Pár: Kirk/Spock, T´Pring a.i.
Varovanie: 18+, academy AU
Obsah: Pokračovanie Vulkánu I a II, James T. Kirk zisťuje, čo
všetko obnáša puto s dvomi ľuďmi.
Poznámka: poviedka ešte neprešla AP.
Poznámka 2 : Máme tu ukončenie tejto jednorázovky, ale ako som spomínala minule, pokračuje to ďalej, ale pod iným názvom. Táto poviedka obsahuje nepriamu narážku na Doktora zo seriálu Doktor Who (Pán času)
„Tak vy tvrdíte, že ste Spock?“ Jim
si dosť skepticky prezeral staršieho vulkánskeho muža. Po krátkom dotyku jeho
ruky vedel s kým má tú česť, ale aj tak bolo dosť ťažké tomu uveriť. Jeho
myseľ sa rozohriala, okamžite sa priľnula bližšie k osobe, ktorá mu tak
veľmi chýbala. Šiel s ním takmer bez rozmýšľania. Neuvažoval o tom,
ako vyzerá, myšlienkový kontakt ho úplne presvedčil. Nasledoval ho bez
protestov. Dokonca s ním nastúpil aj do jeho lode. Až teraz sa začínal
spamätávať z toho šialeného opojenia.
„Také bolo vždy a aj bude
moje meno.“
Jim pokrútil hlavou.
„To nedáva zmysel.“
„Rád by som s tebou ďalej
polemizoval na túto tému, ale dnes som neprišiel kvôli tomu. Potrebujem tvoju
pomoc. Na nikoho iného sa nemôžem spoľahnúť...“ Spock sa obrátil k riadiacemu
panelu.
„Kým mi to všetko nevysvetlíte,
nemôžem pre vás nič urobiť...“
Spock pristúpil k nemu a opäť
ho vzal za ruku. Jim sa chcel odtiahnuť, ale nedokázal sa k tomu prinútiť.
„Musíš sa rozhodnúť rýchlo. Spock
z tvojho času čoskoro preruší blokovanie, aby zistil kde si. Pokiaľ sa k tomu
pridá aj T´Pring nebudeme môcť odísť bez ich vedomia. To by mohlo mal
ďalekosiahle dôsledky pre túto časovú líniu.“
Jim cítil, ako sa k nemu Spockova
myseľ zúfalo upína. Vedel, že ho potrebuje, viac než kedykoľvek predtým. Sila
ich vzájomného puta ich spájala do jedného celku, ktorý nemohlo nič prekonať.
Bol to pravý Spock. Vedel, že mu nechce ublížiť, vedel, že nutne potrebuje, aby
tentoraz šiel s ním. Jeho myšlienkový dotyk bol úplne rovnaký, aj keď
poznačený akýmsi zvláštnym smútkom, únavou a chaosom, ktoré však od Jima
držal v bezpečnej vzdialenosti. Nemohol odmietnuť. Nemohol predstierať, že
niečo také neexistuje. Napriek tomu však mal ešte pripravený jeden argument.
„Ak opustím akadémiu na dlhší čas
bez vysvetlenia môžu ma vyhodiť. Predpokladám, že tá vaša záležitosť si vyžiada
viac dní...“ to jediné mu bránilo úplne podľahnúť pokušeniu.
„Počul si už niekedy o časových
motoroch? Sú vzácne, prebraté od veľmi mocnej civilizácie, ktorá zanikla pred
dávnymi časmi. A táto loď je jediná, ktorá ich má, okrem jednej ďalšej, o ktorej
však nesmiem hovoriť. Vrátia nás späť podľa toho, ako ich nastavím. Bude si to
však žiadať časovú rezervu jednej noci. Pokiaľ viem, škola ti ešte nezačala...“
„Sú to len legendy. Niečomu
takému uverím, len pokiaľ ich uvidím pracovať. Nie, škola ešte pre nás
nezačala. Jednu noc vám môžem venovať.“
„Pokiaľ ostaneš, tak ich v činnosti
uvidíš...“
„Tak dobre, pôjdem s tebou...“
„Ďakujem ti, Jim.“
