Pár: Kei (Ai)/Shin, a.i.
Varovanie: smrť,
duchárske, školské, kríza identity, kriminálne, zmienka o skupinovom sexe,
tajný spolok
Obsah (skrátená
verzia): Kei (16) žije so svojím otcom, jeho sestra Ai s matkou. Po
sestrinej smrti (údajnej samovražde) sa však rozhodne načas prevziať jej
miesto. Kei cíti prítomnosť sestrinho ducha, niekedy sa mu zdá, akoby spolu
zdieľali jedno telo. Verí tomu, že pokiaľ sa mu nepodarí zistiť pravdu, sestrin
duch si nikdy neodpočinie. Počas svojho pátrania stretáva aj osobu, do ktorej
sa zamiluje (čiže sem-tam aj romantika, platí aj to, čo bolo napísané
v dlhšom obsahu)
Predpokladaný počet kapitol: 8 + prológ, epilóg
Predpokladaný počet kapitol: 8 + prológ, epilóg
KEI
mierne zružovel, keď si uvedomil, že sa naňho díva akýsi mladík, odetý len
v krátkych nohaviciach. Pokúšal sa dať nohy spolu, ale spôsob akým bol
priviazaný mu to úplne znemožňoval. Pokúsil sa posunúť aspoň natoľko, aby
nevidel do istej oblasti, ale tento mladík sa o túto časť tela nateraz
nezaujímal. Pôsobil dosť unavene a dosť ťažko sa mu chodilo, akoby prešiel
niečím mimoriadne nepríjemným.
„Ai-chan, prečo si tu?“
„Pomôž mi, prosím.“
„Tak ti nie si Ai. Podobáte sa, ale ona by to riešila inak. Ty
si ten druhý...“
„Teraz ti to nebudem
vysvetľovať. Odviaž ma!“
„Máš duševnú moc? Dokážeš
to, čo tvoja sestra?“
„Prestaň s tými
hlúposťami.“
„Nemáme šancu, aj keď ťa
odviažem, ale možno aspoň získame čas. Pokiaľ ťa už odhalili, zrejme ťa
pripravili pre pána...“
Okamžite začal z
rozväzovaním. Nešlo mu to práve najlepšie a Kei cítil na viacerých
miestach tlak, ale rozhodol sa to vydržať.
„Kde to vlastne sme?“
opýtal sa, keď mal už obe ruky takmer
voľné a neznámy mladík sa presunul k jeho nohám. Ruky ešte neboli
poriadne rozviazané, ale mohol s nimi aspoň hýbať, preto sa vôbec
nesťažoval.
„V dome rodiny ...“
Mladík zrazu od neho
odtiahol ruky. Ľahol si k nemu a hladil ho po hrudi. Začal sa jemne dotýkať
jeho bradaviek.
„Mrzí ma to, ale je
neskoro...“
Kei sa chystal
protestovať, ale všimol si osobu, ale skôr než stihol otvoriť ústa do izby
vošiel Hikaru. Mal na sebe len akési voľné nohavice, pomerne široké a hneď
ako vošiel dovnútra, Kei nadobudol pocit, že jeho utrpenie sa ešte len začína.
„Čo tu robíš, Shin?“
„Náš hosť bol veľmi
nervózny. Chcel som poskytnúť len trochu potešenia...“
„Tvoje služby nateraz
nebudú potrebné, ale som rád, že si trávil čas s naším hosťom. Môžeš
odísť.“
„Ako si želáte, Hikaru-sama,“
bezmocne vyhlásil Shin. Hlboko sa mu uklonil a pomaly vyšiel
z miestnosti.
Kei úplne stratil
akúkoľvek nádej. Prestal sa vzpierať, nevynakladal už žiadne úsilie na svoju
obranu. Stačil len jediný pohľad na toho muža a bol si istý, že túto záležitosť
vôbec nemusí prežiť. Hikaru sa naňho díval ako na niečo mimoriadne zaujímavé,
ale opäť takým tým tvrdým pohľadom, ktorý rozhodne so sebou neprinášal nič
dobré.
„Povedala ti niekedy
sestra o tom, čo skutočne robíme? Zmienila sa niekedy o mne
a mojej rodine?“
„Nie, nikdy.“
Hikaru priložil ruku
k jeho tvári.
„A rodičia?“
Kei privrel oči
a pokrútil hlavou. Nebol si istý, či to urobil v tomto poradí. Vedel
len, že je úplne stratený, keď sa naňho dívajú tie ľadovo chladné oči.
„To je smutné. Naozaj ti
to mala povedať. V takom prípade by si asi vedel, čo robíme
s agentmi, ktorí sa pokúšajú zasahovať do našich záležitostí.“
„Čo ste urobili s
Kiyomi?“
„Otázky tu budem klásť
len ja. Čoskoro sa naučíš, ako sa máš ku mne správať.“
„Nemám žiadne informácie. Ešte som vôbec nič
nestihol zistiť.“
„To už viem. Inak by sme sa tu takto
nerozprávali.“
Presunul svoju ruku do
jeho vlasov a pokračoval v hladení, akoby sa dotýkal nejakého
domáceho maznáčika. Bolo to istým spôsobom upokojujúce.
„Prosím, nechajte ma
odísť.“
Zaujímalo ho, čo sa stalo
s Ai, ale nie za cenu vlastného života. Predpokladal, že ani ona by niečo
také nežiadala.
„Nie som si istý, čo s tebou
mám urobiť. Na jednej strane sú tu isté dohody s tvojou rodinou, na druhej
strane zas to, že si sa zaplietol z políciou a chystal si sa nás
vedome klamať. Naozaj neviem, akoby som mal postupovať v tvojom prípade...“
Hikaru ho prestal hladiť.
Zamieril k akejsi kovovej skrinke na konci miestnosti a otvoril ju.
Bola prázdna, ale keď poklopal po určitej časti police, otočila sa dovnútra a odhalila
množstvo rôznych nástrojov, úhľadne poukladaných na rôznych držiakoch. Niektoré
z nich boli dokonca zabalené v akýchsi kúskoch látky. Pár z nich
si vybral.
„Keď mi môj otec prvý raz
povedal o tom, čoho som dedičom, nechcel som mu veriť. Odmietal som niečo
také prijať. Bol som slabý a bezmocný. Naučil ma, ako sa vyrovnať so
svojou slabosťou a urobiť z nej prednosť. Ako získať všetko, čo budem
potrebovať, aby som našej rodine zabezpečil šťastie a spokojný život. Je
ti snáď jasné koľko som toho musel obetovať, aby spoločenstvo fungovalo podľa
mojich predstáv. A nikomu nedovolím, aby prerušil starodávnu líniu. Nikto
z nich na to nemá nárok, dokonca ani ty.“
Ukázal mu jeden z tých
nástrojov. Prešiel mu ním pred očami, ale pokožky sa nedotkol.
„Ctím si dohody s tvojou
rodinou, preto som ochotný poskytnúť ti možnosť na záchranu. Prijmeš trest,
ktorý ti uložím a tým bude odpustený tvoj pokus o zdiskreditovanie nášho
spolku. A budeš pokračovať v dohodách, ktoré mala s nami tvoja
sestra. Viem, čo sa jej stalo. Dozvedel som sa to od svojho zdroja na polícii,
aj keď to prísne tajili. Môžem ťa ubezpečiť, že náš spolok nenesie priamu zodpovednosť
za jej smrť.“
„Neverím vám.“
„Nemáš inú možnosť,
chlapče. Sám všetko pochopíš, pokiaľ budeš pokračovať tam, kde tvoja sestra
prestala. Tvoja úloha v tejto veci je však iná. Neskôr ti všetko
vysvetlím. Teraz chcem od teba počuť odpoveď, či sa podrobíš a prijmeš trest...“
Kei si nebol istý, čo by
mal urobiť. Ten nástroj bol tak blízko jeho tváre, ako predtým mužova ruka.
Pocítil silný nápor chladu. Cítil prítomnosť iného vedomia, ktoré mu
našepkávalo odpoveď. Tlačilo naňho natoľko, až kým si s miernou dávkou
zdesenia nevypočul svoju odpoveď: „Áno, podrobím sa trestu, ktorý mi určite,
Hikaru-sama.“
