Varovanie: 18+, ostatné veci ešte bližšie
nešpecifikované, ale rozhodne vzťah poručník/zverenec !
Obsah: Gareth David L. (17) žil už od
narodenia v detskom domove, jeho matka ho opustila, otec sa vzdal
rodičovských práv a nikdy ho nenavštevoval. Bol rovnaký ako všetky tie
ostatné deti, ktoré sa stali súčasťou systému. Pred dvomi rokmi sa však objavil muž, ktorý sa stal
jeho poručníkom, a on sa akosi nevedomky stal súčasťou života toho bohatého
a privilegovaného muža.
„Je čas vstávať...“ počul ako mu
to niekto zmyselne pošepkal, ale nevenoval tomu pozornosť. Bol príjemne
uvelebený na posteli a nemienil sa odtiaľ ani pohnúť. Cítil ako ho nejaká
ruka netrpezlivo pohladila po vlasoch, jeho nohy o niečo zavadili. Tlmene
čosi zahundral, ale napokon sa rozhodol predsa len otvoriť oči.
„Naozaj musíme?“ takmer nešťastne
sa zadíval na svojho poručníka. Šli spať naozaj veľmi neskoro a jemu sa
vôbec nič nechcelo.
„Škola nepočká. A ja musím
ísť do práce.“
„Si predsa šéf, môžeš prísť, kedy
len chceš...“ mrzuto sa k nemu privinul Gareth.
„Obávam sa, že to nepôjde. Musím
ešte stihnúť veľa vecí. A teba čaká škola. Máš predsa tú esej...“
„Esej, ach áno a je tu Lucy.
Musím ísť skôr, aby som ju stihol dostať do školy... Obávam sa, že naozaj nemám
na výber...“ tlmene zazíval a veľmi neochotne sa vymotal z postele.
To, ako mu bolo dobre sa stalo len spomienkou, nepáčilo sa mu to.
„Prídeš večer domov?“ opýtal sa,
počas obliekania. Nešlo mu to práve najlepšie, ale snažil sa dostať na seba
aspoň nohavice na prvý pokus. S tričkom už našťastie nemal až toľko práce.
„Prídem veľmi neskoro. Musím sa
postarať o veľa vecí. Pondelky bývajú najhoršie...“ znelo to takmer akoby
sa ani jemu do práce veľmi nechcelo.
„Dávaj na seba pozor. Na zranenia
a tak... A tá ruka, nenamáhaj sa príliš...jasné?“
„Sľubujem.“
Gareth však čoskoro narazil na
ďalší problém.
„Ako sa odtiaľto vychádza?“
rozpačito sa spýtal. Nevedel nájsť dvere a zrejme tam ani žiadne neboli.
„Chvíľu počkaj, kým sa oblečiem.
Hneď ti to ukážem.“
Pán B vyšiel z postele.
Garethovi sa opäť naskytol pohľad na jeho telo. Rozhodne vyzeral dobre, bolo na
ňom niečo, čo ho dokázalo nabudiť dokonca aj teraz. Pozoroval ho takmer so
zatajeným dychom, nespúšťal z neho oči a uvažoval o tom, ako je
vôbec možné, že sa zaujíma práve oňho.
Zatúžil sa s ním ešte
chvíľku maznať a zaujímalo ho ako bude reagovať. Preto sa k nemu spokojne
prikradol a položil mu ruky na plecia. Pán B zareagoval takmer okamžite.
Dalo by sa povedať, že to bol takmer obranný reflex, keďže akosi skončil
pritisnutý na posteli, s rukami nad hlavou a ani nevedel, ako presne
sa dostal do takejto pozície. Pán B sa naňho chvíľu díval akosi zvláštne, jeho
pohľad bol náhle temnejší ako zvyčajne,
ale veľmi rýchlo to opäť pominulo. Zranenú ruku si pritom dosť chránil,
ale bolo na ňom vidieť, že vie čo robí.
Gareth naňho stále fascinovane
hľadel. Spomenul si na rozhovor, ktorého bol svedkom. Na to, čo všetko sa mohlo
stať, keby...
„Nevedel som, že ovládaš aj také
veci... Prehodil si ma ako nič... Ovládaš aj nejaké bojové umenia?“ opýtal sa
zdanlivo bezstarostne.
„Nie, v takom zmysle, ako to
bežne chápu ostatní ľudia. Neovládam žiadnu konkrétnu techniku, len určité
spôsoby boja, pospájané z rôznych typov bojových umení. Ale mal som
učiteľa a bol som žiakom...“ pripustil neochotne.
„Mohol by som sa aj ja niečo z toho
naučiť?“
„Keď príde čas, dozvieš sa
všetko, ale teraz by sa už naozaj mal poponáhľať. Tvoja priateľka na teba čaká.“
Gareth prikývol a dovolil mu,
aby mu ukázal ako funguje otvárací mechanizmus. Čoskoro sa mu podarilo dostať
sa z tajnej chodby. Pán B chcel vyjsť z knižnice až neskôr, aby
nevzbudili podozrenie. Hlavou mu však stále vŕtalo to jeho priznanie a ten
jeho pohľad.
No nemal čas sa tým príliš
zaoberať, lebo sa musel rýchlo vrátiť do izby. A urobiť všetko potrebné
preto, aby do školy šiel v dobrom stave a zobral si všetky svoje
veci. Keď bol konečne hotový, už bol najvyšší čas.
Lucy bola dokonca pri aute skôr
než on, preto zvýšil rýchlosť takmer na maximum.
„Dobré ráno, mladý pane. Naložil
som veci slečny Lucy, čakáme už len na vás...“
„Okej, tak môžeme ísť...“
zadychčane klesol na svoje miesto v aute.
„Ahoj, prepáč, za tej včerajšok.
Tak trochu som v tej knižnici zaspal...“ bola to dosť chabá výhovorka, ale
keďže to bola čiastočná pravda, znelo to dosť presvedčivo.
„To nevadí. Keď prídeš domov,
zapni si Sims. Uvidíš, čo som ti tam stihla vyrobiť. Budeš pozerať... A nezabudni
na to pozvanie na ples,“ pripomenula mu.
„Jasné, to vybavím...“ bol rád,
že mu to pripomenula, lebo na to takmer aj zabudol.
Počas celej cesty sa rozprávali o všetkom
možnom. Prešlo to možno až príliš rýchlo.
„Tu mi zastavte...“ požiadala
Lucy.
Radšej chcela, aby to bolo ďalej
od školy. Ich auto by totiž mohlo vzbudiť veľa pozornosti.
Rozlúčili sa a chvíľu tam
ešte stáli, až kým neprešla cez školskú bránu. Potom jeho auto zamierilo k súkromnej
škole, kde teraz študoval.
Šli skratkou, ale aj tak mu cesta
do školy pripadala takmer nekonečná. Trvalo dlho, kým sa pred nimi vynorila, tá
dokonalá, moderná budova, s viacerými poschodiami. Pripomínala akési
starodávne väzenie obohnané vysokým plotom. Aspoň taký pocit z nej mal,
keď tam po prvý raz vstúpil. Pri bráne zastali, strážnik ich skontroloval a až
potom mohlo auto prejsť do hlavnej časti areálu.
Prešli až k uzatvorenému parkovisku,
kde auto zastalo na svojom pridelenom mieste. Gareth mohol pokojne vystúpiť a spolu
so svojím osobným strážcom a šoférom v jednej osobe, prešli k schodom.
Gareth nerád chodil výťahom, preto vždy radšej zvolil schodisko a ani teraz
tomu nebolo inak. Na škole bolo bežné, chodiť s osobným strážcom, doslova
nepoznal dieťa, ktoré by ho tu nemalo. Prvý deň mu to pripadalo trápne mať
niekoho stále za zadkom, ale postupom času to začal považovať za jednu z miestnych
výstredností.
Matne sa pozrel na plazmový
televízor, ktorí visel na jednej z chodieb.
Zvyčajne na ňom bežali správy a väčšina ochrankárov sa motala práve okolo
tejto oblasti. Teraz tam bol z nejakého
dôvodu natlačených viacero chlapcov.
„Telo nájomnej vrahyne sa našlo
dnes podvečer na .... Podľa záznamov z kamier je to práca osoby, ktorú
média nazývajú tým Lukostrelcom...“
Ukázali záber temnej postavy...
V poslednom čase boli toho
plné noviny, správy a aj internet. Lukostrelec bol všade, aj keď doteraz
zo žiadneho luku nevystrelil. Jeho prezývka sa však objavovala vždy v súvislosti
so svetom zločinu. A súvisela s tým, že nejaký luk rozhodne pri sebe
mal, ale nevyzeralo to, že by ho niekedy naozaj aj použil, keďže sa nenašli
žiadne šípy.
„Pozrite sa, ona ho zranila na
ruke...“ povedal jeden z jeho spolužiakov. Bol to taký vysoký, syn jedného
z ministrov.
„Nezmysel. Netrafila ho s tým
nožom... Pozri teraz dávajú ten záber, ešte raz lepšie to sleduj...“ namietal
niekto z jeho zvyčajnej suity takzvaných kamarátov.
Gareth zastal. Takmer do nich
vrazil, keď ten záber ešte raz zopakovali. Takmer ako zhypnotizvaný sledoval
ako ženina ruka zasiahla isté miesto.
Lukostrelec si chvíľu držal ruku.
Chvíľu to vyzeralo, že je zranený presne na tom mieste ako pán B. Potom bol
záber prerušený a nahradený opäť reportérom.
Poznámka: rozhodla som sa Johnovi nechať funkciu akú má v Arrow. Takže tu sa to opäť akoby skôr približovalo k arrow fanfiction, ale bude to tak trochu iný lukostrelec, akým je tam.
