pár: Johnlock
Obsah: krátke, časovo tesne po poviedke Neha. Návrat do obd. pred Mor a Sher stretkom na streche, romantika.
Poznámka: Poviedka prešla AP.
Niekto stál pred jeho posteľou.
Rozoznával len tmavé kontúry akejsi postavy. Napriek tomu pocítil úľavu, ktorá
sa pomalými vlnami rozširovala do jeho tela. Aspoň na pár krátkych okamihov,
bolo všetko opäť v poriadku. Sherlock toto zvykol často robievať. Zvyčajne
ho takto prišiel zobudiť, ak sa
prípad objavil v skorých ranných hodinách. Počas takýchto chvíľ mal
zvyčajne na sebe len svoj župan a občas sa ani len neobťažoval si ho
poriadne zaviazať. Tentoraz sa mu však niečo akosi nezdalo. Sherlock sa
nenakláňal nad posteľou. Ak by mal použiť správnu predložku tak by skôr
povedal, že sedel na posteli.
Na svojej veľkej posteli, v ktorej
bol aj John.
Nemal na sebe ani ten svoj župan. Bol
priam ukážkovo nahý, ale Johnova rozospatá myseľ sa to rozhodla pre zmenu akosi
neriešiť.
„Lestrade ti volal? Ja viem. Nič
nehovor. Mal by som byť už dávno oblečený...“ tlmene zazíval a pokúšal sa
vymotať z prikrývok.
„Nemusíš sa ešte obliekať. Nikto nám
nevolal.“
„Akože nikto... Tak prečo si...“
„Boli sme spolu v posteli. Je
logické, že keď si sa dnes ráno prebudil, tak...“
„Aha.“
Začínalo sa mu to postupne vybavovať.
Dal si niečo ostrešie zo zásob pani Hudsonovej. Preto sa mu ráno zdali veci
akési zmätené. Spomínal si ako po tomto
menšom posilnení šiel za Sherlockom...
A oni urobili... To všetko...
Úplne sa tomu odovzdali...
A tá noc...
Nespoznával samého seba. Muži sa mu
nepáčili. Sherlock bol rozhodne muž, ale...
Niečo na ňom bolo. Niečo, čo ho akosi zaraďovalo do inej kategórie ako ostatných
mužov. A práve teraz, keď opäť prehovoril, jeho priateľ si bol istý, že v tej
inej kategórii zrejme aj ostane.
„Ja ti chcem vysvetliť... Chcem ti to
vysvetliť, ale neviem akými slovami by to bolo vhodné. Ja som len chcel, aby
sme to urobili, ale rozhodne nie kvôli niekomu takému ako je Moriarty...
Zahráva sa s nami, ale ja ho dostanem... Musím ho dostať...“ tmavovlasý
mladík po dlhom čase akosi nenachádzal tie správne slová.
„To je v poriadku. Chcel si mi
len pomôcť. Nemali by sme sa kvôli nemu
zbytočne trápiť...“ upokojoval ho.
„Nechcel som ti LEN pomôcť, John.“
„Ako to myslíš?“
„Pozri si svoje správy.“
John chvíľu čítal tú poslednú správu.
Rozhodne ním prešla celá škála pocitov. Niektoré z nich boli až prekvapivo
pozitívne. Nemienil Moriartymu urobiť tú radosť a trápiť Sherlocka.
„Tak dobre. Uvidíme, čo povie na
toto...“
„John?“
„Idem mu odpísať, aby si náhodou nemyslel,
že sme naňho zabudli.“
