Pár: Sherlock Holmes/John Watson
Obsah: Johna zo spánku prebudí zvuk
huslí...
Poznámka: AP kontrola bude doplnená.
PRAJEM VŠETKÝM PRÍJEMNÉ PREŽITIE VIANOČNÝCH SVIATKOV. (A nezabudnite zanechať darčeky v podobe komentárov, pokiaľ teda chcete :)
PS: tak som bola na tom Hobitovi. (Martin bol zlatý. Hneď mi samozrejme napadlo, že by sa hodil do slashu aj ako Bilbo. Skrátka si nemôžem pomôcť no.)
Pieseň huslí. Počul ako ho prebúdza
zo spánku. Odvádza ho ďalej od hranice nepokojných snov. Príjemná, upokojujúca
melódia... Pripadalo mu takmer ako včera, keď Sherlock hral tú pieseň.
Oslavovali Vianoce, spolu s pani Hudsonovou a VŠETKO BOLO
V PORIADKU. Teraz tá istá pieseň znela tak trochu nepatrične, sviatky boli
ešte ďaleko a Sherlock bol navždy preč. Horkosť toho pocitu sa usadila
hlboko v ňom. Ten istý Sherlock, ktorý pre nich hral, stál na streche a hovoril
mu niečo, čo bolo preňho nepochopiteľné.
Pieseň zaznela bližšie. Dvere sa
pootvorili. John pocítil na tele chladný závan vzduchu. Niekto ho nešetrne
vymotal z prikrývky.
„Čo...“
„Ahoj, John.“
Srdce sa mu od ľaku takmer zastavilo.
Okamžite otvoril oči. Nad Sebou videl stáť vysokú postavu. Mala v rukách husle
a neisto si ho premeriavala.
„Sher...SHERLOCK?“
„Dýchaj, John,“ pripomenul mu
detektív a dobre urobil, lebo počas toho ako naňho civel na túto ľudskú
činnosť celkom zabudol.
„Ako? Ako? Pre...“ vyjachtal
prekvapene. Privrel oči, opäť ich otvoril a Sherlock tam stále bol.
Pocítil náhly príval adrenalínu, srdce mu bilo tak prudko, tak silno ako ešte
nikdy predtým.
Sherlok opatrne odložil husle a sadol
si k nemu.
„Všetko ti vysvetlím, ale teraz sa
hlavne upokoj. Chcel som ťa na svoj príchod trochu pripraviť, tak som ti
zahral. Myslel som si, že spoznáš môj štýl hry...“
John ho schmatol za obe ruky. Chvíľu
ho pevne stískal a nič nevravel. Potom ho náhle pustil, dotýkal sa jeho
tváre, vlasov, pier, neprestával, nemohol sa toho nasýtiť.
„Spoznal som, ale myslel som, že sa
mi to len sníva. Ty si... Si v poriadku a mne si nič nepovedal... Mne
si vôbec nič nepovedal...“
„Mrzí ma to...“
Mladý detektív dlho neotáľal, objal
svojho priateľa, nechal ho oprieť sa oňho. Doprial mu pár minút na spamätanie.
Neisto ho hladil po chrbte a na krku cítil jeho zrýchlený dych. Jeho partner
sa celý chvel.
„Hnevám sa na teba. Mal si mi to hneď
povedať... Nevieš si predstaviť, čo som prežil, keď som ťa tam videl. Ja
nedokázal som robiť nič. Po celý čas som to mal pred očami. Ty v kaluži krvi...
Nemal si pulz, nemal si...“
„Nechcel som ti ublížiť, John. Musel
som Moriartyho pozornosť odlákať od teba. Nechcel som, aby sa k tebe dostal.
Nemal by zľutovanie...“
„Áno, to chápem, ale aj tak... ja
neviem, potrebujem čas, aby...ale som rád, že si sa vrátil. Som rád, že si v poriadku.“
Sedeli tam spolu prepletení v objatí
a počas tých pár minút, v ich svete nezáležalo na ničom inom.
koniec cyklu (nebojte sa budú aj ďalšie (snáď)
