Pár: Johnlock
Obsah: krátke, odohrávajúce sa približne v čase poviedky Kríza I.
Poznámka: poviedka prešla AP.
Poznámka 2: Splnila som svoje kritérium, ktoré som si stanovila na dnes, teda, že so tak v polovici seminárky. Písať to naraz neriskujem, mala by som depku z toľkej filozofie. Takže druhú časť trápenia si dám zajtra a bibliografické údaje v pondelok. Robiť to naraz s tým nemám dobré skúsenosti. Čo sa týka Kliniky tak tam ešte neviem ako to bude.
Nemohol odtiahnuť záclony. Nedokázal
sa dotrepať k tomu prekliatemu oknu a pozrieť sa z neho bez toho,
aby nemal pre očami padajúce telo. Bolo to príliš vysoko. Mal si prenajať izbu
na nižšom poschodí, ale teraz už bolo neskoro. Stále to mal pred sebou, stále
sa tomu bránil. Rukou si prešiel po hrči na hlave. Zabolelo to, ale nerobil si
s tým starosti. Nezáležalo na tom, že mu okolo hlavy tancujú hviezdičky,
aj tak si veľmi jasne vybavoval to, čo sa stalo. Myslelo mu to, čo bolo
pozoruhodné vzhľadom na nedostatok jedla a značnú nechuť hýbať sa.
Pevnejšie privrel oči. Natiahol na seba
prikrývku a rozhodol sa, že pokiaľ sa ani dnes nedostane z postele, tak
to ešte nič neznamená. Nie je blázon. Nepodlieha depresii a už vôbec sa
nesnaží vyhladovať na smrť len preto, že istý detektív musel, len tak
mimochodom, skočiť z nejakej hlúpej budovy...
Niekoľko dní strávil v akejsi otupenej
nečinnosti, v izbe, ktorú ani len poriadne nespoznával. Nebolo mu jasné,
kedy presne tam prišiel, ani ako dlho potrvá, kým sa z nej dostane. Zabalený
v tmavých prikrývkach si náhle spomenul na výlet pri mori, ktorý kedysi
absolvoval so svojou rodinou a bratom. Ležal vtedy na nafukovačke a tak
trochu zaspával, ale zrazu prišla veľká vlna a on sa náhle ocitol pod
vodou. Sedel na piesčitom dne, v tom zvláštnom tichu, ktoré ho akoby oddelilo
od vonkajšieho sveta. Vtedy ešte nevedel plávať, nafukovačku si vzal bez
dovolenia a chcel sa držať len na kraji, ale to nateraz nebolo dôležité. Trápilo
ho niečo úplne iné. Zmocnila sa ho otupenosť. Akosi sa mu nedarilo vstať. Nohy
mal akési zoslabnuté, akoby odmietali akýkoľvek pokus o dostanie sa na
hladinu. Nebol veľmi hlboko, nie natoľko, aby nemal možnosť sa z toho dostať,
voda by mu mala dosahovať len po plecia, pokiaľ by sa odtiaľ postavil, ale on cítil akúsi zvláštnu únavu, akoby ho
tam niečo držalo, akoby mu niečo bránilo vrátiť sa späť. Začul hlas
prichádzajúci z neho samého, hlas, ktorý mu najprv veľmi lenivo, ale
neskôr nástojčivo prikazoval, aby vstal. Musíš vstať! Celý ten príkaz, akoby
oslobodil jeho telo a on sa mohol opäť hýbať. Dostal sa nad hladinu. Mierne
šokovaný pocítil, ako sa k nemu ženie nahnevaný otec.
Musíš vstať, John!
Predstavoval si, ako mu to hovorí. Ako ho doslova ťahá z tej postele.
A postupne, veľmi pomaly sa mu to podarilo.
