6. kapitola

Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť, netradičné situácie, násilie,  občas istá forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen, Seth, Jack...
Poznámka: Poviedka neprešla úplnou AP.

Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre zločincov.  Kvôli údajnej vražde svojich súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej rodiny, ale...

Motto: „Myslel som si, že dokážem bojovať s tieňmi. Mýlil som sa.“

Počet kapitol: 13 + prológ a epilóg 

Poznámka 2: Výnimočne prikladám celú kapitolu. Nebudem to tak robiť stále, lebo to veľmi dlho trvá, ale tentoraz som sa chcela pohnúť rýchlejšie ďalej. Takže teraz sa už oficiálne blížime k polovici poviedky, ale keďže je tu dvojitá dávka, tak najbližšie bude niečo iné.

Nabudúce snáď očakávajte: Masky života (Delené), Posledný semester (Star trek ff)

Poznámka 3: Nestotožňujem sa s názormi postáv, nie som zástancom vrážd a podobných vecí, ale táto poviedka bude skrátka taká, ale už sa mi raz stalo, že mi niekto raz dával divné otázky, takže len pre to, aby nevznikali nejaké zbytočné mrzutosti, zdôrazňujem, že nie som zástancom násilia, vrážd ani týrania zvierat. 



Mark sa po sprche vrátil na izbu, spolu s mláďaťom. Obaja držali v rukách papierové taniere s raňajkami. Mohli si ich prevziať cestou. Napokon sa rozhodli otvoriť jedálenskú časť. Misha si mohol vybrať, či bude jesť za stolom, alebo v izbe. Rozhodol sa ostať s Markom, ktorý túto vec nemal umožnenú. Obaja mali pomerne dobrú náladu, po sprche, ktorá sa za daných okolností dala označiť aj ako takmer súkromná záležitosť. Vďaka menšiemu počtu a Natovi, ktorý im dal dostatok priestoru, keďže nahé mužské telá ho ani trochu nezaujímali.

Mark mal oči len pre svoje mláďa, preto si nevšímal bledého nováčika,  ležiaceho na posteli opäť v tej istej polohe, ako keď odchádzali. Bol trochu mokrý, lebo sa už zrejme vrátil zo sprchy a tanier s jedlom mal hodený na menšom stolíku, ktorý bol súčasťou tunajšieho príslušenstva. 

Mark a Misha si sadli na posteľ a chystali sa v pokoji najesť. Mláďa malo dobrú náladu, usmievalo sa a spokojne sa motalo okolo neho, ale on sa aj napriek tomu musel ubezpečiť, že je všetko v poriadku. Predpokladal, že aj Jered by sa už mal vrátiť. Preto na chvíľu vstal a opatrne sa priblížil k Sethovi.

„Nevieš, kedy sa vráti náš ďalší spolubývajúci?“

Seth pokrútil hlavou.

„Stalo sa tu niečo, kým sme boli preč?“

„Aj ty si chceš užiť?“

„Čo si to povedal?“

„Predpokladám, že urobíš to, čo mi urobil tvoj priateľ. Iba tak asi môžem patriť medzi vás...“

Mark si rukou rozrušene prešiel po vlasoch. Jered niečo také urobil? To sa naňho vôbec nepodobalo. Rád ľudí provokoval, ale to bolo už dávno, ešte vtedy, keď si navzájom vytyčovali hranice, ale nikdy medzi nimi nedošlo k takému kontaktu. Na tom sa obaja zhodli. Rozhodne ho za niečo také nemohol pochváliť. Udržiavať si dobré vzťahy na izbe, to bolo pravidlo, ktorého sa držal. Pripomenulo mu to jeho vlastné zlyhanie, ktoré mu spôsobil Jack.

Mláďa takisto vstalo z postele a priblížilo sa k nim.

„Nič ti neurobíme. Nikto z nás od teba nebude chcieť také veci...“

Mark prikývol. To mladíka trochu upokojilo a rozhodol sa im toho povedať viac.

„Odviedli ho asi na nejakú izolačku.“

 „Tak to bude asi nadlho. Neviem, čo sa stalo. On také veci naozaj zvyčajne...“

Seth sa uškrnul.

„To hovoríte všetci. V sprche som stretol akéhosi Jacka a nejakého ďalšieho chlapíka. Chválili sa mi, že vás už mali...“

Mláďa vyplašene pozrelo na Marka.

Táto téma bola preňho ešte stále tabu. Nechcel o tom hovoriť a mienil sa všetkému spojenému s Jackom vyhýbať.

„Tú to také typy, ale Jered nie...“

„Myslite si, čo chcete. Všetci ste tu rovnakí... Jediný dôvod, kvôli ktorému to nebudem viac riešiť je to, že keď som sa zmienil o tom, že patrím k Jeredovi, nechali ma na pokoji... On zrejme nie je tým najhorším, čo by sa mi mohlo stať. Dobre, tak sme sa pozhovárali, teraz ma už nechajte...“

Seth sa od nich odvrátil a viac im nevenoval pozornosť.

Mark sa vrátil späť k posteli. Akosi nevedel, či ešte bude mať chuť na raňajky, ale nejesť bol luxus, ktorý si nemohli dovoliť. Keby vynechal jedlo mohlo by mu byť zle po liekoch, ktoré aj dnes určite dostanú. Trápilo ho to, čo vyviedol Jered.

Na niečo také neexistovali žiadne slová ospravedlnenia. Mal by sa naňho hnevať, ale chcel najprv počkať na vysvetlenie. 

Statočne sa vrátil k svojmu tanieru a začal jesť. Mláďa sa k nemu pridalo, hlavu malo mierne sklonenú a hľadalo akékoľvek náznaky zlosti. Mark podľa jeho názoru nežiarlil. Medzi nimi nebol sexuálny vzťah, aspoň zatiaľ nie a pokiaľ k niečomu došlo, zrejme sa to stalo podobným spôsobom ako to naňho zahral Jack. Viac nepotreboval vedieť. Tým bola celá vec preňho uzavretá.

„Nehneváš sa?“

„Nechajme tú vec s Jackom a jeho ľuďmi.  Bude lepšie, ak na to obaja zabudneme.“

Mláďa s ním v tejto veci zdieľalo rovnaký názor a on bol spokojný, keď videl ako sa mu uľavilo. Dráždiť tieto spomienky by viedlo len k vražde, a to si teraz nemohol dovoliť. Nechcel byť niekde zatvorený a opäť oddelený od svojich priateľov.

Seth sa k nim obrátil a bezstarostne vyhlásil.

„Myslím, že Jacka už viac neuvidíte...“

Obaja naňho chvíľu zarazene hľadeli.

„Ako to vieš?“ opýtal sa Mark.

„Potkol sa v sprche. Možno mu niekto podložil nohu, možno spadol. Nikto nevie, ale spadol tak nešťastne, až museli skonštatovať smrť.“

Seth sa nakrivo usmieval a pôsobil pomerne spokojne.

„Bola to nehoda. Nehody sa stávajú bežne.“

Mark to radšej nekomentoval.

Bolo na ňom niečo, nevedel presne čo, ale rozhodne patril k tým indivíduám, s ktorými by sa nerád dostal do konfliktu. Nebol si istý, či mu má veriť, ale bolo lepšie predstierať, že jeho reči berie vážne. S tým už mal svoje skúsenosti.

Seth sa opäť otočil zadkom k nim, bez ďalšieho záujmu o ich rozhovor.

„Požiadam, aby ma pustili k elektronickému archívu. Niektoré zdigitalizované noviny by som si rád prečítal. Možno mi to dovolia.“

„Pôjdem s tebou...“

Vyhlásil, keď dojedli. A napili sa z plastových pohárov. Taniere prišli odniesť, mohli sa aj napiť a umyť si ruky. Seth sa toho svojho ani len nedotkol. A podľa plynulého dychu zrejme dal prednosť spánku.

Mláďa sa spokojne schúlilo do jeho objatia. Mali chvíľu času len pre seba.

„Nikdy vám tu nedávajú vychádzky? Keď ma sem priviedli, videl som, že je tu väčší ohradený priestor.“

„Áno, občas, keďže sme oddelení od sveta, ale to len počas niekoľkých dní. Zistili, že pacienti sú omnoho pokojnejší, keď im je to občas umožnené.“

„Niekedy sa pôjdeme spolu prejsť?“

„Pokiaľ to bude možné tak áno...“

Mark zmĺkol, keď pocítil ako sa mláďa k nemu naklonilo natoľko, aby sa mohli pobozkať. Vrhol ešte jeden podozrievavý pohľad na Setha, ale ten nejavil absolútne žiadne známky toho, že by mal byť pri vedomí.

Pobozkal ho.

Pred deviatimi rokmi...

Matka im kúpila lístky do zoologickej záhrady. Nebol si istý, či chce ísť, ale mláďa bolo tou myšlienkou priam nadšené.

Už niekoľko dní s nimi bývalo v dome jeho matky. Po ďalšom dohovore sa obe ženy zhodli, že tam môže ostať počas celých prázdnin. Mark tušil, že v ich dome sa muselo stať niečo vážne, jeho prvé podozrenie potvrdila, aj jeho matka. Aj ona si to myslela, ale nevyslovila to nahlas. Namiesto toho im kúpila lístky, lebo ona sama mala veľa práce a chcela, aby sa nejakým spôsobom zabavili.

Preto spolu kráčali po dlhom chodníku, obzerali si rôzne zvieratá. Držal svojho kamaráta za ruku, aby sa mu niekde nestratil.

Červenovlasý chlapček si všetko pozorne obzeral, dokonca sa spolu aj odfotili cez jeho mobil. A na obed sa chceli zastaviť v jednej z menších stánkov s občerstvením, keďže pri vchode dostali kupón na zľavu a mama im dala nejaké peniaze. Nemali toho veľmi veľa, ale na hranolky s kečupom im to stačilo. Malo by im vyjsť aj na pitie. Chceli sa zaradiť do radu, ale keby to urobili, zrejme by už neskôr nemali miesto.

„Môžem ťa počkať tu, kým objednáš...“ navrhol Misha.

Mark ho nechcel nechať samého, ale takáto situácia im naozaj hrozila a uvedomil si aj to, že Misha je už poriadne unavený z toľkého chodenia.

Okrem toho to bolo len kúsok od stánku.

„Tak dobre. Hneď sa vrátim.“

Mark sa zaradil do radu. Trvalo to trochu dlhšie než očakával, ale napokon sa vrátil s táckou, dvomi porciami hranoliek. Na kolu mu už nevyšli peniaze, tak musel vziať len menšiu nejakej minerálky.  Hneď pridal do kroku, keď uvidel dvoch chlapcov, ktorí sa priblížili k stolu. Jeden z nich mláďaťu dokonca vzal mobil. Mláďa sa im ho zúfalo pokúšalo vziať.

Mark zložil tácku na stôl. Tak silno až to zadunelo.

Obaja chlapci sa strhli, keď pocítili ako ich pevne zovrel. 

„Čo tu chcete...“

„Nič sme neurobili.“

„Okamžite vráť ten mobil!“

Chlapec prinútený pevným zovretím poslúchol.

Mark ich pustil, až keď si bol istý, že už nič viac nevyvedú. Poznal také osobnosti veľmi dôverne, v škole sa tiež našlo pár takých, ktorí takto zastrašovali mladšie deti a očividne sa o to pokúšali aj cez prázdniny.

„Si v poriadku?“

Ustarostene sa k nemu naklonil.

„To nič. Je mi dobre. Len provokovali.“

Misha si schoval mobil späť do bezpečia svojho vrecka.

Díval sa na Marka ako na svojho hrdinu.

Klinika

súčasnosť

„Máte už výsledky?“ Jensen sa ich nemohol dočkať. Požiadal ho, aby pracoval len na tom.

„Áno, nemal som takmer žiadnu inú prácu. Podarilo sa mi dokončiť analýzu. Mali ste pravdu. Podľa týchto výsledkov pacient dostal liek, ktorý mu nemal byť aplikovaný. Je to veľmi vážna situácia, hlavne pre vašich kolegov, ktorí mali v ten deň službu pri liekoch.“

„Čo presne ten liek spôsobuje?“

„Pre pacienta Jereda nie je vhodný. Účinkoval naňho presne opačne ako jeho obvyklá liečba, mohol vyvolať podráždenosť, prílišnú podozrievavosť, zvýšený sklon k násiliu, stať sa mohlo takmer čokoľvek.“

Doktor Travis všetko robil mimo oficiálnu správu, tam napísal len to, že pacientovi boli podané nesprávne lieky a že sa to ešte prešetrí, ale nespomenul žiadnu násilnú činnosť, uviedol to ako výsledok pravidelnej prehliadky, na ktorú mohli byť pacienti vyzvaní kedykoľvek.

„Ako je na tom?“

„Musíme počkať, kým sa aj posledné zložky nedostanú z tela. Potom bude možné postupne mu nasadiť jeho bežnú liečbu, ale bude si musieť urobiť prestávku, aby nedošlo k ďalším zbytočným reakciám. Tento liek v krvi ostáva dlhšie ako tie, ktoré som mu predpísal ja. Navrhujem, aby ostal tu, až kým mu nebudeme môcť opäť postupne nasadiť bežnú liečbu.“

„Dobre, doktor. Môžem tu s ním ostať aj po službe. Nerád by som ho nechával samého.“

„Proti tomu nemám žiadne námietky, ale nikomu o tom nehovorte.“

„Na moju diskrétnosť sa môžete spoľahnúť. Dnes som sem oficiálne prišiel len na pár hodín. Vzal som len medzislužbu, lebo kolega nemohol prísť skôr. Keď si odškrtnem odchod, môžem ostať v jeho izbe?“

„Áno, pokojne si to choďte odškrtnúť. Môžete to urobiť aj na mojom termináli. Je tu vzadu na chodbe.“

Jered súhlasil. Teraz, keď vedel ako sa veci majú, potreboval vedieť, kto sa odvážil niečo také jeho milencovi urobiť. Chcel to všetko riešiť oficiálnou cestou, ale pokiaľ si tá osoba nedá pokoj, bude ešte omnoho tvrdší.

„Odporúčate ešte niečo?“

„Rozhodne by sa mu zišli raňajky, tým nič nepokazíte. Zoberte mu aj niečo na pitie, dehydratácia by ešte viac skomplikovala jeho stav. A zatiaľ s ním o tých veciach nehovorte. Nie bez mojej prítomnosti. Keby s tým začal sám, nebráňte mu, ale pokiaľ to nespomenie, nezaťažujte ho tým.“

Jensen prikývol. Zohnať raňajky by nemal byť problém. Aj on súhlasil s tým, že by rozhodne nemal hladovať.

 Spolu s tanierom a odškrtnutou kartou sa vrátil do Jeredovej izby.

Jeho priateľ bol úplne bledý, po lícach mu stekali slzy a bezmocne hľadel do stropu. Doktor zatiaľ nevyžadoval, aby ostal pripútaný, preto mu remence odviazali a preložili ho na  špeciálnu jednolôžkovú izbu. Bola súčasťou doktorovej ordinácie a pokiaľ on usúdil, že pacient potrebuje byť na istý čas oddelený kvôli liečbe, nikto jeho rozhodnutie nespochybňoval.

Jensen bol rád, že sa neunáhlil, a hneď išiel za doktorom. Stálo ho to síce trochu premáhania, ale napokon sa mu to naozaj vyplatilo.

„Ostanem tu s tebou, Jer. Bude to v poriadku... Prepáč mi, že som na teba kričal...“

Jered ho pevne objal, hneď ako si k nemu sadol na posteľ.

„Sľúb mi, že nepôjdeš nikam, že ma tu nenecháš... Ja neviem, čo to do mňa vošlo... Neviem, bolo mi akosi čudne...“

„Nenechám ťa tu. Ostanem s tebou.“

Jensen ho hladil po chrbte, až kým sa úplne neupokojil.

Dovolil mu, aby sa k nemu túlil.

Dlho sa rozprávali o všeličom. Jensen ho napokon presvedčil, aby sa aspoň trochu najedol. Doktor im dokonca povolil, aby si spolu pozreli film na jeho prenosnom prehrávači. Jen musel sľúbiť, že to nebude púšťať veľmi nahlas, aj keď možnosť toho, že by niekto prišiel až dolu do doktorových súkromných priestorov bola mizivá, ale aj tak si museli dávať pozor.

Jered sa opieral o jeho plece, túlil sa k nemu a pozeral film.

Kombinácia takýchto liekov v ňom po istom čase opäť privodila únavu, ale statočne dopozeral film až do konca.

Jensen vrátil prehrávač doktorovi, poďakoval mu za všetko. Jeho partner ho takmer nepustil, dokonca pôsobil mimoriadne vystrašene, ale jeho tvár sa okamžite rozjasnila, keď sa k nemu vrátil.

Potom veľmi rýchlo zaspal, schúlený pri svojom partnerovi.

Díval sa naňho. Vedel, že pomiešanie jeho liečby spôsobí výkyvy nálad, úplne ho to rozhádže a bude to preňho mimoriadne nepríjemné, ale bol pripravený sa postarať o to, aby sa z toho všetkého čo najskôr dostal.

Vonku sa nikto nestaral o to, či sa vráti domov alebo nie. V poslednom čase ledva chodieval domov. Otec sa ho nikdy priveľmi nevypytoval. Bol rád, že už nemusí riešiť problémy, ktoré sa mu tiež svojho času podarilo vyrobiť, a pokiaľ k tomu prispela klinika, tak nemal žiadne námietky voči tomu, aby tam zotrvával ako dlho len bude chcieť.

Doma bolo všetko prázdne, mal pocit, akoby ten byt ani nebol jeho. Noci, ktoré tam trávil boli akési čudné, nikdy si tam poriadne nezvykol, ale nebol si istý, či by bolo dobré to meniť. Jeho byt bol celkom blízko práce, nemusel ani len veľa cestovať, aby sa tam dostal.

Jeho domovom bol Jered, a práve pretože teraz už vedel ako sa veci majú, nemal chuť ho prekladať do inej izby. Potreboval sa však nejakým spôsobom dohodnúť so Sethom.

Podľa jeho karty to bola dosť nevyrovnaná osoba, ale zato schopná zabíjať, akýmsi svojským spôsobom.

Podľa spisu zabil svoju priateľku a tvrdil, že to bola len nehoda, ale vyšetrovanie dokázalo, že ju sotil zo strechy ich rodinného domu na kamennú podlahu.

Nikto nevedel prečo. Podľa všetkých boli veľmi príjemným párom, dokonca pôsobili aj zamilovane a všade chodili spolu. Čo ho radilo do dosť nebezpečnej kategórie.

Mienil mu dať najavo, že žiadne nehody v ich izbe nebudú tolerované. A rozhodne sa s ním musel pozhovárať skôr než Jereda opäť vrátia na jeho chodbu.

Pred pár mesiacmi...

Seth hľadel na ženskú postavu, ležiacu na zemi. Bola skrútená v neprirodzenej polohe. Videl ako Lisa spadla, ale nespomínal si na to, kedy ju zhodil, ani prečo k tomu došlo. Díval sa do jej modrých očí, sledoval ako v nich všetko postupne utíchlo.