Pár: SS/J
varovanie: 15+ , romantické
Obsah: Severus Snape zistí, čo všetko môže spôsobiť jedna poistka. Toto je posledná jednorázovka z tohto cyklu.
poviedka bola opravená (druhá korektúra)
Hodnotenie
Hodnotenie
4.
„Dáte si?“ Severus takmer výhražne nasmeroval tácku
s čokoládovými koláčikmi k nejakým bifľomorským tretiačkam. Odmietavo
pokrútili hlavou. Tento večer sa už nemohol vyvíjať horšie. Slughorn trval na
tom, že musí chodiť pomedzi študentov a núkať ich. Tie koláčiky nevyzerali
zle, ale on sám už toho začínal mať akurát dosť. Jeho jediným šťastím bolo, že
väčšina vplyvných Slizolinčanov paradoxne nebola pozvaná. Slughorn sa
z nejakého dôvodu vyhýbal všetkým, ktorých rodiny mali niečo spoločné
s temnou stranou. Tí, na ktorých tu natrafil, boli zvyčajne len deti bez
nejakého významného predka. Severus im dal veľmi jasne najavo, ako skončia, ak
budú v klubovni hovoriť o jeho treste. Chcel, aby sa nikto ani len
neodvážil to ani len spomenúť. Nemienil celý rok počúvať o tom, ako zo
seba pravidelne musel robiť poskoka. Hlavne tí, ktorým za zadkom stále
tancovali domáci škriatkovia, by si to určite neodpustili. Na tom, čo hovorili
Chrabromilčania, mu ani trochu nezáležalo.
Nemožne podliezavý Potter už vyprázdnil piatu tácku tých hrozne
presladených nezmyslov... Šiel si po šiestu. Severus mal stále v rukách tú
prvú a tváril sa dostatočne vražedne na to, aby sa k nemu bez jeho
súhlasu nikto ani len nepriblížil.
„Severus, mohol by si na chvíľu...“ Lily ho zastavila,
keď sa chystal opäť nenápadne prekĺznuť do kuchyne. Slughorn bol zabratý do
rozhovoru s mladou profesorkou veštenia, bol to vhodný čas na prestávku, nebyť jeho
spolužiačky, ktorá mu nemilosrdne zastala cestu.
„Dáš si koláč?“ opýtal sa najjedovatejším hlasom,
akého bol schopný. Lily neochotne prikývla a opatrne si zobrala ten
najmenší kúsok. Zrejme jej to celkom zachutilo, keďže si zobrala ešte raz
a tentoraz trochu väčší. Stále to však vyzeralo, akoby sa obávala, že
z tej tácky na ňu niečo vyskočí.
„Môžeme sa tu niekde nerušene pozhovárať?“ pošepla mu.
„Poď cez kuchyňu...“ neochotne súhlasil Severus. Nemal
chuť sa baviť o Jamesovi a poistke. To všetko sa predsa musel dať
nejakým spôsobom do poriadku. Nemal v úmysle vyzerať ako nejaký žiarlivý
chudák, ktorý sa len snaží prekaziť vzťah svojej najlepšej kamarátky. K niečomu takému sa nemienil znížiť. Zvažoval skôr tú možnosť, že práve Lily by mu
s tým chaosom mohla pomôcť. Spolu vždy niečo vymysleli, ak bude ochotný prezradiť jej aspoň časť
pravdy. Veci sa zmenili a ona ho už zrejme považovala za nepriateľa, ale
možno by to nemuselo byť definitívne, možno by ich práve táto vec mohla svojím
spôsobom zblížiť, ak by to bolo podané správne.
Približne takýmto úvahám sa venoval, keď sa spolu
nenápadne presunuli k dverám, za ktorými sa šírila vôňa jedál. Severus ju
doviedol do ďalšej časti chodby, vyšli von a spoločne si sadli na lavičku,
ktorá akoby priam čakala práve na nich
dvoch.
Chcel jej to povedať. Urobiť to tak, ako predtým, keď
sa do niečoho zaplietol. Potreboval radu a pochopenie. Chcel aby vedela,
že nebolo v jeho úmysle, aby to dopadlo takto, a že urobí všetko pre to,
aby tieto čiastkové škody napravil.
No nemal možnosť povedať jej pravdu, ale ani upravenú
lož. Pretože ona začala ako prvá.
„Mrzí ma to,
Severus... Naozaj ma to veľmi mrzí... ale zrejme bude lepšie, keď ti to
vysvetlí on sám. Ani ja tomu tak celkom nerozumiem...“ opakovala napoly
zdesene, napoly previnilo, sklonila hlavu a dívala sa na svoje topánky.
Cítil ako sa mu do chrbta zabodla kliatba. Tácka mu
vypadla z ruky, ostrý kovový zvuk, mu zarezonoval v ušiach. Dopadol
na zem. Trpká pachuť zrady prechádzala jeho mysľou ako jed. Dôveroval Lily
a ona ho zradila.
Cítil ako ho niekto prudko postavil na nohy. Cez hlavu
mu pretiahli niečo, čo pripomínalo vrece. A strčili ho pod neviditeľný
plášť. A on aj bez toho, aby musel vynaložiť akúkoľvek aktivitu vedel, kto
ho má v rukách. Trápny Black.
Niečo také absurdné mohlo vyjsť len z tej jeho psej hlavy. Nemohol sa
hýbať... Lily sa vrátila späť na večierok. Počul jej rýchle kroky....To jej len
tak nedaruje. Zaplatí za to. Ona aj tí jej podarení priatelia.
Strhol sa, keď mu niekto siahol pod habit
a vybral jeho prútik. Tá ruka tam ostala o niečo dlhšie ako by bolo
vhodné. Potom už necítil vôbec nič. Kliatba sa šírila ďalej. Zastrela jeho myseľ
natoľko, že nad sebou úplne stratil vládu. Neprebral ho ani dotyk chladivého
vzduchu. Ani to ako ho niekam dostrkali cudzie ruky.
Prebudil sa na starej obdratej posteli v nejakom
tmavom dome. Bolo to tam dosť rozhádzané, všade boli stopy po pazúroch,
polovica vecí bola rozbitá. A on tam ležal na posteli a bol pripútaný.
Na mierne rozheganej stoličke sedel nejaký muž. Nebol
to Black. Nebol to ani nikto iný z jeho bandy. Najprv sa mu zdalo, že sa
díva na svojho otca, ale ten habit... A ten nos....A oči...
Severus hľadel do tých čiernych očí. Díval sa na tie
tmavé vlasy a pri pohľade na vlastnú tvár sa mu mimovoľne zachvelo srdce.
Bol to Severus Snape. Presnejšie jeho budúci obraz. Takto zrejme bude vyzerať,
keď sa o pár rokov pozrie do zrkadla. A ten starší Severus vstal zo
stoličky a prisadol si k nemu.
„Si to skutočne ty? Teda ja?“
„Áno,
Severus.“
Potvrdil mu to starší muž a opatrne ho odpútal.
„Mrzí ma, že som ťa podrobil niečomu takému, ale bol
to jediný spôsob, ako ťa dostať sem bez toho, aby si to ktokoľvek z nich
všimol. Ty si musel uveriť tomu, že to urobil Black, aby sme sa vyhli neželanej
reakcii z tvojej strany. Lily som musel veľmi presviedčať, aby s tým
vôbec súhlasila. Ona jediná vedela o mojej prítomnosti, lebo som s ňou
chcel ešte aspoň raz hovoriť. Stále je tvojou priateľkou, aj keď to na prvý
pohľad tak nevyzerá. Nepochybne by si neprijal veľmi dobre, keby som sa pred
tebou len tak objavil, považoval som za lepšiu alternatívu ťa odviesť niekam,
kde by sme si to mohli prediskutovať len mi dvaja.“
„Ako si sa sem dostal?“ šokovane hlesol mladší Severus.
„Poistka mi
umožnila oddeliť sa od môjho ja, ktoré tam v budúcnosti zomrelo. A ja
som bol potom pritiahnutý späť do minulosti. Takto to totiž funguje, môj
chlapče. Pokiaľ robíš nejaké kúzlo, rozhodne nezabúdaj na poslednú stranu.“
„Dočítal som to až do konca!“ urazene sa ohradil mladší
Severus.
„Jedna
strana tam chýbala. Bola vytrhnutá a ty si si to nevšimol. Trvalo mi to
istý čas, ale napokon som ju našiel.“
„To ešte nevysvetľuje to, čo tu robíš! Je to paradox
mi dvaja by sme sa nemali....“
„Pre nás to
paradox nie je. Ak si prečítaš, poslednú stranu tak zrejme pochopíš, prečo
čarodejníci toto kúzlo považujú za zakázané. V budúcnosti musíme byť pre
tých ľudí mŕtvi. Stalo sa to, lebo sa ukázalo, že sme sa v mojej prítomnosti a v tvojej
možnej budúcnosti dôležitou osobou a ani mágia nemohla úplne zabrániť
našej smrti. Tak sa to vyriešilo k obojstrannej spokojnosti. Okrem toho my
dvaja sme to riešenie predsa neprijali. Nikdy by si nechcel, aby Potter...“
„Samozrejme, že nie... Niečo také nedovolím, ale čo
budeme robiť? Čo urobíme s jeho takzvanými citmi a ... Predpokladám, že to
sa už zmenilo...“ začínala sa mu z toho všetkého krútiť hlava.
„Ty sa
v dohľadnej dobe o to postaráš. A preto som vlastne tu, ale keď
chceš, aby to bolo inak, stačí keď sa mu vrhneš do náručia. Aj keď pochopiteľne
to bude znamenať, že opäť zmiznem a všetkých by čakala úplne iná budúcnosť.“
„To radšej pobozkám teba, ako by som mal... Pobozkal..
Pobozkal nás vôbec niekto?“ opýtal sa. Nechcel, ale vyletelo to z neho. To
tá úľava, že ho Lily nezradila. Nevydala by ho do rúk nepriateľom. Bolo to také
opojné, až sa vtom takmer strácal.
„Áno, ale
nikdy sme nenašli nikoho vhodného na dlhšiu dobu. Možno preto, lebo si sa odmietal
vzdať myšlienky na Lily,“ vyčítal mu starší Severus s neskrývanou
trpkosťou v hlase.
„Ja?“ užasnuto hlesol Severus. „Nie náhodou ty?“
„Pripúšťam,
že na tom tiež mám istý podiel.“
Severus sa prisunul bližšie. Dotkol sa ruky svojho
staršieho ja.
„Ako vysvetlíme tvoju prítomnosť, a to všetko?“
„Obávam sa,
že nebudeme musieť nič vysvetľovať. Na tej vytrhnutej strane bola zmienka aj o tom. Celý
ten zmätok, ktorý tu nastal, bude dá sa povedať že vymazaný o pár dní, keď
nájdeš chýbajúcu stranu. Všetko sa vráti do normálneho stavu. Čo zahŕňa aj to
tvoje oddelenie od reality.“
Severus pevnejšie zovrel mužovu ruku.
„Už sa to stalo?“
„Áno, dalo
by sa povedať, že práve teraz dochádza k dôležitým zlomom...“
Severus vyskočil z postele. Nepáčilo sa mu to,
ale vedel, že mu môže veriť, že by neurobil nič, čo by im v konečnom
dôsledku ublížilo.
„Dobre, to chápem, ale nie celkom priznám, že isté
veci mi stále ešte unikajú...“
„Viem, je to
zložité, sám som mal chvíľu pocit, že je toho až príliš veľa. Neostáva ti nič iné len rozhodnúť sa... Či
chceš, aby sme v tej budúcnosti naozaj zomreli, alebo sa spojíme
a kúzlo nás odnesie niekam, kde budeme môcť pokračovať v živote, bez
toho aby sme mimo našich druhých osobností nemohli poškodiť plynutie času.
Pričom však dôjde k rozštiepeniu, ktoré časť z teba zanechá
v tomto čase a bude si to žiadať istú kompenzáciu...“
To posledné, čo mu povedal, ho vôbec neprekvapovalo.
Takéto zaklínadlá mali svoju cenu.
„Koľko máme času?“
„Budeš
cítiť, keď príde čas na rozhodnutie.“
„A to spojenie...“
„Najprv telo
potom duša... Je to prosté a jednoduché. Mohol by som to urobiť, hoci aj
hneď, ale ty si pôvodcom toho kúzla. Rozhodnutie je na tebe...“
Nastalo ticho. Severus cítil, ako všetky informácie
prešli jeho mysľou. Zvažoval, kalkuloval, odrátaval. Život nebol jednoduchý,
ale smrť. Necítil sa pripravený. Jeho staršie ja ešte mohlo žiť. Neboli až takí
starí. Neboli až takí unavení. A domnieval sa, že aj starší Severus to tak
chce. Nepovedal to nahlas. Netlačil naňho, ale v jeho očiach bolo niečo,
čo dúfalo, že dostane šancu.
„Dobre, spojme sa a odíďme. Ja som to začal.
Chcel som to, tak to musím dotiahnuť do konca...“ napokon s touto alternatívou súhlasil
Severus.
Nechal sa objať. Nikto ho nikdy neobjímal takým
spôsobom. A nikto ho nepobozkal tak, ako osoba, ktorá sa dotýkala jeho
pier. Nežne. Láskavo. A on sa cítil úplný, bolesť bola vzdialená
a urobila miesto na príchod novej sily. Zavrel oči. Telom mu prebehlo
teplo a on cítil ako všetko dosadlo na to správne miesto...
Zašitá
ulička, Londýn
„Mama, prosím, kúp mi ten kotlík v novom obchode.
Všetky decká hovoria, že tam majú najlepšie...“
Lily Potterová tvrdohlavo trvala na svojom, chcela aby
navštívili nový a pomerne obľúbený obchod s elixírmi a pomôckami
na prípravu elixírov, namiesto tradičného obchodu s takýmito predmetmi,
ktorý sa nachádzal v Šikmej uličke.
„Lily, mali by sme nakupovať len v Šikmej uličke,
na overených miestach a už vôbec nie v takom, ktorý sídli
v Zašitej uličke...“ trpezlivo vysvetľovala Ginny.
„Ja viem, ale aj tak... Je to tam skvelé, pozri...“ pokúšala sa jej ukázať leták, ktorý jej
strčil do rúk nejaký chlapec.
„Nie, Lily, tu nemôžeme ostať, vrátime sa radšej...“
trvala na svojom Ginny.
No bolo už tak trochu neskoro, keďže Lily už oboch
svojich rodičov aj tak dostala na začiatok Zašitej uličky a nemala
v úmysle ustúpiť.
„Mami, je to
taký skvelý obchod. Poď sa aspoň pozrieť...“ len vďaka jej tvrdohlavosti sa
dostali až tak ďaleko. Mala v úmysle to dotiahnuť do konca.
„Ocko, prosím...“
„Tvoja mama má možno pravdu, možno by sme sa tam
nemali ukazovať...“ postavil sa manželkinu stranu Harry Potter.
„Prosím, oci,
poďme, keď sme už tu...“ Lily ďalej mávala
farebným letáčikom a nasadila jeden z tých svojich povestných
pohľadov.
„Tak dobre, pôjdeme tam, ale iba na chvíľu,“ nechal sa
obmäkčiť Harry.
„Harry James Potter!“ oborila sa naňho jeho manželka.
„Nechaj ju. Už to tam predsa nie je také ako kedysi.
Aj ja som už o tom obchode počul. Dokonca od nich nakupuje aj tvoj brat...“
Ginny sa chvíľu mračila, ale napokon rezignovane
prikývla. Nechala dcéru, aby chytila za ruku aj svojho otca. Bolo aj tak viac
než jasné, že sa vo všetkom podala naňho. Lily po celý čas spomínala ten
obchod. A nezastavila sa, až kým nestáli pred magickým výkladom. Okamžite
boli zaplavení príjemne nevtieravou vôňou byliniek.
Za pultom stála mladá predavačka, keď si ho všimla,
vzbudil rovnakú pozornosť ako vždy, keď niekam prišiel.
***
Severus práve vychádzal z laboratória
a niesol si zo sebou nové vzorky, keď začul cinknutie zvončeka.
„To sú oni, Jim,“ pošepol štíhlemu čiernovlasému
mužovi s hnedými očami, keď si uvedomil, kto sa to odvážil prísť do jeho
obchodu. Meno svojho partnera si musel takto skrátiť, nevediac prečo mu meno James pripomínalo niečo nepríjemné.
„Bolo len otázkou času, kedy sem zavítajú. Len sa
toľko nemrač... uvidíš, že to bude mať v konečnom dôsledku na naše obchody
dobrý vplyv.“
Jim ho vzal do náručia a pobozkali sa. Zatiaľ
boli stále v zadných priestoroch a zákazníci ich samozrejme nevideli.
No oni mali skvelý výhľad na to, kde
presne sa pohybovali.
Potter a jeho dcéra sa práve blížili k tým
zaujímavejším policiam.
Zastavili sa pri jednom z menších regálov... Severus
dúfal, že sa zdržia pri elixíroch mesačného splnu. Tú ukážku veľmi dlho
aranžoval. Jedna kvapka dopadla na zem do misky a vždy vytvorila magický
obraz podľa toho, čo si daná osoba priala vidieť.
Ryšavé dievčatko práve s rozžiarenými očami
sledovalo niečo, čo muselo byť skutočne výnimočné.
Severus nemal rád takéto elixíry, ale Jim ho presvedčil
o tom, že práve takéto hlúposti k nim prilákajú zákazníkov a nanešťastie
mal pravdu. Preto záležitosti týkajúce sa predaja a reklamy nechával
hlavne na jeho pleciach.
On sa skôr sústredil na omnoho dôležitejšie činnosti.
Napríklad na partnerove ruky, ktoré sa nadšene
rozbehli po jeho tele a na spôsob akým ho bozkával.
No Jim mal nepochybne tak trochu iné plány, keďže trval
na tom, aby ich šli pozdraviť. A Severus pod vplyvom jeho nežného
presviedčania napokon súhlasil. Spoločne prešli do obchodnej časti.
„Pán Snape?“ počul ako ho otec rodiny oslovil.
Opatrne pustil ruku svojho partnera, až keď na sebe
pocítil Potterov pohľad.
Bolo to zvláštne, ale z nejakého dôvodu si na to
akosi nedokázal zvyknúť.
Nevedel prečo, mu ten muž až tak veľmi prekáža, bola
to skrátka akási antipatia, ktorú ani on tak celkom nechápal.
No nemienil vyjadrovať svoju nevôľu pred záchrancom
čarodejníckeho sveta, pretože vedel, že pre obchod by to mohlo mať zdrvujúci
účinok.
„Dobrý deň, pán Potter, potrebujete niečo?“ zasyčal
mimoriadne nespokojným hlasom. Už sa nevedel dočkať toho, kedy ho vystrieda tá
ich mimoriadne utáraná predavačka.
„Neviem, ešte som sa nerozhodol či tu vôbec
nakúpime...“
„Ocko, ten kotlík...“ ďalej naliehala Lily.
„Máte záujem o kotlíky, môžem vám ukázať pár
skutočne skvelých...“ ozval sa Jim.
„Áno, to by ste mohli, ale... mám jednu otázku. Nie sú
tie elixíry s ilúziami nebezpečné?“ zrejme sa v ňom ozval poctivý
auror.
Severus naňho uprel jeden zo svojich najobľúbenejších
a najvražednejších pohľadov.
Jim ho našťastie ani tentoraz nesklamal.
„Nie, pán
Potter. Môžem vás ubezpečiť, že sú dodržané všetky bezpečnostné opatrenia...“
Severus sa pokúšal uniknúť dozadu, ale Jim mu to
nedovolil. Ešte mali spolu nevybavené účty, kvôli tej predchádzajúcej
predavačke, ktorá od nich tak nešťastne zutekala.
No dobre, vynadal jej kvôli tomu, že sa ho spýtala, či
neplánuje predávať podobné elixíry lásky ako ten ľahkomyseľný Weasley. No
nemusela kvôli tomu urobiť taký teatrálny výstup. Na to skutočne nebol zvedavý.
„... ale je to len nepredajná vzorka... Žiaľ časy sú
už také, ale čo sa týka kotlíkov pre začiatočníkov by som vám poradil niektorý
z týchto....“ dokončil Jim a ukázal im celkom bežnú sadu pre prvákov.
„Tento sa mi páči...“ ozvala sa Potterova dcéra.
Severus mal pocit, akoby sa díval do známej tváre. To
meno preňho niečo znamenalo, ale nevedel si spomenúť na žiadne bližšie
podrobnosti. No niekde hlboko v ňom ostal náznak spomienky. Pripomienka toho, že tento nový život musel
byť niečím vykúpený.
koniec
