr meno Derek ako Harry.
Druhý diel budem ďalej pridávať do tejto rubriky a bude normálne pokračovať ako ďalšia kapitola. Bude mať názov. 4. kapitola Unesená (koho unesú a prečo sa dozviete v tejto kapitole)
