Pon farr

Pár: JK/S Varovanie: 18+ pon farr (Vulcan mating ritual), splynutie myslí, nenadväzuje na predchádzajúce jednorázovky, je to samostatný celok, mladí Jim Kirk a Spock, viac pocitové ako opisné...V mojom podaní skôr príjemné :)
Obsah: Kirk a Spock sa dostávajú do zajatia...
Poznámka: stále „trpím“ kolísaním inšpirácie, ale to asi bude tým, že ešte nemáme oznámkovanú tú esej. Čiže táto vec je zase len taká tradičná oddychovka bez nejakého hlbšieho zmyslu :D Upozorňujem, že nie som ešte expert na STAR TREK, keďže som nevidela všetky časti...
Poviedka prešla kompletným AP.

Ruky mal spútané tak tesne ako to bolo možné. A na zem dosiahol len s takmer nadľudským úsilím.  Ramená ho boleli. Nielen kvôli nepríjemnej polohe, ale aj kvôli akýmsi bodcom, ktoré tvorili prednú časť jeho postroja a pri každom pohybe sa trochu zarezali do kože. A na dovŕšenie celej tej hanby bol dokonca aj úplne nahý. Jeho uniforma sa povaľovala niekde na druhej strane cely špinavá a totálne zničená. Takto si rozhodne nepredstavoval svoju prvú samostatnú misiu. Kapitán hviezdnej lode by nemal niekde ukazovať nahý zadok a už vôbec nie si bezmocne visieť v nejakých okovách. A na nálade mu nepridalo ani to, že k nemu pripútali jeho prvého dôstojníka. Bol v tesnom kontakte s jeho pokožkou aj s istými partiami, ktoré mu už dlhšiu chvíľu tlačili na spomínanú časť tela.

„Spock, ty si vzrušený? Z čoho asi tak môžeš byť...“ nevedel ako by to mal slušne vyjadriť. Široko ďaleko nebola žiadna príťažlivá ženská. Uhura si ostala pekne sedieť na lodi na svojom mieste. A nikoho zo ženskej posádky radšej na planétu, ktorá trpela nedostatkom žien  nepriviedli. Okrem toho Spock už najmenej tri dni nejedol a väzniteľnom odpovedal tak podráždene, že im takmer prestali nosiť jedlo. Absolútne sa prestával ovládať. Nevedel, čo to doňho vošlo. Očakával od neho chladné a logické vyjednávanie nie vášnivé výbuchy zlosti. A túto záležitosť začínal považovať za ďalší príznak všetkých tých podivností.

„Existuje len jedno logické vysvetlenie, kapitán, ale radšej by som sa k tomu nevyjadroval.“

„Páčim sa ti?“

„Tak by som to presne nenazval.“

„Tak mi povedz ako by si to presne nazval. Je to rozkaz!“

„Pon farr...“

 „Čo to znamená?“ Jim už začínal strácať trpezlivosť.

„Vulkánci o tom nehovoria.“

„To som pochopil, ale ja chcem vedieť, o čo ide. Správaš sa čudne. Takmer ťa nespoznávam. Ak o tom nechceš hovoriť tak mi to nejakým spôsobom naznač.“

Spock posunul jednu ruku tak, aby sa ňou mohol dotknúť kapitánovej tváre. Jim už niečo také zažil, preto sa nepokúšal odtiahnuť. Splynutie myslí nebolo v podstate nepríjemné. Aspoň nie natoľko, aby proti tomu protestoval. Svoj rozkaz však veľmi rýchlo oľutoval, keď mu jeho nový priateľ naservíroval celú pravdu. Pričom intenzita tých pocitov bola taká silná... Niečo také intenzívne ešte nikdy nepocítil ani počas toho najvášnivejšieho zážitku. Nikdy tak veľmi netúžil po kontakte s inou osobou. Všetky fakty sa v jeho hlave usporiadali až počas nasledujúcej minúty, keď mu naplno došlo, čomu čelí jeho prvý dôstojník. A čo ho čaká, pokiaľ si nevezme to, čo potrebuje. Pričom osoba, s ktorou bol spojený bola aj tak už nenávratne preč... A aj keby neboli v tejto situácii, zrejme by aj tak potreboval vhodnú náhradu. Jim začínal ľutovať, že Uhuru na túto misiu nevzal. Jej prítomnosť bola viac než nevyhnutná. Spock so všetkých síl bojoval proti horúčke, ale bolo jasné, že to už dlho nevydrží. .

„Dobre, tak to berme ako experiment...“ iné východisko nevidel. Nemienil ho nechať zomrieť. Nie kvôli niečomu takému. Nie bez využitia akejkoľvek možnosti na jeho záchranu.

Cítil, ako ho pomaly opúšťajú akékoľvek náznaky rozumného myslenia. Vášeň prechádzala všetkým a jediné, čo ho zaujímalo bol dotyk. Nechal svoju myseľ úplne otvorenú, úplne mu veril a nechával ho preplietať sa z jeho pocitmi. Bolo toho tak veľa, celá zmes úplne iracionálnych záležitostí. Spock aj druhú ruku si čiastočne vymanil z pút a objal svojho kapitána. Celé jeho vedomie obklopovali prirodzené inštinkty. Zapĺňali aj celé kapitánove vedomie. Jim obrátil hlavu tak, aby ho mohol pobozkať. Ich pery sa o seba len veľmi rýchlo obtreli. Za jedným nepodareným bozkom nasledoval ďalší, omnoho dravejší. Pootvoril pery a pustil ho hlbšie, zabúdajúc na všetko. V ich malom svete boli len oni, ich pocity a túžby. 
Vlny príjemného tepla prechádzali jeho telom, slabý záchvev narušil spojenie myslí, ale nedošlo k pretrhnutiu.  Vulkáncova myseľ ho objala späť do bezpečia. Do hĺbky, v ktorej bolesť slabla. Pulzovanie tepla sa šírilo prostredníctvom Spockovej ruky. Dotýkal sa ho. Inštinktívne hľadal spôsoby, ktorými by mu mohol spôsobiť potešenie. Myšlienková odozva z jeho strany predstavovala niečo, čo medzi nimi rozprúdilo ešte omnoho intenzívnejšiu búrku. Všetky farby boli intenzívnejšie, všetko čo prežíval, nadobúdalo dvojnásobnú silu, okrem bolesti, ktorú jeho partner odčerpával preč. Zvykal si. Jeho telo začínalo vychádzať v ústrety pohybom, ktoré ho úplne ovládli. Nikdy predtým nebol s nikým spojený bez toho, aby zároveň nepociťoval aj podmanivú príchuť slobody. Nebol viazaný ničím, ničím obmedzovaný. Myšlienky prúdili voľne, objatie ho nedusilo, nebránilo mu dýchať. Preplietal sa medzi nimi bez akéhokoľvek obmedzenia. Telo potrebovalo stále viac, tá myšlienka narastala na oboch stranách, alebo len na jednej? Bolo zvláštne nebyť len jediný a pritom nestratiť samého seba. Nedokázal vnímať čas. Byť aj jedným aj spojeným... Bolestne zastonal, keď sa ich pery od seba oddelili. Siahol po ďalších bozkoch, po ďalšom láskaní. Zdalo sa mu, že to trvá príliš krátko, že sa nedokáže nasýtiť... Telom mu prešla vlna rozkoše... Spock sa oňho chvíľu len opieral len ho objímal a obaja oddychovali. Ich spojenie nebolo prerušené.

„To je všetko?“

„Nie, kapitán. Len začiatok.“