Fandom: Star trek 2009
Obsah:
pokračovanie všetkých Vulkánov. Začína posledný semester, ktorý Jim strávi na
akadémii... Odohráva sa týždeň po vsuvke Romulus.
Jim hľadel na tú prenosnú nádrž. Na
drobné takmer nepatrné pohybujúce sa objekty, ktoré boli poprepájané
s prístrojmi. Až, keď si naplno uvedomil dosah toho všetkého pocítil
v sebe akúsi nekonečnú prázdnotu. Bol zvyknutý na tú druhú časť jeho
mysle, na novú formu vnímania a zdieľania. Mal pocit, akoby niečo preňho
dôležité bolo už navždy oddelené, síce len pomaly a veľmi opatrne, ale aj
tak definitívne.
Primkol sa bližšie k existujúcemu
putu a pokúšal sa jednoducho prijať fakt, že deti zrazu ostali bez matky.
„Môžem im nejako pomôcť?“ opýtal sa
potichu.
„Môžeš sa ich dotknúť telepaticky
a ubezpečiť ich, že na nich niekto dáva pozor... Chcel by si to urobiť?“
Prikývol. Zdrvene sa vydal
k svojmu kamarátovi, ktorý mu ukázal kam by mal položiť ruky. Pomocou
svojho puta so Spockom niečo také dokázal. Priložil ruku na vopred určené
miesto. Pocítil prudké pulzovanie života, základnú úroveň, žiadne zložité
myšlienky, žiadne zložité pocity, len prítomnosť vyvíjajúceho sa života. Na
chvíľu privrel oči a nechal sa unášať tým pocitom. Tou hĺbkou bytostí,
ktoré sa pred ním rozvíjali v netradičných podmienkach. Spockov prúd
myšlienok jemne prechádzal ich spojením, dával im najavo svoju prítomnosť, ale
nezasahoval do toho, čo prebiehalo medzi nimi priamo.
Jim tam len stál. Zdrvený tým, čo sa
stalo a nevedel, čo by mal urobiť alebo povedať. Tak tam len stál a nechal
sa držať na telepatickej úrovni. A postupne si zvykať na ten zvláštny
pocit bezbolestného ubudnutia.
„Môžem s nimi ostať dlhšie?“
„Áno, Jim. Voči tomu nemám žiadne
námietky, ale čo sa týka prepojenia nepresiahni čas na displeji. Ešte nedokážu
tak dlho niečo také silné udržiavať.“
Svetlovlasý muž naznačil prikývnutie a ďalej
si už doktora ani svojho partnera nevšímal.
„Komandér Spock, potrebujem, aby ste
šli so mnou...“ doktor požiadal Vulkánca. Pomaly vykročil za ním do zadnej
ambulancie.
Na posteli tam sedel Spock prime.
Držal si tvár v dlaniach a vyzeralo to, akoby plakal. Spock si ho
zvedavo obzeral. Stále si akosi nezvykol na myšlienku, že sú zrazu dvaja, bolo
to akoby mal náhle staršieho brata.
„Stalo sa niečo o čom by som mal
vedieť? Bolo by lepšie, keby som sa vrátil k Jimovi...“
„Žena z modulu sa pokúsila o útek.“
Zdvihol hlavu a pozrel sa mu do
očí, do rovnakých očí, aké mal aj on. Stále to bolo nelogické. Veľmi nelogické
a znepokojujúce. Spock prime neplakal, držal si ruky v takej pozícii,
len preto, lebo práve zrejme pracoval so svojimi myšlienkami. Povedal mu aj o svojej
misii s Jimom, o tom čo si z nej priniesli a spoločne strážili
toto tajomstvo. Bola to tehotná žena, Nerova manželka, ktorú sa im podarilo
dostať z planéty, skôr než bola zničená. Ich jediná poistka pre prípad
zlyhania.
„Neušla len tak. To ona dopomohla k tomu,
aby sa T´Pring dostala do bezvedomia. Práve som to videl na našich záznamoch.“
„Ako sa to stalo?“
„Použila upravený telepatický dotyk,
ktorý by mal účinkovať len na čiastočné bezvedomie, ale bol omnoho agresívnejší
ako ten čo používame my. Spôsobil čiastočné odpojenie od vás a tým aj...“
„Nemusíte zachádzať do detailov...“
„Kde ste boli, keď sa to stalo?“
„Mal som pacienta a stále ešte
navštevujem školu, nemôžem ju strážiť dvadsaťštyri hodín denne.“
„Členovia akademickej rady ma
požiadali o ďalšie informácie. Opäť zvažovali predvolanie Jima na výsluch.
Bolo nutné sa o to postarať.“
„Kde je tá žena teraz?“
„V menšej miestnosti určenej na skladovacie
priestory, ale nemôže tam ostať dlho. Dá sa odtiaľ pomerne ľahko dostať a ...“
„Postarám sa, aby nerobila problémy,“
chladne vyhlásil Spock.
Počiatočná bolesť, ktorá ním začínala
prúdiť počas cesty výťahom, sa ešte viac znásobila. Jeho t´hy´la trpel touto
stratou. Bál sa toho, čo príde a mal okolo seba ešte celú radu omnoho
horších pocitov. Nedokázal sa proti tomu úplne obrniť. Pokúšal sa zmierniť
bolesť z pretrhnutého spojenia tým, že väčšinu z nej vzal na seba,
ale vedel, že to nebude stačiť.
