Varovanie: 18+, ostatné veci ešte bližšie
nešpecifikované, ale rozhodne vzťah poručník/zverenec !
Obsah: Gareth David L. (17) žil už od
narodenia v detskom domove, jeho matka ho opustila, otec sa vzdal
rodičovských práv a nikdy ho nenavštevoval. Bol rovnaký ako všetky tie
ostatné deti, ktoré sa stali súčasťou systému. Pred dvomi rokmi sa však objavil muž, ktorý sa stal
jeho poručníkom, a on sa akosi nevedomky stal súčasťou života toho bohatého
a privilegovaného muža.
O pár hodín neskôr...
Prebudila ho ostrá bolesť hlavy.
Mal pocit, akoby sa šírila až kamsi k ďasnám a podala ho nekonečne
vynaliezavým spôsobom.
Uvedomil si, že leží na studenej
podlahe, nemôže pohnúť rukami a celé telo má akési meravé
a roztrasené. Necítil sa vôbec dobre, hlava sa mu stále motala, nedokázal
otvoriť oči a v ústach cítil podivnú chuť niečoho mierne kovového. Uvedomil
si, že ich má zapchaté, niečo mal do nich strčené a rozhodne to malo drsne
kovovú príchuť. Nepokúšal sa to nijakým spôsobom odstrániť, vedel, že aj tak by
to bolo nezmyselné a mohol by len sám seba poraniť. Chvíľu tam ešte ležal,
nechával svoju myseľ spracovať to, čo sa mu stalo a poskytnúť mu dôležité
odpovede.
Miesto, na ktorom sa ocitol, ani
zďaleka nepripomínalo obchod s komiksami.
Páchlo to tam akousi zatuchlinou, odniekiaľ zaznievalo pravidelné kvapkanie
vody, počul tichý šepot nejakých hlasov. To všetko mu dávalo jasne najavo, že
lieta v poriadnych problémoch. Chvíľu ešte ležal, pokúšal sa pomaly
nadychovať a vydychovať aby upokojil svoje srdce, ktoré sa rozbehlo ako
o závod. Keď sa jeho myseľ konečne vyjasnila, rozhodol sa opatrne sa
posadiť. Bolo to dosť ťažké, keďže mal ruky zviazané za chrbtom, dlho sa
kolísal a nedarilo sa mu, ale napokon sa akosi dostal na kolená
a podarilo sa mu zdvihnúť. Nevidel nič len tmu, aj keď otvoril oči bolo to
úplne zbytočné. Nič sa tým nezmenilo.
„Max?“ spýtal sa neisto. Bol si
istý, že kamarát bol s ním po celý čas. Aspoň to predpokladal. Nikto mu
však neodpovedal.
Zakričal hlasnejšie. Neprestal,
kým zrazu do miestnosti neprenikol úzky pás svetla. Niekto vošiel dovnútra.
Zažalo sa svetlo. Dosť komorné, ale dostatočne silné na to, aby videl muža
odetého do čierneho odevu, s kapucňou a maskou, ktorá mu zakrývala celú tvár. Lukostrelec? To predsa
nedávalo zmysel? Pán B by nikdy niečo také neurobil? Ale čo ak to predsa len
nie je pán B... Mysľou mu prešlo snáď tisíc podobných otázok.
Chcel niečo povedať, ale
Lukostrelec mu k tomu nedal ani len najmenšiu príležitosť.
„Opäť ty... Vôbec si neceníš svoj
život?“
„Neviem, ako som sa sem dostal.
Prosím, pustite ma odtiaľto. Nikomu nič nepoviem...“ uchýlil sa k prosbám.
Dúfal, že nech je to akokoľvek ani tentoraz mu neublíži.
Pocítil ako ho muž surovo zdvihol
na nohy, otočil ho a preťal mu putá na rukách zbraňou, ktorú ani len nemal
možnosť vidieť. Netrvalo dlho a opäť sa díval do očí Lukostrelca. Bol
natoľko vystrašený, že sa ani len nesnažil hľadať jeho podobnosť s pánom
B, ale jedna vec ho mohla zbaviť pochybností, prípadne spôsobiť, že mu ten
človek podreže, krk možno oboje, ale pokiaľ sa už dostal do takej situácie,
chcel vedieť s kým má tú česť.
„Tentoraz to nebude také jednoduché,
chlapče...“
„Prečo? Čo také som urobil? Šiel
som len do obchodu ako všetky ostatné decká...“ zámerne predstieral
rozhorčenie, dúfal, že ho nebude považovať za hrozbu a podarí sa mu to, čo
chcel dosiahnuť.
„Ty nie si ako ostatní, nezabúdaj
na to...“ neprirodzene chladný hlas ho opäť mierne pokarhal.
Spomenul si, ako mu Doktor Simon
chcel ráno niečo povedať a on ho zahriakol, možno to bolo naozaj niečo
veľmi dôležité... Oľutoval, že mu nedal viac času, aj keď zvyčajne býva taký
otravný. Chvíľu len tak chodil po tej miestnosti, akoby od nervozity nedokázal
stáť na mieste.
„Máte pravdu. Mal som ísť rovno
domov a nepokúšať osud, ale to viete... aj vy ste boli raz v mojom
veku... viete aké to je...“
„Neprišiel som sem s tebou
konverzovať o svojom detstve. Chyba sa stala a nie je možné vrátiť to
späť. Poď so mnou, dívaj sa a uč sa...“
Pristúpil k nemu bližšie,
Gareth sa natiahol po jeho ruke a pevne ju stisol. Lukostrelec sa zachvel.
Rozhodne zo seba nevydal ani hláska, ale bolo jasné, že za normálnych okolností
by ho to miesto nemalo bolieť. Pamätal si kde presne je, keďže ho sám
ošetroval. Bol to pán B, teraz sa to už nedalo poprieť. Prestal sa báť. Nech
s ním jeho milenec urobí čokoľvek, určite mu nechce ublížiť. O tom
nepochyboval.
„Dostaň ma von, prosím...“ hlesol
neisto, ale nedokončil to, lebo mu okamžite zdravou rukou prikryl rukou ústa.
„Tvoja noha...“
Druhou rukou mu opatrne nadvihol
nohavicu. Gareth uvidel niečo čo vyzeralo ako ten náramok, ktorý nosili muži
s domácim väzením od štátu, ale toto pôsobilo ešte omnoho desivejšie.
„Čo to je?“
„Nechci to vedieť. Nemôžeš sa
vzdialiť z budovy a ja s tým nič neurobím...“
„Prosím, povedz mi to...“
„Je to menšia nálož...“
Gareth pocítil ako sa mu zovrel
žalúdok.
„Čo urobíme ja... nechcem
zomrieť...“ začínala sa ho zmocňovať panika.
„Mlč a poď so mnou...“
Prikývol a nechal sa od neho
vyviezť z tej cely. Pripojili sa k nim akýsi desiati ozbrojení muži. Gareth zdesene hľadel
na zbrane, ktoré mali v rukách, rozhodne to neboli žiadne hračky, mohli by
mu odstreliť hlavu a narobiť poriadny neporiadok. Od Lukostrelca si však
udržiavali takmer predpísaný odstup, až kým neprišli k akýmsi dverám,
ktoré viedli do nejakej slabo osvetlenej miestnosti.
„No konečne... Už som myslel, že
ťa celá tá hra omrzela... A môžeme vyhlásiť víťaza...“ v kresle
umiestnenom uprostred miestnosti sedel Maxov otec. Tváril sa úplne
nezúčastnene, akoby ich práve pozval na čaj do svojho domu a oni sa len
tak zastavili na zdvorilostnú návštevu.
„Zahrávate sa s niečím, čo
nedokážete kontrolovať... Váš syn na to doplatí tiež...“
„Môjho syna do toho nepleťte. Mňa
zaujíma skôr vaša rodina...“
„Nemám rodinu.“
„Nemáte? Tak dobre... Pokračujme
ďalej v popieraní... Uvidíme, ako sa budete tváriť, keď tú skúšku podstúpi
ďalšie dieťa...“ zamával rukou s malým zariadením, ktoré zrejme
predstavovalo spúšťač záťaže, ktorú mal Gareth na nohe.
„Žiadne dieťa nezmení môj
názor...“
„To sa ešte uvidí. Pozrieme sa na
to, ako si poradíte s týmto...“
Zaznel akýsi nepríjemný zvuk,
ktorý ani jeden z nich nedokázal ignorovať. Potom sa náhle v zadnej
časti zažali svetla a obaja mali možnosť vidieť postavu pripútanú
k akémusi stĺpu. Na rukách a na hlave mala pripravené akési menšie
terče. Tvár jej zakrývala čierna látka, ale podľa oblečenia a postavy usudzoval,
že ide o dievča. Niečo také rozhodne ešte nevidel a dúfal, že sa mu
už nikdy nenaskytne taká príležitosť.
Jeden z mužov, ktorý ich
sprevádzali, pristúpil k akémusi mechanizmu.
„Takto by to nešlo, Lukostrelec.
Teraz od neho odstúp...“
Lukostrelec chvíľu váhal, ale
napokon ustúpil na bok.
„Ešte sme spolu neskončili. Budem
žiadať tvoju hlavu.“
„To sa ešte uvidí. Tak
pokračujte, strácam trpezlivosť...“
Gareth cítil ako mu jeden z mužov
vtisol do ruky luk, bol to taký menší pomerne jednoduchý model s šípmi,
mal k dispozícii šípy, ktoré ani zďaleka nezodpovedali tým, aké používali
v dome pána B.
„Gareth?“
„Áno, pane,“ kládol dôraz na to,
aby to znelo čo najviac neutrálne. Rozhodne nepodceňoval ovládanie, ktoré mal
ten muž v rukách.
„Vieš čo je tvojou úlohou...“
„Trafiť sa do terčov...“ skúsil
tú najhoršiu možnosť. Rozhodne nechcel strieľať po živej osobe, ktorá na sebe
mala niečo také. Už dávno netrénoval a celá tá situácia ho začínala
poriadne znervózňovať.
„Áno, presne tak... Máš 4 šípy,
každým razom musíš aspoň trafiť terč, prípadne ju, ak sa to nepodarí, výber je
na tebe...“
„A čo ak miniem... Ja vôbec
neviem strieľať...“ vyhlásil zúfalo.
„Tak to je zlé, ak netrafíš, ona
bude potrestaná, a to by si asi nechcel...“
„Neurobím to...“
„Zdá sa, že potrebuješ motiváciu.
Odkryte jej niekto tvár...“
Jeden z mužov pomaly pristúpil
k priviazanej a urobil to, čo od neho jeho zamestnávateľ požadoval.
Bolo to ako jeho najhoršia nočná
mora. Ako niečo, čo nikdy nechcel zažiť ani v tých najhorších snoch. Bola
to Lucy. Dívala sa naňho skleným pohľadom. Zrejme jej niečo dali, lebo nemala
zapchaté ústa, ale aj tak naňho nereagovala, nekričala, len sa dívala pred seba
a pery sa jej pohybovali v akomsi zvláštnom rytme.
