Pár: Doktor/Master (Vládca)
Varovania: neposedný pán času, šialený pán
času, romantika, láska medzi nepriateľmi, špeciálne povianočné vydanie
„VLÁDCA!“
„Áno, áno, som tu...“ naklonil sa nad neho a pomohol mu
posadiť sa. Tušil, že Doktor nebude chcieť dlho ležať a začne sa
nespokojne vrtieť hneď ako to bude možné. Preto mu radšej pomohol dostať sa do
výhodnejšej polohy.
„Ty si neodišiel? Nenechal si ma...“
„Veľmi som sa snažil, ale nebolo možné ťa prehliadnuť...
A Tardis by mi to aj tak nedovolila. Veď ju poznáš, bola by schopná sa po
teba vrátiť aj...“
„Ďakujem.“
Vládca chvíľu na Doktora len tak hľadel. Rozhodne bolo ťažké
povedať mu niečo nepríjemné, keď sa tváril tak nedoktorsky. A poďakoval mu
naozaj pekne. To musel uznať.
„Čo tam vonku je? Niečo na mňa zaútočilo od chrbta... Mal by
som sa tam vrátiť a preskúmať...“
„Nie, nikam nepôjdeš. Máme tu spoločnosť, ktorá nás nemá
veľmi v láske...“
„Nie som si istý, čo presne tam je, ale videl zeleného Dáleka
a teraz sa hlavne nesmej, bol kompletne vyzdobený, ledva sa hýbal, a na
hlave mal červenú čiapku...“
„Extra vianočný.“
„Presne tak, ale to nie je to najhoršie. Vôbec ma nespoznal. Kde
sú tie skvelé prezývky, ktoré mi vždy dávali? Musel som mu pripomenúť
s kým má tú česť...“ zámerne to bližšie nešpecifikoval, a aby sa Doktor
nezačal vypytovať na podrobnosti, položil mu otázku.
„Bolo ich tam viac?“
„To nemôžem posúdiť. Videl som len jedného, ale medzi tými
stromami ich mohlo byť omnoho viac.“
„Môžem sa dotknúť tvojej mysle. Potrebujem vidieť presne to,
čo si videl ty... Tvojimi očami. Zdá sa mi, že som na niečo prišiel, ale
potrebujem...“
„Ako chceš, ale už sa ma nebojíš dotknúť? Neobávaš sa toho,
čo mám v tej svojej hlave?“ nemienil mu to uľahčovať.
Doktor mierne neisto natiahol ruku a jemne sa bruškami
prstov dotkol jeho čela. Vládca privrel oči. Teraz to už bolo príjemné delenie,
nie ako naposledy, keď to urobil len preto, aby Doktor pochopil aké je to byť
ním. Pokúšal sa odfiltrovať všetky pocity, ale nemal na to dostatok času.
Doktor sa jemne usadil na vhodnom mieste a pozeral si tú scénu
z rôznych uhlov. Vládca pocítil malé štuchnutie, keď si Doktor uvedomil,
kde je Dálek zakopaný. *
„Je to jednoduché. Chcel som predsa nikdy nekončiacu cestu.
Tak mi vesmír ponúkol...“
„Úplne ideálne miesto. Svet ilúzií, kde sa všetko mení podľa
našich pocitov a naše myšlienky získavajú hmotnú podobu... Dokonca ťa
dokázali zraniť...“ dokončil Vládca.
„Mohli by sme tu blúdiť večne a nič by sme nenašli.
Stále by sa to menilo podľa toho, čo by si to od nás vzalo... Myslím, že na
tomto bludnom mieste nič nevyriešime. Mali by sme ísť... Mohli by sme tu
stratiť príliš veľa zo seba... Najlepšie bude, ak toto miesto označíme
výstrahou...“ dokončil Doktor.
Presunul sa k panelu a rýchlo vytvoril veľmi
jednoduchú výstrahu, ktorú vpustil dovnútra. Presvedčil sa o tom, že funguje a chcel sa
z tejto slepej cesty dostať, ale vedel, že musí urobiť veľmi zložitý manéver,
aby z tohto sveta predstáv vyviazol. Potreboval, aby bola loď
stabilnejšia.
„Vládca?“
„Áno, Doktor?“
„Potrebujem pomoc. Dovolím ti podržať časť riadenia, ale
nepokúšaj sa o nič, čo by mohlo loď zmiasť. Teda, pokiaľ tu nechceš ostať
naveky...“
Vládca pristúpil k panelu.
Bolo to už tak dávno, čo naposledy riadil TARDIS. Vtedy mu za to rozhodne
nemohla byť vďačná, lebo ju prerobil, aby nahneval Doktora a získal viac
moci. Teraz bol ochotný užívať si len to, že môže TARDIS aspoň čiastočne
riadiť. Bolo to zvláštne, z odchodom toho mučivého zvuku z jeho hlavy,
nevymizla jeho stará osobnosť, stále bol rovnako šialený ako predtým, mal
nápady, ktoré by Doktora rozhodne zarmútili, ale zároveň v sebe našiel aj
akýsi zvláštny pokoj, niečo čo nemal ani len Doktor. Dokázal si vážiť veci,
ktorými predtým opovrhoval. Niečo z jeho nekonečného hnevu sa utíšilo.
Okrem svojho starého ja našiel aj niečo nové, čo nevedel popísať ani vysvetliť,
ale cítil, že tá časť, ktorá bola utláčaná sa v ňom začína rozvíjať.
Neznamenalo to, že bude chodiť po svete ako Doktor a pomáhať ľuďom, ani
to, že na všetko zabudne, ale bola to súčasť jeho ja, ktorú potreboval bližšie
preskúmať. Nateraz mu však stačilo aj čiastočné riadenie Tardis. Bolo zaujímavé
riadiť ju bez prítomnosti toho zvuku.
Doktor sa naňho stále díval jedným okom, ale manéver sa im
podarilo urobiť takmer bez problémov až na malé zachvenie, ale to už bolo
bežnou súčasťou cestovania v čase.
Keď nebezpečenstvo pominulo,
svetlovlasý pán času odstúpil od panelu a prenechal riadenie
Doktorovi.
„Kam presne smerujeme. Bol by som rád, keby si ma vysadil v období,
ktoré poznám...“
„Nie.“
„Chceš ma vysadiť niekde, kde to vôbec nepoznám? To som teda,
od teba nečakal...“ pobavene poznamenal Vládca, aj keď vedel, že Doktorova
odpoveď sa tak úplne netýka takýchto detailov.
„Chcem, aby si ostal.“
„Zabudol si na našu dohodu. Ja som dodržal všetky tvoje
podmienky. Bol som poslušný, ale zdá sa, že ty...“
„Nechcem, aby si odišiel.“
„Môžem ti ublížiť. Neručím za to, že vydržím byť takýto dobrý
po celý čas. Stále je vo mne niečo, čo ťa chce vidieť trpieť...“
„Ak taká situácia nastane, poradím si s ňou.“
„Máš predsa svojich
ľudí. Čoskoro si niekoho na cestovanie nájdeš. Niekoho oddaného, kto ťa bude
obdivovať...“
„Kedy už konečne pochopíš, že chcem teba.“
Túžba ublížiť mu sa zrazu bila z tou novoobjavenou
časťou jeho osobnosti. Nateraz bola silnejšia, ale nevedel, či to tak bude
vždy. Na cestovaní s Doktorom však niečo bolo, nechcelo sa mu prestať,
ešte nie, aj keď si uvedomoval, že by zrejme mal.
„Tak dobre, ešte sa nejaký čas zdržím, ale je to len na tvoju
zodpovednosť.“
koniec
