12. kapitola 1/2

Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť, netradičné situácie, násilie, občas istá forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen, Seth, Jack...
Poznámka2: Kapitola prešla AP.

 Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre zločincov. Kvôli údajnej vražde svojich súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej rodiny, ale...

Motto: „Myslel som si, že dokážem bojovať s tieňmi. Mýlil som sa.“

Počet kapitol: 13 + prológ a epilóg 

 

 

Poznámka 3: Rozhodla som sa poviedku nepredlžovať. Aj napriek tomu, že táto časť kapitoly je taká dá sa povedať, že pohodová. Pokúsim sa vykresať nejaký solídny záver, ale nebránim sa doplňujúcim bonusom.

Seth zdvihol hlavu od rozčítaného komixu. Musel dosť dlho zápasiť s rôznymi pravidlami, kým mu dovolili vziať si niečo také do izby. Ubezpečoval ich, že sa s tou knihou absolútne nestane a takisto aj to, že sa nepokúsi robiť žiadne iné hlúposti, samozrejme okrem čítania a prezerania si obrázkov. Mladý nováčik sa podráždene zadíval na svetlovlasého muža, ktorého  priviedli späť do izby. Ešte stále bol naňho nahnevaný, kvôli tomu ako ho ráno nešetrne vyprevadil zo svojej postele. A dával to najavo tým, ako nespokojne naňho zazeral.

Mark mu odvážne opätoval pohľad. Aj jemu ako prvé napadlo to ich ranné dobrodružstvo. Každopádne to bolo istým spôsobom príjemné, ani presne si neuvedomil, kedy si k sebe toho mladíka začal túliť ako plyšovú hračku, ale rozhodne by si prial, aby niečo také nabudúce nerobil bez jeho súhlasu, aj keď vtom nebol žiadny sexuálny podtext.

Nemali ani čas si to navzájom poriadne vysvetliť. Všetko sa zbehlo tak rýchlo a Jered prišiel príliš skoro na to, aby mal čas niečo zisťovať, ale teraz, keď ho odviedli od nespokojného mláďaťa, našiel si čas aj na spolutrpiaceho.

„Seth, čo sa týka rána tak,...“ nevedel, akoby mal začať.

„Nemysli si, že si až taký neodolateľný, alebo čo. Jednoducho som chcel cítiť blízkosť niekoho...“ skočil mu do reči nespokojný mladík.

„To som pochopil.“

„Tak vidíš, vtom prípade nemáme čo riešiť.“

Urazene sa vrátil k čítaniu svojho komixu, ale Mark ho ešte nemienil len tak ľahko prepustiť.

„Zvláštne. Si naozaj veľmi zvláštny chlapec.“

„Prečo?“ podozrievavo odsekol Seth.

„Ublížili ti a ty vyzeráš, akoby sa ťa to vôbec nedotklo. Neviem presne, čo sa tu stalo, ale som presvedčený, že Jered ťa tu neprivítal práve najsrdečnejšie.“

„Povedzme, že niektoré veci sú mi ukradnuté.“

Mark sa usmial.

„A čo ti ukradnuté nie je?“

„Veľa ďalších vecí.“

Svetlovlasý muž sledoval ako Seth obrátil ďalšiu stránku. Chcel sa sústrediť na knihu, ale jeho hlava sa akosi stále nadvihovala, akoby zároveň bojoval s potrebou pokračovať v rozhovore. Napokon vzdal akúkoľvek snahu o čítanie a venoval plnú pozornosť svojmu spoločníkovi.

„Čo vlastne odo mňa chceš?“

„Myslel som si, že by bolo dobré, keby sme si na seba zvykli a našli spoločnú reč.“

Mrzutý spolubývajúci neochotne prikývol.

„To by možno bolo možné, keby si ma nevyhadzoval zo svojej postele. Tak dobre sa mi spalo.“

„Tak vidíš, na niečom ti predsa len záleží.“

„Okej, tak si ma nachytal. Niektoré veci ma naozaj trápia a možno by som sa s tebou mohol priateliť ak mi napríklad dovolíš, aby som si k tebe sadol na tvoju posteľ.“

Mark takmer láskavo prikývol. Na také tie zbližovacie veci nebol expert, ale rozhodne si želal, aby na izbe zavládla priateľská atmosféra, bolo to veľmi dôležité, aj vzhľadom na budúcnosť.  

Seth sa presunul k nemu a pohodlne sa oprel. Bolo na ňom vidieť, že ho súhlas trochu povzbudil, črty tváre sa mu uvoľnili a prestal sa zbytočne mračiť.

„Chceš si aj ty čítať?“

„Možno neskôr, ale ak chceš, môžeš mi pokojne niečo rozprávať....“

Mark si tiež urobil pohodlie.

Seth chvíľu váhal, kým sa odhodlal začať mu rozprávať príbeh, ktorý si čítal. Mal príjemný hlas, dokázal zaujať pokiaľ o to mal naozaj záujem.

Starší muž privrel oči a počúval ho. Vnímal zvuk jeho hlasu, príbeh, otvárajúci sa pred ním vnímal veľmi živo. Ponáral sa doňho, akoby bol jeho súčasťou a zabúdal na všetko, čo ho obklopovalo, dokonca aj na to, že namiesto sveta plného nových zážitkov a výziev bude ten jeho vždy súčasťou nemenného poriadku.

Otvorenie dverí ho prinavrátilo späť do reality, bolo to ako úder, fantazijné obrazy mizli, postavy hrdinov a zloduchov boli nahradené mučivým príchodom reality. Nebolo to až také nepríjemné, ako očakával, lebo do izby sa vrátilo aj  jeho mláďa.

Ošetrovateľ za ním len zavrel dvere, ale pre tunajších obyvateľov to bola natoľko bežná rutina, že sa už nad tým ani nepozastavili.

Spomenul si na to, ako vždy kvôli nemu chcel byť hrdinom. Ako dobre sa cítil, keď mu mohol v niečom pomôcť a čo bolo najdôležitejšie mláďa si len prisadlo k nim. Z ničoho ho tentoraz nepodozrievalo, dokonca sa ani nemračilo, len ticho zasadlo na svoje miesto a pritúlilo sa k nemu. Čo bolo znakom toho, že sa zrejme stalo niečo, čo mu zabránilo rozčúliť sa už len kvôli tomu, že niekomu dovolil, aby si sadol na jeho posteľ. Vedel, že mláďa bolo aj toho schopné, keď nemalo svoj deň. Tentoraz však bolo zvláštne tiché a pokojné. Počúvalo ten príbeh spolu s ním, až kým Seth svoje rozprávanie  nedokončil svoje rozprávanie klasickou vetou o tom, ako bol záporný hrdina porazený a superhrdina získal úplne všetko.

„To sa mi nepáči. Prečo to musí byť tak...“ nespokojne vyhlásilo mláďa. Ani ono zrejme nepatrilo k hrdinom.

„Poznám jednu rozprávku, v ktorej je to naopak. Tuším sa volá Meganiečo... Už neviem, čo... Pozeral som to s mojím synovcom, ešte keď som bol...“  ešte chvíľu o tom chvíľu uvažoval, ale na ten názov si nevedel spomenúť, preto načrtol inú tému.

„Ako je možné, že ťa už doktor pustil?“ opýtal sa Seth.

„Neviem,“ červenovlasý mladík pokrčil plecami.

„Napokon ma prepustil na izbu len s napomenutím a zdôraznil, aby som nerobil hlúposti, ak nechcem skončiť v kocke. Niečo sa zrejme stalo, počul so Jensena kričať.“

Ozvalo sa krátke klopanie, ktoré ich všetkých prinútilo zadívať sa na dvere. Na niečo také neboli zvyknutí. Nikto z ošetrovateľov neklopal, zrejme v snahe prichytiť ich pri čine. Po otvorení dverí na nich čakalo prekvapene.

Muž s dlhšími plavými vlasmi, nedbalo pomotanými a mierne zlepenými im zamával prístupovou kartou. Bol to jeden z pacientov z ich chodby. Jeden z tých, ktorí mali z istých dôvodov samostatnú izbu  a občas sa im podarilo nešikovného ošetrovateľa obrať o kartu.

A nanešťastie nebolo ani možné s ním normálne hovoriť, keďže jeho svetlé chvíľky boli len veľmi zriedkavé a zvyčajne si pre seba len niečo pohmkával. Čo však neznamenalo, že by ho mali podceňovať. Svojich spolubývajúcich zabíjal takmer na počkanie a dokonca premohol aj chlapa, ktorý bol od neho o pár hláv vyšší. Preto si vyslúžil mimoriadne zlú povesť a zvyčajne bol držaný, čo najďalej od ostatných.

Mark odkiaľsi vydoloval jeho meno, ale nebol si istý, či je vhodné ho vôbec nejakým spôsobom zaujať. Každopádne bolo to lepšie, než čakať na to, čo urobí ďalej.

„Alaric,“ vyslovil to meno veľmi jemne, s dôrazom na každú slabiku, tak ako to vždy robili tí, ktorí ho chodili kŕmiť.

Dlhovlasý muž k nemu otočil hlavu. Zdvihol pravú ruku. Mark si uvedomil, že v nej niečo má. Niečo, čo z letmého pohľadu pripomínalo hrebeň.

„Čo môžem pre teba urobiť?“ opýtal sa tak, ako to zvykol počúvať od ošetrovateľa, ktorý tohto pacienta naozaj veľmi dobre poznal. Bola to naozaj veľká škoda, že ten muž už odišiel na dôchodok. Nikto z tých nových ho nevedel zvládnuť tak dobre.

„Učeš ma...“ hlesol tie dve slová, takmer ich zaspieval a bolo by to naozaj veľmi smiešne, keby nemal ľavú ruku celú od krvi a nedíval sa na nich, ako na svoje budúce obete.

Mláďatá si vymenili znepokojené pohľady, ale Alaric si z toho nerobil ťažkú hlavu.

Posadil sa na Jeredovu posteľ a položil na ňu hrebeň. Niečo také by rozhodne nemal mať v rukách, neboli si istý, ani tým, kde to vôbec vzal.

„Neviem, na čo sa to tu...“ začal Seth.

„Ticho. Ostaň na mieste a nič nerob...“ zahriakol ho Mark.