Varovanie: 18+, ostatné veci ešte bližšie
nešpecifikované, ale rozhodne vzťah poručník/zverenec !
Obsah: Gareth David L. (17) žil už od
narodenia v detskom domove, jeho matka ho opustila, otec sa vzdal
rodičovských práv a nikdy ho nenavštevoval. Bol rovnaký ako všetky tie
ostatné deti, ktoré sa stali súčasťou systému. Pred dvomi rokmi sa však objavil muž, ktorý sa stal
jeho poručníkom, a on sa akosi nevedomky stal súčasťou života toho bohatého
a privilegovaného muža.
poznámka: kapitola prešla úpravou, červeným sú vyznačené zmeny!
Muž, ktorý ho prijal do svojho domu.
Muž, s ktorým sa miloval.
Muž, ktorý je možno nebezpečný.
Muž, ktorý je možno vrah.
Možno je možno tým Lukostrelcom.
To všetko mu preblesklo mysľou,
keď moderátor uzavrel túto tému. Nevedel, čo si o tom má myslieť. Samotné
názory na Lukostrelca boli jednoznačne negatívne. Maniak, temná postava
z podsvetia, nemilosrdný vrah, psychopat, ktorý sa nezastaví pred ničím. On
sám ho však poznal aj z inej stránky, dalo by sa povedať, že z omnoho
príjemnejšej. Mal zakázané o tom hovoriť, dokonca ani sám pred sebou by si
nepriznal, to čo sa vtedy stalo. Bol by ochotný odprisahať, že to tak nebolo,
ak by ho niekto hoci aj oslovil. Jeden z jeho starších kamarátov ho vtedy
nahovoril, aby sa po škole nevrátili do domov. Pozval ho vtedy k sebe
domov na víkend a bolo im to umožnené, keďže jeho nová rodina si chcela
adoptovať ešte ďalšie dieťa. Gareth však do ich rodiny akosi nezapadol, ostával
len občas cez víkendy.
V pondelok mal ísť rovno po
škole do domova. Lukas však trval na
tom, že si ešte musí niečo vyzdvihnúť a až potom ho tam odvedie.
Spomínal
si na to, ako ho držal za ruku, ako sa spolu prechádzali a on cítil akési
podivné chvenie v žalúdku.
Lukasa mal vtedy veľmi rád, možno
ešte radšej než svoju kamarátku Lucy. Oddane za ním chodil úplne všade, tak ani
tentoraz neodmietol. Ukázalo sa však, že kamarát ho zaviedol k nebezpečným
ľudom. Ukázalo sa, že je členom nejakého gangu. Aspoň
tak to na prvý pohľad vyzeralo. Jeho príchod do rodiny nemal očividne len
kladné stránky, na novej ulici si našiel priateľov, ktorí sa Garethovi ani
trochu nepáčili. Chceli, aby podstúpil akúsi stupídnu skúšku. Mal niečo
ukradnúť z akéhosi skladu. A aby to nemal mať až také jednoduché,
musel so sebou vziať nejaké decko, ktoré ho bude zdržiavať. Gareth až vtedy
pochopil do čoho sa dostal, ale bolo už príliš neskoro. Nemal šancu sa
z toho vyvliecť. Dali mu jasne najavo, že tam buď pôjde, alebo dostane
príučku. Neostávalo mu nič iné, len sa držať svojho údajného kamaráta
a dúfať, že sa z toho obaja dostanú. Situácia v sklade sa však
značne skomplikovala. Prichytili ich.
Vypukla hádka, prišli na rad
nože. Pocítil
bolesť. Niekto ho zasiahol do tváre.
Tak len
utekali, ale prenasledovatelia sa nekompromisne hnali za nimi. Podarilo sa mu
dostať sa až k východu.
Lukas ho
od seba odsotil, aby sa zbavil zbytočne príťaže, pustil ukradnutý tovar
a v celkom tom zmätku, sa mu akosi podarilo utiecť. Počul zvuk jeho
vzďaľujúcich sa krokov. Podarilo sa mu vstať, ale všetko ho bolelo,
poriadne sa kvôli nemu udrel, chcel ísť
za ním, ale pri východe sa objavil ďalší muž. Videl ako vlečie za košeľu jeho priateľa.
Lukas sa mu vzpieral v zovretí, ale nedarilo sa mu uniknúť.
Gareth
poslúchol inštinkty, ktoré mu radili čo najrýchlejšie utekať. Jedna cesta bola preňho zatvorená. Neveril, že
okolo neho prejde.
Utekal
opačnou stranou, ale prenasledovatelia ho už začínali dobiehať... Boli tak
blízko...
Gareth sa veľmi bál. Nevedel, čo
by mal urobiť. Nemal kam ujsť. Bežal cez ten sklad, pokúšal sa uniknúť, až kým
do niekoho nevrazil.
Tmavá postava sa obrátila
k nemu. Vtedy ešte nevedel o koho ide, až neskôr si to dokázal
spojiť, keď sa táto osoba stala viac verejne známou.
„Čo tu robíš, chlapče?“ bol to
akýsi zvláštny elektronicky pozmenený hlas. A osoba, ktorá sa k nemu
obrátila mala kapucňu a nebolo jej vidieť do tváre. Nerozoznával takmer
nič okrem tmavého oblečenia a luku. Vyzeral tak zvláštne,
tak tajomne, akoby sa náhle vynoril z tmy.
„Ja neviem, ja... prosím... Nič
som neurobil..., prenasledujú ma...“ zúfalo sa obzeral.
„Si na nesprávnom mieste,
s nesprávnymi ľuďmi...“
„Prosím, pomôžte mi...“ už
nevedel, kam ísť. Vôbec sa tam nevyznal a čoraz viac sa obával, že sa už
odtiaľ nikdy nedostane.
Na tvári pocítil dotyk jeho ruky,
bolo to ako pohladenie, ale vôbec nie násilné, skôr jemný dotyk.
Trochu to zabolelo na mieste, kde
ho jeden z mužov udrel, predtým než sa im vyšmykol zo zovretia. Potom si
ho pritiahol k sebe do tmy. Najprv sa zľakol, že sa mu chystá ublížiť, ale
muž mu len pošepol:
„Ostaň tu...“
Šiel tým
mužom na proti. Tmavé postavy, ktoré ho prenasledovali, a zrejme nedošli
na miesto, len preto, lebo zahli do nesprávnej časti skladu sa k nemu pokorne
priblížili.
„Vy ste
už tu? Neočakávali sme vás tak skoro...“
„Som tu
práve včas, ale čo to stvárate vy? Pobiehate tu, akoby ste nemali nič iné na
práci? Čo si myslíte, ako dlho budeme ešte čakať na vašu dodávku?“
„Motali
sa tu nejaké decká, pane. Chceli kradnúť. Jedného Joe chytil pri vchode, ale
ten druhý tu musí niekde byť...“
„Tak ho
zatiaľ niekam zavrite. Postarám sa o oňho osobne.“
„Ako si
želáte pane, ale čo to druhé decko...“
„Vráťte
sa k svojej práci, páni... Dodávka tovaru nepočká...“
„Ale to
druhé decko...“ namietal jeden z nich. Ostatní sa len vystrašene krčili za ním. Zdalo
sa, že Lukostrelec má značný rešpekt, aj keď jeho pozícia v tejto hre
nebola celkom jasná.
„Žiadne tu nie je. A čo sa
týka vás tak ani nebolo. Je vám to jasné, alebo
chcete snáď, aby som vám to vysvetlil osobne?“
„Nie, pane to nebude potrebné...“
obaja muži pomaly zložili zbrane a vrátili sa späť odkiaľ prišli.
Lukostrelec
sa vrátil k nemu.
„Ako sa
voláš?“
„Gareth,“
dostal so seba neochotne.
„Dávaj
dobrý pozor, čo ti teraz poviem, Gareth. Nebol si tu. Nič si nevidel a v žiadnom
prípade sa už v týchto miestach neukazuj. Teraz ťa odvediem domov...“
„A čo
bude s Lukasom?“
„Postarám
sa o to, aby sa vrátil tam, kam patrí.“
„Neverím
vám. Patríte k nim.“
„Nie,
nepatrím. Som viac než oni, ale o to sa ty radšej nezaujímaj. Ak sa
odtiaľto chceš dostať, musíš ísť so mnou...“
Gareth si
nebol istý, či mu môže veriť, ale naozaj nemal inú možnosť.
„Tak
dobre. Idem s vami,“ dúfal, že tentoraz si vybral správne. Dovolil mu, aby
ho viedol.
Ten muž urobil viac než to.
Pomohol mu vymotať sa z tých temných uličiek. Odprevadil ho až ulici, na
ktorej bol detský domov. Na chrbte cítil jeho pohľad, keď zvonil pri hlavnom
vchode. Prišiel dosť neskoro, dúfal, že po ňom ešte nevyhlásili pátranie, ale
bolo to omnoho lepšie, ako to čo by ho čakalo vtom sklade.
Nikdy o tom nikomu
nepovedal. Lukas sa už do domova nevrátil a do tej rodiny si ho viac
nezavolali, postupom času tá spomienka bledla... Zachytil len akési
nejasné správy o tom, že sa on aj jeho rodina náhle odsťahovali z mesta.
Nič viac sa však o ňom nedozvedel. A pomaly zabúdal aj na stretnutie
s Lukostrelcom.
Až neskôr, keď sa Lukostrelec
začal častejšie objavovať, si na to opäť spomenul. Preňho to bolo jeho
záchranca, kým pre ostatných len vrah.
S námahou odtrhol pohľad od
monitora, lebo si všimol, že sa už dlhšiu dobu nepohol a všetci naňho
akosi zazerajú.
„Stalo sa niečo, pán
Gareth?“ opýtal sa ho ochrankár.
„Nie, nič Nick. Len som sa
zamyslel...“ pomaly šiel ďalej, až kým sa nedostali k skrinkám. Otvoril tú
svoju a vybral si knihu na literatúru.
Veci, ktoré práve nepotreboval
nastrkal dovnútra. Nechal si len zošity na prvé tri hodiny, a ešte aj
učebnicu francúzštiny, ktorú potreboval hneď po literatúre. Rozvrh si nechal na
vrchu, ale ešte pre istotu pomocou mobilu prešiel školskú stránku, či sa
náhodou niečo nezmenilo. Na nástenke nenašiel žiadnu zmenu, nikto nechýbal,
hodiny sa nepresunuli. Esej mal predniesť až potom. Uľavilo sa mu, že to nebude
úplne prvá hodina, lebo sa na to ešte potreboval chvíľu pripravovať, keďže
nebol ktovieaký rečník. Preto si aj esej ešte chvíľu nechal vonku. Miestnosť so
skrinkami sa začala pomaly zapĺňať. Chlapci pobiehali sem – tam. Ich osobní
strážcovia sa vzájomne zdravili. Dievčatá takisto mierili k svojim
skrinkám.
Gareth tú svoju zavrel, prezul sa
do pohodlnejších topánok a zamieril k Delii, ktorá prišla so svojou
kamarátkou Beth.
Čo sa týkalo pozvaní, s tým
radšej nikdy neotáľal a vhodná príležitosť neexistovala takmer nikdy,
preto sa rozhodol pre rýchlu a bezbolestnú konfrontáciu.
„Ahojte.“
„Ahoj, Gareth,“ pozdravili mu obe
takmer súčasne. A usmiali sa naňho.
Delia, môžeš na chvíľu?“
„Áno, samozrejme. Potrebuješ
niečo?“
„Nechcela by si so mnou ísť na
ples?“ dostal zo seba pomerne prirodzeným hlasom.
Chvíľu sa naňho dívala, akoby si
ho premeriavala, ostatní na nich zízali, ale nenechal sa tým odradiť.
„Tak dobre, rada s tebou
pôjdem Gareth.“
Aspoň jednu vec sa mu podarilo
vybaviť k celkovej spokojnosti. Chvíľu ešte preberali detaily, ale napokon
už musel ísť do triedy, preto sa rozlúčili pomerne skoro.
