Fandom: Star trek 2009
Pár: Kirk/Spock, T´Pring a.i.
Varovanie: 12- 18+, academy AU
Obsah: Pokračovanie Vulkánu I a II, James T. Kirk zisťuje, čo
všetko obnáša puto s dvomi ľuďmi.
Poznámka: poviedka ešte neprešla AP.
Nabudúce ešte očakávajte pokračovanie Horúčky a Epilóg k Elixíru moci.
Ležal na dlážke. Oči mal zavreté,
myseľ úplne uvoľnenú. Spomínal na svoje telo pritisnuté k milencovmu. Na
všetky tie drobné dotyky, na rôzne hladiny telepatie, ktoré znásobovali ich rozkoš.
Na myšlienkové objatie, sprevádzané tým skutočným, na všetky tie drobné
momenty, keď jeho telo získalo takmer neobyčajnú citlivosť. Nič ich
neoddeľovalo, nič viac nebolo zakázané. Spock mu ukázal veci, ktoré ho totálne
odrovnali. Nikdy by si ani len nepomyslel, že stačí tak málo pozornosti k tomu,
aby cítil úplnú spokojnosť. A Spock mu patril spôsobom, akým ešte nepatril
nikomu. Nevadilo mu ani to, že sa prebudil na tvrdej podlahe, stále ešte v cele.
Dokonca ho ani veľmi nebolela hlava, aj keď predtým dosť veľa pil. Len na
žalúdku cítil miernu ťažobu, čo si zrejme žiadalo Kostrov špeciálny kokteil
zaberajúci na akúkoľvek agresívnu opicu. Dvere sa ako na zavolanie otvorili a dovnútra
vošiel jeho partner. Jim to vedel aj bez nutnosti otvárať oči. To, že od neho
musel v noci odísť sa mu nepáčilo, ale bolo to nevyhnutné vzhľadom na ich
situáciu.
„Dobré ráno, t´hy´la,“ oslovil ho
pomerne nadšene. To slovo sa naučil počas noci, keď boli spolu prepojený a celkom
sa mu páčilo. Spock sa jemne dotkol jeho mysle a zanechal v nej ďalšiu
sériu príjemných pocitov. Pocítil aj to, ako ho chytil za ruku. Okamžite po nej
chmatol, akoby šlo o niečo mimoriadne. A nepochybne to tak aj bolo.
Ešte nechcel vstať, nechcel sa vrátiť k ostatným.
„Dovolíš mi skontrolovať naše
puto?“ požiadal ho Spock. Nechcel mu pripomínať záležitosť s tou ženou, ale zrejme sa chcel len
ubezpečiť, že sa od včera nič nezmenilo. A po zraneniach s predchádzajúceho
obdobia to takisto nebola vôbec nezvyčajná žiadosť. Necítil žiadnu bolesť, ale
nemal dôvod mu nevyhovieť.
„Áno,“ spokojne zamumlal Jim.
„Musím sa kvôli tomu posadiť?“
„To nie je nutné. Pokojne ostaň
ležať...“
Spockove ruky sa mierne presunuli
na najvhodnejšie miesto spojenia. Kontrola bola taká jemná a opatrná, že
to takmer ani necítil. Vulkánec zrejme nechcel preťažiť jeho myseľ. Väčšina
mierneho tlaku sa presúvala na miesto, ktoré ho spájalo s T´Pring. Až vtedy začal pociťovať istú
mieru obáv. Spock obišiel menšiu hradbu,
ktorú Jimove vedomie začalo inštinktívne budovať. To Jima zaujalo a vybral
sa za ním. Jeho výtvor sa skladal so samých obáv, strachu z prezradenia tajomstiev
a boja proti neželanému hosťovi. Chvíľu sa zdržal pri trhlinách, ktoré v hradbe
vytvorila časť puta prichádzajúca od Vulkánky.
Jim chcel niečo povedať
prostredníctvom svojich myšlienok. V noci si týmto spôsobom dosť pomohli,
ale Spock pokrútil hlavou a naznačil mu, aby počkal do ukončenia kontroly.
Jim sa takmer prilepil na Spockovo vedomie a nasledoval ho za stenu, sám
by tam nikdy nešiel, preto sa plne opieral o myseľ, ktorá ho tam viedla.
Za touto oblasťou bolo veľa strašidelných miest. Naskladal si tam všetky nepríjemné
spomienky, preto sa úzkostlivo držal vedomia
- Spock, ktoré ho upokojovalo a chránilo. Predstavoval si, že ide na výlet
po záhadnej krajine, ktorá síce pôsobí znepokojujúco, ale so skúseným
odborníkom sa mu nemôžem nič stať. T´Pring podľa všetkého už nespala. Vedomie -
T´Pring prehlbovalo trhliny a zachytávalo sa hlbšie do vedomia - Jim,
akoby bez neho nedokázalo existovať. Zranené so všetkých strán, obklopené
liečivými impulzmi, ale napriek tomu stále zraniteľnejšie, lebo vedomie- Spock
ho k sebe neprivolalo. A vedomie- Jim odmietalo bližší kontakt. T´Pring
prišla o väčšinou svojej osobnosti, jadro ostávalo vďaka ich putu
chránené, ale všetko ostatné len chaoticky plávalo za Jimovou obrannou stenou,
márne hľadajúc niečo, čoho by sa mohlo zachytiť. Takisto všetko to, čo sa
T´Pring naučila o logike bolo preč. Ovládanie emócií takisto. Ich sila
vrážala do steny a vytvárala tie trhliny. Postavili sa im na odpor, hneď ako sa
priblížili k trhlinám. Zrejme sa báli, že sa ich pokúsia odpojiť. Niečo počuli. Znelo to ako plač. Jim to zachytil ako prvý, ale Spock ho posunul
späť za stenu. Ostal tam stáť sám ešte chvíľu, potom postupne prešiel do
nižších vrstiev partnerovej mysle. Spock ukončil ich spojenie.
„Niečo sa deje v nemocnici.
Musím to preveriť.“
„Pôjdem s tebou.“
Jim otvoril oči, už kompletne
prebudený a znepokojený tým, čo videl. Mal toľko otázok, ale z nejakého
dôvodu cítil, že ich práve teraz niekto potrebuje tak naliehavo ako nikdy
predtým. Urýchlene si pozapínal uniformu. Vyšli z cely a zamierili na
parkovisko. Bolo tam vozidlo, ktoré predtým použil pri návšteve rodičov.
Nastúpili takmer v rekordnom čase. Šlo o vznášadlo vhodné na púštne
podmienky.
„Kto to tam plakal?“
„Vulkánci neplačú. Bol to zvuk,
ktorý si tvoje vedomie interpretovalo ako plač.“
„Jasné, o tom vôbec
nepochybujem,“ uškrnul sa Jim. Jeho partner by niečo také asi nikdy nepriznal.
Nech by sa dialo čokoľvek.
Šli tou najkratšou cestou a za
päť minút už boli pred nemocnicou. Presnejšie povedané pred tým, čo predtým
vyzeralo ako nemocnica. K miestu sa ponáhľali aj iní Vulkánci, niektorí v akýchsi
pracovných odevoch a iní, očividne znepokojení len vo svojom bežnom
oblečení. Nikto z nich nevyzeral vydesene, ale ponáhľali sa dostatočnou
rýchlosťou. Jimovi napadlo, že možno aj oni cítili, že sa niečo stalo s ich
rodinami tam vo vnútri.
„Mávate tu zemetrasenia?“
„Nie, niečo také tu už dávno
nepoznajú.“
Spock otvoril dvere na svojej
strane a rýchlo vystúpil.
„Pociťuješ nejaký rozdiel?“
„Nie, myslím, že T´Pring je v poriadku,“
znelo to dosť neisto, ale bol si tým istý.
„Ty to nevieš?“
„Naša časť puta je iná.“
„Pozri, tam je...“
Jim ako prvý uvidel doktorku
T´Zathu a pacientku, ktorá sedela pri nej. Prišli tam aj ďalšie vznášadlá,
ktoré pacientov odvážali zrejme na bezpečnejšie miesto. T´Pring okamžite objala
Jima. Nečakal to. Prekvapilo ho to natoľko, že sa ani nebránil. Chvela sa, bola
úplne vystrašená a natoľko ľudská, že ju nemohol len tak pustiť.
„Čo sa tu stalo?“ opýtal sa
Spock.
„Dostali sme varovanie od istej
osoby, ktorá si hovorí Nero. Vyhrážal sa, že do týždňa zničí našu planétu. Túto
správu poslal nemocnici. Povedal, že máme pár minút, aby sme všetkých dostali
von. Nestihli sme to, robili sme, čo sme mohli, ale nemáme všetkých. Niečo zasiahlo vrchol budovy a celá sa
zosunula. Blokoval všetku komunikáciu...Presúvame pacientov do budov s novými
štítmi proti takýmto útokom. Chcela som nastúpiť s ostatnými, ale T ´Pring
ma požiadala, aby som tu s ňou počkala. “
„Jim, musíme sa okamžite vrátiť.“
„Spock, nenechávajte ma tu. Chcem
ísť s vami...“ požiadala ho T´Pring. Hlas jej od zdesenia mierne
preskakoval.
„Dobre, myslím si, že za daných
okolností bude lepšie, ak ostaneš s nami.“
„A čo vy doktorka?“
„Čaká na mňa moja rodina.“
Ukázala na dvoch ľudí, ktorí sa
odpojili od davu. Nemali čas na žiadne zbytočné reči. Nemocnica bola v troskách,
nie tak ako to bývalo počas zemetrasení
na Zemi, neostalo po nej vôbec nič, len diera v zemi. A pár menších
kúskov. To rozhodne vyzeralo veľmi vážne. Preto sa museli poponáhľať.
„Máme tu iba dve miesta. Budeš musieť sedieť
Jimovi na kolenách a pokúsil sa trochu zväčšiť priestor.“
Otvoril dvere, stlačil gombík,
ktorý sedadlo trochu posunul a potom im si už museli sadnúť. T´Pring sa o Jima
naplno oprela. Nebolo to nepríjemné, akceptoval to, ale nebolo to také isté,
ako keď sa ho dotkol Spock.
Komandér zapol bonusové obranné
mechanizmy. A keď sa všetko načítalo, uzavrel vznášadlo a sústredil sa
na hladký priebeh cesty.
