pár: Doktor/Master
poznámka: nepriamo nadväzuje na cyklus dar pre môjho najlepšieho nepriateľa
výnimočná aktualizácia
Intenzita doktorovho chvenia ma zasiahla nepripraveného. Sadol
som si k nemu a sledoval som ako mu po lícach stekajú slzy. Nenacvičil som si žiadnu vhodnú reč ani
spôsob akým by som ho utešil a niečo vo mne o to ani len nemalo
záujem. Istá dávka potešenia sa spájala s touto situáciou a ja som
s tým nemohol bojovať. Tak som len stál pri svojom spoločníkovi
a čakal som, kým s tým konečne prestane. Nestalo sa tak. Začínalo to
už trvať príliš dlho, a to ma dosť znepokojovalo. Znepokojovalo ma aj to,
že ma niečo také vôbec znepokojuje.
„Doktor, mali by sme ísť...“
prihovoril som sa mu po dlhom vnútornom boji. Napriek tomu, že sme od
jeho narodením takpovediac opäť fungovali spolu ako priatelia a možno aj
niečo viac, neznamenalo to, že sa úplne vzdám svojho spôsobu života.
„Nevládzem ďalej. Všetko čo robím je zbytočné... Nikdy mi...
Nikdy mi...“
Sadol som si k nemu a dovolil som mu, aby ostal
chvíľu v mojom objatí. To aspoň zabránilo ďalšiemu nezmyselnému traseniu. Chvíľu
sme sa spoločne dívali na to, ako posledné kúsky tej malej planéty nastupujú na
svoju poslednú cestu. Nebola to Zem. Nanešťastie nie, ale aj tak ho to pomerne
zobralo. Nemusel som ani prstom pohnúť, zničili sa aj bez môjho pričinenia, čo
som si ani zďaleka nedokázal až tak vychutnať. Jej obyvatelia prišli
o svoj jediný domov, tí ktorí ostali všetku vinu zvalili naňho. Mne by to
neprekážalo. Zastrašil by som ich, absolútne zlikvidoval, ak by sa odvážili na
mňa čo len zle pozrieť, ale Doktor...
„Odpustíš im?“ opýtal som sa ho.
„Nie, nemôžem...“
„Mne odpúšťaš vždy...“
„Ty si jediný, komu dovolím sa takto so mnou zahrávať.“
