Pár: Gareth David/John B. (Ianto Johnes/Jack Harkness z Torchwoodu)
Varovanie: 18+, ostatné veci ešte bližšie
nešpecifikované, ale rozhodne vzťah poručník/zverenec !
Obsah: Gareth David L. (17) žil už od
narodenia v detskom domove, jeho matka ho opustila, otec sa vzdal
rodičovských práv a nikdy ho nenavštevoval. Bol rovnaký ako všetky tie
ostatné deti, ktoré sa stali súčasťou systému. Pred dvomi rokmi sa však objavil muž, ktorý sa stal
jeho poručníkom, a on sa akosi nevedomky stal súčasťou života toho bohatého
a privilegovaného muža.
Poznámka: Nálada sa mi zlepšila, neviem či je to tým, že som doma a že som pokročila v seminárke, tá filozofia existencie vyzerá fakt zaujímavo. :D,alebo žeby to bolo tým, že popri písaní pozerám Junjou romantica? Neviem, nuž ale hlavne, že mi je dobre. To je základ.
Izba mladého pána sa čoskoro
zmenila takmer na výtvarnú dielňu. Keďže veci určené na vytvorenie plagátika do
školy boli akosi rozmiestnené úplne všade.
Gareth sedel na posteli
a pomáhal Lucy pri strihaní akýchsi ozdobných kvietkov, ktoré mala
rozdávať po triede.
Boli nakreslené pomerne pekne,
ale šlo o zložitý vzor, preto mu chvíľu trvalo, kým sa mu podarilo
zapraxovať natoľko, aby kvietky držali ten správny tvar. Vystihnuté kúsky podal
Lucy ona vylepšovala konečnú podobu. Práca im šla od ruky, už mali väčšinu
z nich hotové.
„A čo dáš chlapcom?“
„Všetci ich dostanú. Dievčatá
ružové a červené, chlapci modré a zelené... Bude to taká aktivita...“
„Aha. Chápem... Sú veľmi pekné. Môžem si jeden
z nich nechať?“
„Jasné, vyber si, ktorý chceš,
ale až neskôr. Teraz ešte musím dokončiť hlavnú časť projektu...“
„O čom budeš rozprávať?“
„Prekvapivo o rodine. Je to
zvláštne, ale vyšla na mňa taká téma a nedá sa nič robiť. Aj tieto kvietky
sú na to určené ako darček pre členov rodiny. Doprostred by si každý mal
napísať pre koho je kvietok určený... Je to taká milá pozornosť. Môžeš ho dať
pánovi B ak chceš...“
Gareth na ňu chvíľu zarazene
hľadel.
„Myslíš, že pán B je naozaj moja
rodina?“
„Samozrejme. Vždy, keď vás vidím
spolu, je jasné, že to už nie je žiadna hraná starostlivosť. Už k sebe
patríte.“
„Nie som si istý. Niektorým
veciam ešte stále nerozumiem. “
„To nevadí, v každej rodine
sú tajomstvá, tá vaša predsa nemôže byť výnimkou.“
„Tak dobre. Myslím, že máš
pravdu, ale vezmem si dva kvety a jeden dám aj tebe, aj ty si moja rodina.
Bolo by skvelé, keby si tu mohla s nami ostať. Možno by si nás prinútila
dívať sa na veci inak.“
„Stalo sa niečo o čom
neviem?“
„Nič.“
„Gareth, mne to môžeš povedať...“
presviedčala ho.
Takmer si zastrihol do prsta
nožnicami, keď sa pokúšal predstaviť si, že jej niečo také povie. Rozhodne
nebol až natoľko vyspelý, aby sa chválil s tým, že v podstate, žiadal
svojho poručníka, aby sa s ním vyspal.
„Nič vážne. Len sme sa včera
trochu nezhodli.“
„To nevadí. Pôjdeš za ním
a urovnáte to spolu.“
„To je dosť možné, ale tiež by ma
zaujímalo o čom ste spolu hovorili s doktorom Simonom?“
Lucy chvíľu mlčala, ale napokon
sa odhodlala k tomu, aby mu to povedala.
„Tomu neuveríš. On mi sľúbil, že
mi pomôže s mojím problémom. To vieš moja tvár tá popálenina a tak...
Povedal, že sa s tým dá niečo robiť, že ak to budem chcieť tak...“
Niečo také od neho rozhodne
neočakával. Nezdalo sa, že by doktor Simon trpel akoukoľvek náklonnosťou
k cudzím deťom. Kvôli nej sa však zdržal akýchkoľvek komentárov. Chcel,
aby bola šťastná, aby ju netrápili veci spojené z vzhľadom.
„Uvidíme, či pristúpi aj
k činom. Je to zvláštny človek.“
K ničomu ďalšiemu sa už
nedostali, lebo začuli ako niekto zaklopal na dvere.
„Áno?“ ozval sa Gareth.
„To som ja, George.“
Bol to hlavný ochrankár pána B.
Rozhodne osoba, ktorá bola v dome najviac rešpektovaná, čo sa týkalo
bezpečnosti.
„Vstúpte.“
Dvere sa otvorili. Stál
v nich starší muž, pomerne drsného vzhľadu, bol bývalým vojakom a bol
zastrašujúci svojím vlastným spôsobom.
„Čo potrebujete, George?“
„Pán B... vás chce vidieť...
Očakáva vás v pracovni...“
Akékoľvek predsavzatia týkajúce
sa zmierenia medzi nimi to definitívne ohrozilo. Nepáčilo sa mu, že za ním
poslal zamestnanca, ktorý mu niečo doslova prikazoval.
„Povedzte mu, že teraz nemám čas...“
veľavýznamne ukázal na kopu farebného papiera, dorábajúcich sa kvietkov
a temperových farieb, ktoré ešte ani zďaleka nesplnili svoj účel.
„Je to súrne. Poďte so mnou,
pane...“
„A čo ak nie?“ opýtal sa sladko.
Vedel, že sa zahráva s ohňom,
keď si dovoľuje takto sa zahrávať so želaniami svojho poručníka, ale rozhodne
mu chcel dať pocítiť, že si s ním nebude robiť, čo sa mu zachce.
„To je všetko čo som vám chcel
povedať. Ak náhodou zmeníte názor, nájdete pána v pracovni...“ pripomenul mu,
akoby to už dávno nevedel.
„Nemám čas,“ zopakoval neoblomne.
Vrátil sa späť k strihaniu kvietkov
a viac mu nevenoval pozornosť. Ochrankár za sebou len potichu zavrel
dvere.
„Možno by si mal ísť. Môžeme to
dorobiť aj neskôr...“
„Nie, teraz za ním nepôjdem.
Neprídem vždy, keď to on bude chcieť...“ tvrdohlavo pokrútil hlavou.
„Potrestal ťa už niekedy?“ zaujímala
sa.
„Občas sa pohádame, ale nikdy som
nedostal po zadku, ak sa pýtaš na niečo také...“ hlesol potichu.
„Ale kvôli takým hlúpostiam by to
neurobil, vtedy som urobil niečo omnoho horšie...“
„Naozaj? Nikdy si mi o tom nerozprával.
Ja vlastne ani neviem, kedy presne požiadal o opatrovníctvo. Pamätáš si
predsa, že som vtedy mala mononukleózu a bola som v nemocnici...
Sľúbil si mi, že mi raz povieš, ako ste sa ehm... spoznali, v detskom domove
sa povrávalo, že sa hneď v prvú noc niečo stalo...“
„Tak trochu to s tým súvisí...“
„Keď som bol v tomto dome
prvú noc, akosi som to nevydržal a ušiel som...“
Spomínal si na to, ako utekal, blúdil po neznámom priestranstve, najbližšie domy boli vzdialené, lebo pán B
býval takmer na samote, bola tma a on sa tam napokon stratil. Bolo mu
zima, blúdil stále do kruhu a nevedel, akoby sa odtiaľ mal dostať.
Až po dlhšom čase, keď zmorený sedel na okraji cesty sa tam objavilo
auto. Bol skrehnutý takmer na kosť a bolo mu jedno o koho ide, až kým
nepocítil ako ho niekto rozhodne veľmi silno schmatol za ruku.
Zadíval sa do očí toho muža, u ktorého mal bývať. Pán B ho
okamžite odviedol do auta a požiadal šoféra, aby ich odviezol domov.
V teple ho začínalo všetko bolieť, rozhodne najviac nohy, lebo si
ani nevzal poriadne čižmy a vonku bolo plno snehu.
„Čo si myslíš, že robíš?“
Ten prísny pohľad ho vyvádzal z miery. Nevedel, akoby mal
odpovedať.
„Nechcem u vás bývať. Nechápem prečo ste trvali na tom, že to
musím byť ja, keď som vám povedal, že nemám záujem...“ drmolil dookola stále to
isté. Nechápal, prečo mu v detskom domove hovorili, že je to preňho taká
skvelá príležitosť, už nechcel ďalšie sklamania, nechcel na nikoho robiť dojem.
„Tieto veci si mal najprv prebrať so mnou. Nenapadlo ti, že do centra
je to ďaleko a uprostred noci sa ti môže niečo stať?“
„Nie, na to som vôbec nemyslel.“
„Budeš mať čas o tom dôkladne popremýšľať. Viem, že je všetko pre
teba teraz ešte nové, ale časom si zvykneš. Chce to len čas.“
