Fandom: Star trek 2009
Obsah:
pokračovanie všetkých Vulkánov. Začína posledný semester, ktorý Jim strávi na
akadémii... Odohráva sa týždeň po vsuvke Romulus.
Poznámka: Kapitola prešla čiastočnou AP.
„Kadet Kirk, ďalší termín vám povolím,
ale musím vás dôrazne upozorniť, aby ste sa nepokúšali akýmkoľvek spôsobom
porušiť poriadok akadémie.“
Nebolo to práve to najšťastnejšie
riešenie. Spock sa okamžite prepol do profesorského režimu. Čo rozhodne
neprospievalo ich predchádzajúcemu rozhovoru.
„To ti nemôžem sľúbiť.“
Nechcel, aby ho karhal ako nejakého
malého chlapca. Ani sám nevedel, čo vlastne od neho potreboval počuť, ale bol
si istý, že to čo práve teraz povedal to nebolo.
„Mali by ste sa zamyslieť nad svojou
budúcnosťou v hviezdnej flotile...“
„Nie som jediný, kto porušil pravidlá.
Nezabúdaj na to...“ chladne mu pripomenul Jim. Nepáčilo sa mu, že partner
s ním začal hovoriť takýmto spôsobom, akoby si boli úplne cudzí, úplne sa
pred ním uzavrel. Cítil, že sa už natoľko nedotýka ich puta.
„Nikdy nebudem popierať to, že
v tomto prípade som sa nezachoval správne. Som si vedomý svojho
profesionálneho zlyhania..“
„Ľutuješ to, že...“
„Nie, Jim.“
Pokúšal sa nedať najavo ako sa mu po
tých slovách uľavilo. Napriek tomu, že niektoré veci mu nemohol povedať boli tu
aj iné, ktoré ako sa zdá pokojne vysloviť mohol. A on chcel vedieť čo
cíti, aj napriek tomu, aký mal na tieto veci názor.
Už sa nikdy nedozvedel, či by sa ich
počiatočná hádka náhodou nezmenila na niečo omnoho príjemnejšie.
Jim cítil ako mu zavibroval PADD. A nebol
jediný, kto práve dostal správu. Spock takisto siahal po tom svojom.
Okamžite dones svoj zadok na
ošetrovňu! Leonard McCoy.
Rozhodne to nebolo nič dobré. Podpísal
sa celým menom a nie prezývkou. To znamenalo, že ho čaká niečo mimoriadne
nepríjemné.
„Budeme to musieť odložiť na neskôr.
Mám sa hlásiť u doktora.“
„Mňa si tiež zavolal. Je to, čo mi
napísal nejaká metafora?“
Jim si prečítal správu, ktorá bola
určená pre jeho profesora. Bola taká istá, ako tá, ktorá prišla jemu.
„Kostra to zrejme nechcel napísať takto aj pre
teba, ale v celku to, že máme prísť na ošetrovňu. Nič viac by som za tým
nehľadal.“
Za iných okolností by si myslel, že si
jednoducho pomýlil čísla a z nejakého dôvodu do poslal až dvakrát,
ale keďže obaja mali isté záležitosti na ošetrovni, pokojne tam mohli ísť
spolu.
„A čo ten zadok?“
„To je len taký slovný obrat,“ radšej
to nechcel priveľmi rozvíjať, aby svojmu kamarátovi nenarobil problémy.
Obaja prešli k výťahom a chceli
sa čo najkratšou cestou dostať na ošetrovňu. Študenti na nich hľadeli a šepkali
si, čo už bolo naozaj bežnou rutinou.
Vo výťahu sa im obom objavila tá istá
správa.
KDE TRČÍŠ!
Tentoraz bez podpisu.
Spock mierne nadvihol obočie, ale
nijako výrazne na to nereagoval.
Budúci kapitán však svojmu kamarátovi
pre istotu odpísal.
Kostra? Prečo píšeš to isté, čo mne aj
Spockovi? Uvedomuješ si, že si mu práve prikázal, aby svoj zadok dostal...“ JK.
Nedostal odpoveď, ale už len to
mlčanie rozhodne o niečom svedčilo. Keď sa obaja konečne dostali k doktorovi,
rozpačito krútil hlavou a nevyzeral vôbec dobre.
„To nepatrilo vám. Ospravedlňujem sa
za svoje správy...“ neochotne obrátil pozornosť k Spockovi, ktorý si z toho
nerobil ťažkú hlavu. Jim mu to už vysvetlil a on jeho vysvetlenie prijal.
„Ospravedlnenie prijaté. Prečo ste nás
volali, doktor?“
„Bude lepšie, ak pôjdete so mnou...“
Zaviedol ich do izby, ktorú už obaja
dôverne poznali. Očakávali, že na posteli nájdu T´Pring, ale namiesto toho ich
očakávalo prázdne lôžko.
„Čo sa deje, Kostra? Snáď nie je...“
niečo také by určite cítil. Siahol na puto s ňou, ale necítil nič. Nebolo
tam už viac nič, ani za tou stenou ani nikde inde. Očakával, že ak by k niečomu
takému došlo pocíti bolesť, ale nateraz bolo všetko prázdne, okrem puta so
Spockom, ktoré sa okolo neho takmer láskavo ovinulo.
„Je mi to veľmi ľúto. Očakávali sme, že to
dokáže s vašou pomocou zvládnuť...“
„Čo sa stalo?“
„Náhle upadla do bezvedomia. Pokúšali
sme sa ju prebrať, ale nepodarilo sa nám zabrániť...“
„Prečo som nič necítil?“
„Neviem, Jim.“
„Zrejme sa stihla odpojiť od našich
myšlienok skôr než...“ ani preňho nebolo ľahké niečo také vysloviť.
„Kedy sa to stalo?“
„Asi pred tromi hodinami...“
„Prečo nám to hovoríš až teraz?“
„Mrzí ma to, Jim, ale ani jedného z vás
som nemohol zohnať. To preto tie správy, už som si myslel, že sa aj vám niečo
stalo. Nebol som si istý, aký dopad na vás bude mať to puto...Nevedel som, že
vás odpojila...“
„Chceš nám ešte niečo povedať?“
Jim si zložil hlavu do dlaní. Mal jej
pomôcť. Mal niečo urobiť. Prečo sa pustila ich puta. Možno, keby to neurobila,
ešte by...
„Potrebuješ niečo na upokojenie...“
„Nie, len žiadne ihly.“
„Dobre, tak si aspoň sadni a vypočuj
ma. Nie je to všetko, čo som vám chcel povedať...“
Nechcel si sadnúť, nemal o to záujem,
ale aj Spock na tom trval, tak si napokon sadol čo najďalej od prázdneho lôžka.
Kostra priniesol na kolieskach niečo,
čo pripomínalo menšiu nádrž. Vo vnútri sa niečo pohybovalo. Bolo počuť tiché
pulzovanie. A monitor pripevnený na tej veci sledoval dve srdcia, ktoré
pravidelne bili.
„T´Pring sa nám zachrániť nepodarilo,
ale mali sme dostatok času na to, aby sme deťom zabezpečili možnosti na
prežitie.“
