Varovanie: 18+, ostatné veci ešte bližšie
nešpecifikované, ale rozhodne vzťah poručník/zverenec !
Obsah: Gareth David L. (17) žil už od
narodenia v detskom domove, jeho matka ho opustila, otec sa vzdal
rodičovských práv a nikdy ho nenavštevoval. Bol rovnaký ako všetky tie
ostatné deti, ktoré sa stali súčasťou systému. Pred dvomi rokmi sa však objavil muž, ktorý sa stal
jeho poručníkom, a on sa akosi nevedomky stal súčasťou života toho bohatého
a privilegovaného muža.
Poznámka: Toto bude naozaj pomerne dlhá kapitola, ale keďže chcem, aby poviedka vyšla na desať častí tak radšej roztiahnem takýmto spôsobom. Po dve stránky to aj tak nie je až tak veľa, hlavne, aby dej sa pohol tak, aby to sedelo...
Čo sa týka aktualizácie, tak opäť bude koncom týždňa len jedna. Keďže stav seminárkovej pohotovosti stále trvá.
A 13.5 mi začína skúškové a mám prvú skúšku takže potom to už bude také, že ehm... to viete veľa skúšok sa nakopí a budem z toho ko.
Hneď po hodine však Max začal
dobiedzať.
„Kto ti asi tak píše?“
Sprisahanecky
sa k nemu naklonil.
„Nikto.“
Gareth len zamračene pokrútil hlavou. Hľadel
na zošit, akoby sa v ňom skrýval jedovatý had. Skrútený do klbka a pripravený
každú chvíľu zaútočiť. Znepokojovalo ho to, aj keď si to odmietal pripustiť. O vzťahoch
ako takých zatiaľ ešte neuvažoval, niežeby sa mu nikto nikdy nepáčil, nebola by
pravda, keby niečo také vôbec vyslovil, ale práve teraz to nebolo
najvhodnejšie. Mal plnú hlavu pána B a jeho tajomstiev, tých všetkých
vecí, ktoré sa mu stali. Popritom všetkom ten malý papierik pôsobil
bezvýznamne, nebolo to vyznanie z očí do očí, ale napriek tomu si to
nechcel prečítať. Mohol to napísať niekto, kto sa mu páčil, a to by bol
problém.
„No tak, nemusíš sa hanbiť... Ja
to predsa nikomu nepoviem...“
Tmavovlasý mladík venoval svojmu
priateľovi jeden z mimoriadne prísnych výrazov, ktorý obkukal od pána B.
Nebolo to až natoľko presvedčivé, ako to videl o neho, ale Max napokon
prestal dobiedzať. Po zvyšok dňa už o tom záhadnom papieriku nepadlo ani
len jediné slovo.
Celý deň prebiehal vskutku
štandardne, až na to, že Gareth sa chvíľku potrápil s prednášaním svojej
eseje, ale napokon to dopadlo v celku obstojne.
Vonku bolo príjemné počasie,
preto sa počas veľkej prestávky motali prevažne na školskom dvore. Sedeli na
miestach pre študentov, tak ako zvyčajne, keď bolo vonku príjemné počasie.
Gareth sa pohodlne opieral na svojom obľúbenom mieste a pomaly jedol svoj
obed. Bolo to tam omnoho príjemnejšie ako v jedálni, ale museli dávať
pozor, aby nenarobili neporiadok. Dnes bol obzvlášť veľký záujem o tieto miesta.
„Môžeme si prisadnúť...“ opýtal
sa Ismail.
Bol synom nejakého veľvyslanca a dalo
by sa povedať, že túto školu navštevoval len pár mesiacov, keďže jeho otec len
nedávno obsadil túto pozíciu. Prišiel ruka v ruke so svojou priateľkou,
ktorá si ich mierne nespokojne premeriavala. On sa však naňho díval so záujmom,
takmer by sa dalo povedať, že si ho poriadne prezeral. Gareth pocítil ako jeho
telom prešiel ten neznámy nepokoj. Z nejakého neznámeho dôvodu mal pocit,
že práve stretol ďalšieho inak orientovaného na tejto škole. Možno si to len
namýšľal. Nebol si tým úplne istý, ale nezdalo sa mu, že by sa práve takto
díval chlapec na iného chlapca. Dalo by sa povedať, že to bol takmer zázrak,
keďže všetci tunajší si akékoľvek podobné záležitosti držali buď v prísnej
tajnosti, alebo sa tvárili, že ich sa to v žiadnom prípade netýka. To, že
mal priateľku celú jeho interpretáciu tak trochu kazilo, ale vzhľadom na jeho
postavenie to nebolo nič výnimočné.
„Jasné...“ neprikladal tomu veľkú dôležitosť. Rozhodol
sa však, že doma si ten lístok prečíta, aby predišiel akýmkoľvek
nedorozumeniam, rozhodne však nemienil na tú výzvu reagovať, nech by bola
akákoľvek.
Max sa obrátil k nemu, preto
im už ďalej ani len nevenoval pozornosť.
„Máš už tú novú hru, ktorú som nevedel
zohnať... To vieš, šetrím si na ňu už niekoľko mesiacov a otec mi napokon
zhabe peniaze s tým, že také niečo by som hrať nemal...“ bola to rozhodne
dosť kontroverzná novinka, preto sa o nej
dosť veľa hovorilo.
„Musím ťa sklamať, ani mne to
nedovolil. Povedal, že je to príliš násilné... aj keď mne to pripadá ako úplne
obyčajná hra...“
„To vieš, keď to urobili podľa
toho Lukostrelca, tak to vzbudzuje obavy...“ rozhodne podľa tejto mestskej
legendy vznikla aj populárna hra, ale dosť brutálna a plná smrti. Gareth
ani nevedel, prečo si ju vlastne chcel kúpiť, a práve teraz, keď mu došlo
akú úlohu Lukostrelec zrejme hrá v jeho živote, nebyť Maxovej pripomienky
už by si na tú hru ani len nespomenul.
„Môj otec je úplne rovnaký. Zdá
sa, že v tomto sa všetci rodičia zhodnú...“
Gareth len mierne prikývol.
Nazvať pána B svojím otcom po ich spoločnej noci by bolo trochu trúfalé, ale
nateraz sa uspokojil s tým, že ľudia ich vnímajú takýmto spôsobom.
Ešte spolu chvíľu hovorili o ďalších
novinkách, Max napokon dojedol, odniesli si taniere a vybrali sa na ďalšiu
hodinu.
Bola to už ich posledná, keďže
počas dňa sa akosi nedostavil jeden vyučujúci, s ktorým mali mať poslednú
dvojhodinovku. Preto bolo jasné, že sa domov vráti skôr, ale už sa na to celkom
tešil, aj keď vedel, že pán B nebude doma.
„Mohli by sme zájsť do toho
menšieho obchodu. To vieš, ešte by som sa chcel pozrieť na nejaké komixy...“
Max do toho obchodu chodil veľmi
rád, pripomínalo mu to časy, keď bol ešte obyčajným dieťaťom. Gareth tam občas
zašiel s ním, prezreli si časopisy a porozprávali sa s predavačom,
ktorý ich už veľmi dobre poznal.
„Dobre, môžeme sa tam zastaviť,
ale Nick nebude nadšený....“ vedel, že jeho osobný strážca považuje také uličky
za nebezpečné.
„Ani môjmu. Tak im utečme.
Vrátime sa skoro... Ani nezistia, že sme boli preč... Je to len pár zastávok a poznám
aj skratku...“
„Tak dobre...“ Gareth sa rozhodne
nebránil krátkemu dobrodružstvu. Rozhodne sa nebál chodiť po svete bez svojho
osobného strážcu, nebol predsa žiadnou slávnou celebritou. Vyšlo o ňom pár
článkov v súvislosti s pánom B, ale to už bola dávno len stará pesnička,
ktorá nikoho nezaujímala.
Malý výlet predsa nemôže nikomu
uškodiť.
„Máš nejaké veci na prezlečenie,
takto budeme veľmi nápadní...“
„Hej v skrinke mám pre istotu
staré džínsy a tričko... Dúfam, že ty tiež...“
Gareth prikývol. Rozhodne si to
tam vždy nechával, práve na takúto príležitosť.
