Obsah: sériový vrah odhaľuje svoju pravú tvár.
Poznámka: Je zvláštne písať samé koncové časti.
Shaftesbury
Avenue, pred pár hodinami
Budova divadla,
„Slávny doktor John Watson...“ cítil
jemné pošteklenie noža. Nie veľmi dôsledné na to, aby zanechalo nejakú stopu,
ale dostatočne presvedčivé, aby ostal poslušne stáť na mieste. Všetci policajti
na čele s Lestradom prehľadávali budovu. A on sa len na chvíľu
vzdialil od Sherlocka. Rozdelila ich jedna príliš dlhá chodba a ruka,
ktorá sa po ňom chladne natiahla. Nemusel ani priveľmi hádať na to, aby mu
došlo kto ho práve zovrel do pazúrov.
„Nemám s vami o čom hovoriť.“
„Neprišiel som sa s vami rozprávať.“
„Tak, čo chcete?“
„Som sklamaný, John. Myslel som si, že váš priateľ má predsa len srdce. A nerozhodne
sa vás obetovať. Vedel, že sem prídem, vedel, že ak tu aj vy budete stane sa
to...Je to stroj. Bezcitný mozog určený len na riešenie prípadov...“
„Nie, Sherlock taký nie je... Je výnimočný...“
John cítil ako ho druhá ruka pevne zovrela. A viedla ho po starom
schodisku do nepoužívanej, v minulosti vyhorenej časti divadla. Dlážka im
pod nohami praskala a cítil ako mu do nosa vchádzal prach, ale musel sa
podriadiť tej ruke, ktorá ho viedla. Ďaleko od Sherlocka, to bolo dôležité.
Dostať sa najďalej ako len dokázal. Ďalšie lenivé škrabnutie noža, zrýchlilo
jeho srdce. Pokúsil sa brániť a keď ho pustil ostala visieť v neprirodzenom
uhle. Zlomená. Bolesť prešla jeho telom a zasiahla ho čo najtvrdšie. Prudko
zalapal po dychu a pokúšal sa ignorovať desivú pieseň noža, ktorý sa
presunul o trochu vyššie. Muž ho stiahol zo sebou na zem. Pokúšal sa ho
kopnúť, odhodiť ho od seba, ale ten nôž sa nedal len tak ignorovať. A bol príliš
blízko krku, príliš ohrozujúci život. A John
pocítil ako ho pevne zovreli aj akési iné ruky, na pokožke pocítil niečo
kovové. A zároveň aj drobné pichnutie akoby niečo vniklo pod kožu. Počul
cvaknutie akoby sa zatvárali nejaké staršie putá a potom už len sledoval
ako muž lenivo odhodil nôž na bok a venoval krivý úsmev svojmu
spoločníkovi.
„Nechaj nás. Postaraj sa o našich priateľov. Nech sa tu dobre
zabavia. Ja si ešte mám veľa toho povedať s naším doktorom...“
Druhá postava odišla ďalšími dverami. John počul slabé zaškrípanie. Muž
sa naňho posadil. Rozopol si prednú časť oblečenia a naklonil sa k nemu.
Bol to pomerne zaujímavý mladý muž. A niekoho mu pripomínal. Niekoho, koho
veľmi dobre poznal.
„Patríte k nim...Patríte k Holmesovcom.“
„Naozaj brilantná dedukcia, alebo skôr indukcia...“ pochválil ho mladík.
„Nikdy vás nespomínali.“
„Povedzme, že na to nemajú dôvod. Hanbia sa a pripúšťam, že celkom oprávnene... S tým si však
nerobte starosti. Naše rodinné záležitosti nie sú predmetom dnešného
stretnutia... A teraz, keď ste už aj vy takmer členom rodiny, máte právo
nahliadnuť do našej histórie. Pekne tu počkajte na svojho priateľa. Možno sa
objaví, možno ho viac zaujíma moje chytenie, ťažko povedať...“
Pôsobil uvoľnene a pokojne, v jeho očiach dokonca zaihrala aj
akási mierna dávka pobavenia. Usmial sa takým mrazivým spôsobom a jemne sa
prisal na doktorove pery. Nečakal to. Podvedome sa pokúšal odtiahnuť, ale namiesto
toho zúfalo zalapal po dychu, keď mladíkova ruka vkĺzla pod jeho nohavice. Zovrela
ho pevne. A mladíkov jazyk si prebojoval cestu do jeho úst. Telom mu
prechádzalo teplo. V hlave mal zmätok a cítil ako sa postupne začína
poddávať tomu vášnivému tempu. Začal mu oplácať bozky, chcel aby sa upokojil,
aby ho nepovažoval za hrozbu a dúfal, že čoskoro dôjde k niečomu, čo
mu pomôže dostať sa z tejto nepríjemnej situácie. Myseľ mal čoraz väčšmi
zahmlenú a jeho telo si robilo, čo sa mu len zachcelo. Keď sa mladíkova
pozornosť presunula ne jeho krk, takmer bolestne zastonal. Tie skúsené pery ho
mučili.
„Sherlock,“ zamumlal bolestne.
Policajná stanica,
súčasnosť
Mladý detektív spokojne spal v náručí svojho priateľa. John sa
pokúšal udržať deku na tom správnom mieste, aby opäť neskĺzla z jeho pliec.
Hlava ho bolela. Cítil sa hrozne a tá hanba... Tá hrozná hanba...
Sherlock, Lestrade a dvaja policajti ho našli pripútaného, bez nohavíc a s rukou
na... Nevyzeralo to vôbec dobre a on sa na nich ani len neodvážil pozrieť,
až kým mu Lestrade nenanútil nejaké nohavice a nedovolil mu osprchovať sa.
Matne si spomínal na nejakého muža, na jeho reči a to všetko... Nedošlo na
nič iné než na vzájomné uspokojovanie rukou, ktoré ani nebolo dotiahnuté do
konca, aspoň pokiaľ si pamätal a pár bozkov, ale aj tak musel strpieť
mimoriadne nespokojný pohľad svojho priateľa.
Okrem toho Lestrade ich nechal niekoľko hodín čakať v pomerne ošumelej
vyšetrovacej miestnosti. John nedokázal spať po sediačky. Niežeby to bolo až
také ťažké, ale tá lavica, na ktorej sedeli bola príliš úzka a obával sa,
že pokiaľ by k niečomu takému došlo, jeho priateľ by mohol skončiť na
zemi.
Lestrade nemal veľmi dobrú náladu. Dalo sa to posúdiť už z toho hľadiska, že
im nedovolil odísť poslušne domov a zaliezť do postele, ale trval na tom,
že ich na istý povolený čas zadrží ako svedkov. Pričom to skôr vyzeralo,
akoby ich chcel nechať preletieť cez najbližšie okno. John to úplne chápal, vzhľadom
na to aký rozruch urobili v divadle. Nechcel ani len pomyslieť na tú
rozliatu farbu, spadnuté kulisy a osvetľovača, ktorý si kvôli nim dokonca
zlomil nohu. Tá herečka, na ktorú padal dokonca zvažovala podanie trestného
oznámenia. Jediným dôvodom, prečo ešte nesedeli v klasickej cele, bolo
zatknutie takzvaného Voskového vraha. Nebol
to pravý páchateľ, ale Sherlock ani len nenaznačil, že by sa mohli mýliť. A podľa
toho, ako sa naňho díval, pochopil, že chce, aby mlčal a k ničomu sa
nevyjadroval.
