Pár: Doktor/Vládca
fandom: Dr. who
Obsah: Nadväzuje na vianočné jednorázovky, ale môže sa brať aj ako samostatný bonus.
Neplánovala som nič pridávať, ale akosi som si našla chvíľočku čas, keďže som sa akosi v tých seminárkach rozbehla, tak len takáto bonusovka.
„Doktor...
Doktor... kam si sa mi to schoval?“ hľadal ho už takmer všade a pomaly ho
to prestávalo baviť. Nechápal, prečo ho nemôže len tak niekde nechať, ako
matka, ktorá svoje dieťa náhle zabudne v obchodnom dome a potom sa
tvári nadmieru rozpačito. No on nanešťastie ani zďaleka nepripomínal Doktorovu
matku. A ani zďaleka nemal dosť prostriedkov na to, aby ho niekde nechal.
Hneď ako na to, čo len pomyslel, niečo omnoho otravnejšie, ako bubny, prešlo
jeho mysľou. A objavilo sa to nadmieru strašidelné ak. Sprevádzané vetou,
čo ak ti ho niekto ukradne, kým ty mu budeš tak nadšene odvádzať preč Tardis.
Čo ak ho niekto dokáže poraziť a zničiť skôr než ty? Čo ti potom ostane?
Čo budeš robiť, ak ti niekto vezme to jediné, čo ťa v tomto vesmíre skutočne
fascinuje? Práve preto nedokázal nikam ísť a hľadal ho už vyše troch
hodín, aj keď to znamenalo, že začínal byť čoraz mrzutejší a odhodlal sa k slovnému
lákaniu.
„Som
tu.“
Doktor
odniekiaľ zrazu bezstarostne vypadol a stiahol ho zo sebou. Stena s ukrývaním mechanizmom.
Taká, cez ktorú nič nevidno a výsledný efekt je naozaj výnimočný. Mohol by
ho hľadať aj celé roky, chodiť do kruhu ako nejaký totálny idiot a nikdy by
si nič nevšimol, keďže táto stena krásne narušuje vnímanie živých bytostí a on
živý ešte stále bol.
Doktor
si ho pekne držal pri sebe. Nevedel, akoby sa mu mal práve teraz vykrútil zo
zovretia, lebo naozaj hrozilo, že mu niečo urobí a nebude to nič z tých
pekných vecí, ktoré Doktor zvyčajne požadoval. Podarilo sa mu to, až po
urputnom boji. Doktor sa naňho len pobavene usmial. Totálne ho to
vytáčalo.
„Unavil
si sa?“
„Ani
nie, ale nabudúce by si sa mohol ukázať skôr. Hrozilo, že tu ostaneš trčať
pekne dlho...“
„Tardis
má prísny zákaz ťa poslúchnuť. To predsa vieš.“
„A
urobí to, ak sa ti podarí ju dostatočne naštvať. Lávový potok, z tej sopky,
ktorá práve explodovala na opačnej strane planéty, je presvedčivejší než ja...“
„Vládca!
Tu predsa nie sú žiadne sopky!“ nedal sa len tak ľahko napáliť doktor, ale jeho
spoločník mu venoval jeden z tých pohľadov typu: NESŤAŽUJ SA DOKTOR, TO TY
SI MA CHCEL VŠADE VLÁČIŤ SO SEBOU, TAK SA NEČUDUJ, ŽE SOM TAKÚ MENŠIU SOPKU
STIHOL VYTVORIŤ.
Očakával,
že Doktor ho po zásluhe potrestá, rád ho takto podpichoval. Bolo to súčasťou
ich hry, ale Doktor sa nenechal tak ľahko nachytať.
„Hneváš
sa?“ opýtal sa, napodobňujúc Doktorov bezstarostný tón hlasu. Spoločník však
naňho hľadel až priveľmi zhovievavo. Niekedy si začínal myslieť, že naňho
naozaj nemá dobrý vplyv. Prešlo mu aj odpálenie toho asteroidu, a menšia ekologická
katastrofa na planéte, ktorá akosi zmizla z hviezdnych máp... Doktor po
ňom vždy dokonale poupratoval, dokonca tak, že by mohol uvažovať o zmene svojej
prezývky.
„Ani
nie. Dokážem to napraviť za pár sekúnd.“
„To
sa ešte uvidí...“
