Lucidné sny

Pár: Jim Moriarty/Seb Moran

Varovanie: odohráva sa presne po poviedke Kríza I, časový odstup dva roky...

Lucidné sny sú také sny, pri kt. si člk uvedomuje, že sníva a môže sen čiastočne prípadne aj úplne kontrolovať.

Obsah: Sebastian si vytvára svoje sny...

 Poviedka neprešla AP je to prvá verzia, neskôr opravím akékoľvek nedokonalosti.

Držal ho za ruku. Spolu kráčali tmavým tunelom, ktorý niekam zrejme smeroval, ale kam presne to Sebastian nemal vymyslené. Dôležité bolo len to, že Jim ho držal za ruku, že ho cítil vedľa seba. Podarilo sa to tak, ako to písali v tej knihe. Konečne. Vzrušenie, ktoré ho zachvátilo, ho vytrhlo z príjemného sna. Opäť zlyhal.

„Sakra!“

Nahnevane zo seba zorval prikrývku. Bol tak blízko, už si ho takmer dokázal vybaviť. To bolo to jediné, čo ešte ako – tak zvládal. Nič viac ho už nedelilo od poslednej cesty. Nedostal odkaz, už celé dva roky sa oňho nikto nezaujímal a on cítil, že čoraz viac stráca samého seba. Nemal viac cieľ, nemal viac nikoho, kto by dokázal... Po zbežnom pohľade na hodinky usúdil, že spal len dve hodiny. To ho rozhodne prinútilo vrátiť sa do príjemnej polohy.

Bežal dlhou chodbou. Prenasledovali ho. Niekto vykríkol jeho meno. Počul streľbu. Zastavil. Vo vlnách ním prechádzal strach spojený s bolesťou. Nebol už viac tým istým lovcom, ale ani korisťou.

Spadol. Ocitol sa v podchode akejsi tmavej budovy. On stál tam. Díval sa naňho napoly pobavene, napoly znepokojene.

„Vstávaj, Sebastian, mááme prácu,“ vyhlásil bezstarostne.

 S námahou poslúchol. Pevne okolo neho ovinul ruky.

„Nemáme. Ja už nemám prácu...“ priznal znepokojene. V poslednej dobe, žil len s peňazí na tajných účtoch, pokiaľ sa to teda, dalo nazvať životom. Niekedy si myslel, že to, čím sa stal už s tým pojmom nemá nič spoločné.

„Posledný odkaz? Ty si to nepochopil? Zamysli sa nad tým, čo také to znamená. Budú to už dva roky a ty to stále nevieš?“

„Nedostal som žiadny...“

„Mysli, Sebastian!“

„Nemôžem.“

„Pokús sa o to.“

„Chceš, aby bol koniec? Chceš, aby som skončil...“

„Ja ti môžem povedať len to, čo chceš ty...Som len...“

„Nie, to nechcem počuť!“

Nemal chuť niečo chápať, ani riešiť jeho logické hádanky...

„U koho som ti vždy nechával odkazy? Všetky odkazy...“

Jimov hlas sa mu strácal. Od rozrušenia nedokázal udržať svoj sen tak, aby to sedelo.

„U dvojníka. Toho jedného veľmi špeciálneho dvojníka. Tak si ho volal,“ nebolo ťažké tú záhadu rozlúštiť. Ani sám nevedel, prečo to vtedy považoval za akési znamenie. Nebolo to nič iné len príkaz, ktorý hovoril o tom, že sa má zastaviť u dvojníka. Zrejme u toho hlavného, ale on nedokázal premýšľať. Nedokázal urobiť nič a Jim mal pravdu... Prešli už dva roky a on nesplnil poslednú úlohu...

Prebudil sa na chladnej zemi. Zrejme musel spadnúť z postele, ale na tom momentálne nezáležalo. Natiahol sa po svojom telefóne a vyhľadal D3. Trvalo mu len pár sekúnd, kým sformuloval krátku správu. Odpoveď prišla takmer bleskovou rýchlosťou.

AS BS 85 45 17

Sebastian si rýchlo na seba navliekol nohavice, tričko a nejakú bundu. Vybehol z bytu tak narýchlo, že takmer zabudol zamknúť, ale to ho akosi vôbec netrápilo. Potreboval sa dostať na príslušné miesto rozlúštiť kód a počkať tam na toho nemožného chlapa. On mal u seba odkaz zrejme už dlhší čas a neobťažoval sa mu zavolať, aby mu ho odovzdal. Zrejme na to mal prísť sám. Čo však neznamenalo, že svoje znepokojenie nemôže vyjadriť miernym preplieskaním až príliš poslušného dvojníka. Cestou na určené miesto mu prišla ďalšia správa.

GHT 568 GSH 694424

Pustil sa do behu. Zvedavosť ho znala ďalej. Pretláčal sa pomedzi ľudí, nevšímal si ich nahnevané reakcie.

Čo najskôr sa dostal k miestu, kde mohol vyriešiť šifru. Nikomu nesmel povedať ako to funguje a ani si to nesmel nikde zaznamenávať. Všetko to rýchlo prebehlo v jeho hlave. Celá tá šifra napokon spôsobila to, že si chvíľu myslel, že sa ešte nestihol prebrať z jedného z tých znepokojujúcich snov.

Som späť v hre. Vieš, kde ma nájdeš JM.

Pre istotu to celé porozhadzoval aspoň desaťkrát, ale stále mu vychádzalo to isté. Rozhodol sa overiť si to na mieste. Pokiaľ tam nájde jedného z hlavných Jimových dvojníkov a daná osoba si len z neho robí žarty, rozhodne si pár dní nebude môcť sadnúť na zadok.

Sebastian zamieril do ich starého bytu. Nemohol to tam vydržať. Musel odtiaľ odísť, ale rozhodne si bol istý, že ak by sa Jim vrátil, bol by natoľko okázalý, že by naňho čakal práve tam. Bolo neskutočné, že sa niečo také začínalo diať.

Bral schody po troch, takmer spadol, keď sa ocitol až na ich poschodí. Samozrejme od toho bytu už nemal kľúče, preto musel zazvoniť a hneď ako to urobil, napadlo mu, že nový nájomník ho zrejme bude považovať za totálneho blázna, ale už nebol čas, aby o tom mohol ďalej uvažovať.

„Vitaj, Sebastian.“

„Si to naozaj ty?“ neveriacky si premeriaval muža, ktorý síce vyzeral, ako jeho partner, ale to ešte nič neznamenalo. Dvojníci vedeli pôsobiť tak presvedčivo, a on už neveril svojmu úsudku. Nie do takej miery ako predtým.

Mladý muž mu s úsmevom pokynul, aby vošiel do bytu. Tváril sa pritom ako nevinnosť sama a na jeho otázku absolútne nereagoval.

„Nezahrávaj sa so mnou. Videl som telo...“

„Bol to dvojník. Nie ja. Urobil som to tak, lebo to bol jeden z tých, ktorý túžili zomrieť v mojom mene. Niečo také som mu nemohol odoprieť...“ povedal to takým tónom, akoby hovoril len o tom, že si niečo potreboval kúpiť v obchode.

„Prečo si mi to nepovedal? Prečo si ma nechal...“ Sebastian si uvedomil, že na svojho zamestnávateľa začína kričať.

„Mal som to skvele pripravené. Do detailov, ale Sherlock zdrhol. Jednoducho sa mu podarilo všetkých oklamať. Zahral to lepšie než ja. Skontaktoval som sa s ním a súhlasil som, že našu malú vojnu budeme viesť súkromne, bez toho, aby sme do toho zaťahovali našich partnerov. Chcel som len vyhrať. To jediné ma zaujímalo...“

„Obvolal som všetkých dvojníkov, hneď po tvojej... Všetci sa im ozvali, bol som si istý, že by sa neodvážili mi klamať... Nevyzdvihol som odkaz, lebo tú časť som akosi nepochopil... Úplne ma dostalo to, keď všetci tvrdili, že si to bol ty...“ nechcel na to viac myslieť. Stále nedokázal pochopiť ani to, ako je možné, že ho má pred sebou.

„Moje príkazy boli jasné. Naša hra sa rozbehla naplno. Nikto nesmel zasahovať. Teraz sme obaja doma a budeme s vami, tak ako to má byť. Zábava skončila...“

„Tak tým si buď istý...“

„Muselo to tak byť... Inak to nešlo. My dvaja sme museli spolu niečo vyriešiť...“

„Nenávidím ťa,“ chladne odsekol Sebastian.

Zdvihol svojho zamestnávateľa a nemilosrdne ho presunul do ich postele.