Pár: Kei (Ai)/Shin, a.i.
Varovanie: smrť,
duchárske, školské, kríza identity, kriminálne, zmienka o skupinovom sexe,
tajný spolok
Obsah (skrátená
verzia): Kei (16) žije so svojím otcom, jeho sestra Ai s matkou. Po
sestrinej smrti (údajnej samovražde) sa však rozhodne načas prevziať jej
miesto. Kei cíti prítomnosť sestrinho ducha, niekedy sa mu zdá, akoby spolu
zdieľali jedno telo. Verí tomu, že pokiaľ sa mu nepodarí zistiť pravdu, sestrin
duch si nikdy neodpočinie. Počas svojho pátrania stretáva aj osobu, do ktorej
sa zamiluje (čiže sem-tam aj romantika, platí aj to, čo bolo napísané
v dlhšom obsahu)
Predpokladaný počet kapitol: 8 + prológ, epilóg
Predpokladaný počet kapitol: 8 + prológ, epilóg
Poznámka: poviedka neprešla AP.
Poznámka 2: pôvodne malo byť pridané niečo iné, ale k tomu ďalšiemu zatiaľ nemám nič vymyslené, preto som sa rozhodla radšej najprv ukončiť túto kapitolu. Spomínané veci očakávajte snáď už nabudúce.
Po príchode
na letisko a vybavenie nutných záležitostí, im ešte ostávalo dosť času.
Rozhodli sa stráviť ho v jednej menšej kaviarni, ktorá pôsobila pomerne
príjemným dojmom. Porozprávali sa o tom, čo si Kei myslí o sestriných
záležitostiach a potichu spolu prebrali aj iné veci. Boli práve uprostred
rozhovoru o tom, ako to bude prebiehať, keď sa po poslednom týždni letných
prázdnin vráti do školy, keď si Kei všimol pomerne zaujímavého muža, ktorý
vykročil smerom k ich stolu. Bol celkom príťažlivý, ale zároveň mal v sebe
niečo znepokojujúce, pohľad dravca, ktorý v sebe niesol istú dávku
nebezpečenstva, ale zároveň vzbudzoval aj rešpekt. Podišiel až celkom blízko k nim.
Kei sa v duchu upokojoval tým, že zrejme len prejde okolo nich. Nechápal,
prečo ho to tak vyviedlo z miery, pekných mužov vídaval bežne a zvyčajne
sa snažil si ich priveľmi neobzerať.
Z toho
však vôbec nemal dobrý pocit. Pripadalo mu to smiešne. Nechápal, prečo by si
mal robiť starosti kvôli zrejme bohatému, ale aj tak preňho neznámemu mužovi.
Nebol dôvod na paniku, ktorú začínal pociťovať, aspoň nie žiadny racionálny
dôvod. Veľmi rýchlo však pochopil, že mal viac dbať na svoje pocity. KIYOMI sa
zasekla uprostred nedopovedanej vety, hneď ako sa ocitol tesne za jej chrbtom.
Kei si všimol akýsi predmet, ktorý jej nenápadne zabodol do istej časti chrbta.
Urobil to tak šikovne, len akoby sa zľahka obtrel o jej šaty, nikto si nič
nevšimol. Oči mala otvorené, na tvári sa jej usadil akýsi neurčitý výraz, ale
rozhodne bola pri vedomí. Oči sa jej pohybovali trochu rýchlejšie, ale podľa
všetkého už nemohla viac povedať ani slovo. Kei naňho chcel kričať, chcel, aby
si to všetci všimli, ale muž naňho vrhol pohľad, ktorým jasne naznačoval, čoho
všetkého je schopný, pokiaľ si dovolí zavolať pomoc. V kaviarni si ich bez
vyvolania nejakého väčšieho rozruchu nikto nevšímal, boli schovaní až úplne
vzadu a bolo tam dosť iných ľudí, ktorí v dnešnom svete, kde sa nikto
radšej do ničoho nemieša, radšej venovali pozornosť svojim záležitostiam. Muž
odsunul jednu zo stoličiek a prisadol si k nemu. Jednou rukou objímal
Kiyomi, akoby sa s ňou chcel len zvítať, ale Kei si všimol, že to robí len
preto, aby pridržiaval nástroj na správnom mieste. Ešte nikdy nevidel takú
čepeľ, bola takmer neviditeľná, takmer akoby tam ani nebola.
„Čo chcete?“
„Len sa
ubezpečujem, že moje záležitosti prebiehajú tak, ako som si to naplánoval.
Neverila by si ako sa veci vedia skomplikovať bez nevyhnutných zásahov. Ty by
si to mala vedieť najlepšie, Ai-san alebo ťa mám skôr nazvať Kei-kun?“
Srdce sa mu
zrýchlilo. Šokovane zalapal po dychu, keď si uvedomil, ako ho to oslovil. Ako
to mohol vedieť ešte pred začiatkom celej tej veci. Bola to predsa prísne
tajná akcia a tento muž vôbec nevyzeral a už vôbec ani len
nekonal ako policajt.
„Kto ste?“
„...Hikaru.“
(Pozn. tie tri bodky znamenajú v tomto prípade, že
povedal aj svoje priezvisko, ale nechcem dávať priezviská, už dosť ťažké je
nakombinovať mená preto to berte tak, akože ho vyslovil)
Kei naňho
dosť dlho vyjavene hľadel. Podľa toho, priezvisko mu pripomínalo jedného s chlapcov,
s ktorými si písala Ai. Mohol to byť rozhodne niekto z jeho rodiny,
ale teraz to nevedel tak dobre posúdiť. Už sa na to pýtal aj Kiyomi. Chcel
vedieť, prečo mu skôr nedala informácie o tých chlapcoch a o tom,
čo všetko s nimi zdieľa, aby sa tomu vedel prispôsobiť. Nedala mu žiadnu
konkrétnu odpoveď, vždy akosi zmenila tému a teraz, keď sa k tomu chceli
napokon dostať prekvapil ich tento nebezpečný cudzinec. Preto naňho jeho meno
neurobilo skoro žiadny dojem, ale skôr ho trápilo to, čo mal v rukách.
„Čo s nami
plánujete urobiť?“
„Zaplatíme.
Pôjdeš so mnou a nikomu sa nič nestane. To je môj návrh.“
„Ak
odmietneš.“
Hikaru sa
naklonil bližšie k nemu.
„Čepeľ
obsahuje látku, ktorá spôsobuje čiastočnú paralýzu, bez protilátky nastane asi
tak do desiatich minút smrť podobná
srdcovej príhode. Predpokladám, že prvá možnosť je pre teba priateľnejšia...
Kým zistia, čo sa stalo, aj tak ťa dostanem, kam chcem. Dávam ti však možnosť,
aby si zvolil, čo bude pre teba najvhodnejšie...“
„Pôjdem s vami,“
neochotne súhlasil Kei. Nechcel sa dívať ako otcova priateľka umiera. Niečo
také by nemohol zniesť a ten muž už aj tak všetko vedel. Nepochyboval o tom,
že takáto osoba svoju hrozbu dokáže bez milosti vyplniť. Privolal čašníčku,
zaplatili a potom už bez povšimnutia kráčali k dverám. Hikaru stále
držal Kiyomi v dôvernom objatí. A celkom dokonale predstieral, akoby
boli tým najšťastnejším párom.
„Kam mám
ísť?“ opýtal sa Kei, keď už boli vonku.
„Časť 46B.“
„Ale to je
súkromné...“
„Toho som
si vedomí. Kráčaj, ak nechceš, aby sme prišli neskoro...“
Nebolo to
ďaleko. Táto časť však bola skôr určená pre súkromné lety. Kei tam ešte nikdy
nebol, ale teraz trielil ako o život. Hikaru to za ním úspešne stíhal.
Kiyomi ledva prepletala nohami, preto bola nevšímavosť ostatných ľudí obzvlášť
zarážajúca. Prešli cez akúsi užšiu chodbu, až kým sa neocitli v časti pre
pomerne vyberanú klientelu. Kei sa obával, že ich zamestnanci nepustia, ale tí
sa im len uklonili a uhli im z cesty. Ocitli sa v pomerne luxusne
zariadenom priestore pre cestujúcich. Čakal ich pozdravil poriadne horlivým
kývnutím hlavy. Kei pozdrav opätoval, ale len veľmi nervóznym spôsobom. Oveľa
viac ho zaujímal osud vyšetrovateľky, ale ten chlapec ho odviedol bokom od nej
na mäkkú pohovku. Dvere za nimi sa zavreli. Kei bol nútený sadnúť si. Sledoval
ako Hikaru vytiahol z vrecka ďalší nástroj, priložil jej ho ku krku a stisol.
Vyšetrovateľke sa postupne začala vracať do tváre farba. Dokonca sa aj trochu
pohla, ale nie natoľko, aby bola schopná niečo urobiť. KEI sa ocitol
v pevnom objatí toho vysokého mladíka.
