„Nechaj ma, Riddle! Tvoj otec mi už spôsobil dosť bolesti. Helga je v poriadku, ak sa to tak dá povedať. Keď som prišiel do sídla môjho pána bola v bezvedomí. Nemohol som sa k nej ani priblížiť. Temný pán....on pomocou legilimencie zistil, že si jeho synom. Prešiel tými spomienkami, ktoré mala tvoja matka. Hrozne zúril, už roky som ho nevidel takého nahnevaného. Rozbíjal všetko čo mu prišlo pod ruku a mučil viacerých smrťožrútov... v temnom sídle vypuklo hotové peklo. Všetci utekali do bezpečia...“ záchvat kašľa mu na chvíľu zabránil hovoriť. Bol taký zúbožený, že vôbec nevládal ani sedieť. Zosunul sa rovno do chlapcovho náručia. Derek ho pevne chytil a snažil sa ho udržať na stoličke.
„Aspoň, že jej neublížil. Chcel by som ju vidieť. Prečo odtiaľ nemohla odísť?“ potreboval rýchlo získať informácie.
„Temný pán sa správal ako šialenec. Príšerne zúril kvôli tomu, že som zachoval tajomstvo a neprezradil som, že si jeho syn. Tvoja matka sa odtiaľ nemôže ani hnúť. Nepustí ju späť domov, odkazuje ti, že na to môžeš rovno zabudnúť. Musel som ho presviedčať, aby...“ hlava mu klesla a viečka sa mimovoľne zatvorili.
„Pán profesor, pomôžte mi,“ zaskučal podráždene. Nevládal ho udržať.
„Odvediem ho do nemocničného krídla. Zrejme bude chvíľu trvať, kým sa z toho spamätá,“ vyčaroval vo vzduchu nosidlá a pomaly do nich vložil profesora elixírov.
Harry vytiahol zo stola kúsok pergamenu a chystal sa napísať list. Musel otca trochu upokojiť.
***
Otec,
Urobím všetko, čo budeš chcieť. Mrzí ma, že som ťa tak dlho klamal, ale nenachádzal som žiadne iné východisko. Viem, že asi nie si nadšený tým, že sme rodina.
Je mi ľúto, že som ťa v tomto smere sklamal. Prosí ťa, neubližuj mojej mame. Ona Ti to chcela povedať, ale ja som jej to nedovolil.
Radšej potrestaj mňa.
Tvoj syn
Derek Evans Riddle (to je moje pravé meno)
Temný pán očami prechádzal po riadkoch toho krátkeho listu. Stále si nevedel zvyknúť na myšlienku, že má syna. Nechcel si pripustiť, že nenávidený Potter môže byť potomkom z jeho krvi. Chlapec, ktorého chcel zabiť, prenasledoval ho a mučil. A on napriek tomu mlčal a nič mu neprezradil. Očakával snáď, že sa nad ním zľutuje? Ako mohol byť taký nezodpovedný?
Helga pomaly otvorila oči. Neprítomne si obzerala miestnosť, v ktorej sa prebudila. Nespoznávala svoj byt a už vôbec nie tú posteľ. Prekvapene sebou trhla, keď zazrela muža, ktorý len vzdialene pripomínal ľudskú bytosť.
„Kedy si mi to chcela prezradiť? Dúfala si, že ma zabije a ja sa nič nedozviem?“ pevnejšie stisol krehké ženské telo. Nevnímal bolesť, ktorú pocítila pri takom silnom zovretí.
„Nevedela som, kde ťa mám hľadať a Derek si to neželal. Nechcel, aby sa niečo zmenilo,“ pokúsila sa ho od seba odtlačiť, ale bolo to márne. Napokon ho rezignovane objala a zmierila sa s tým, že mu len tak ľahko nedokáže uniknúť.
