Pár: M2,
stevard/pilot
Varovanie:
romantika, homofóbia, 15+, vzťah muž/muž
Definitívny počet kapitol: 15. (delené na 2 časti)
Obsah: Misha (30)
pracuje ako stevard v jednej z veľkých leteckých spoločností...
Poznámka autorky: ešte
nikdy som neletela lietadlom, vedomosti mám
len z internetu a zo série dokumentov Letecké katastrofy. Z toho vyplýva
aj správanie členov posádky, ktoré no môže obsahovať isté nepresnosti,
vzhľadom na to, že sa v danej problematike až tak nevyznám.
Poznámka 2: Postupne sa blížime k finále tejto poviedky. Sme na predposlednej kapitole, preto sa nám aj dej začal odproblémovať. Nedržím sa celkom na 100 % osnovy, ale aspoň natoľko, aby sa mi to ku koncu aj dostalo. Čo sa týka ďalšej aktualizácie tak to presne neviem, prechádzam ďalšími okruhmi pekla a jednu skúšku si zas zopakujem, kvôli tomu, že som sa nestíhala učiť a to ani nehovorím o tých ďalších čo ešte mám robiť... Mám prácu až do konca mesiaca, povzbudivé, že? Ale to nevadí. Bude boj, bude vzrušenie a možno aj pád, u mňa človek nikdy nevie. Každopádne aspoň sa mám na čo tešiť. A aj keby to nevyšlo, život ide ďalej a možno by to znamenalo, že mám byť niekde inde, aj to sa občas stáva, ale teraz to nechcem spomínať, ešte sa uvidí ako to všetko bude.
O niekoľko rokov neskôr...
„Ockovi sa
niečo stalo?“
„Nie, Cole.
To si nemyslím...“ tmavovlasý mladík držal na rukách svojho syna a pokúšal sa prekonať obavy,
ktoré mu úspešne zväzovali žalúdok.
„Tak prečo tu
naňho čakáme tak dlho...“
„Asi majú len
meškanie, to nič neznamená...“ nasadil svoj profesionálny nič nehovoriaci tón
hlasu.
Po krátkom
stretnutí s kolegami, počas ktorého sa cítil trochu nepríjemne, lebo všetky
ženy väčšinou pozornosti venovali jeho synovi, nemal práve najlepšiu náladu. Bolo
to po prvý raz čo sa v práci prezentovali ako rodina a nie všetci to
prijali práve najlepšie. Niektorí
z jeho kolegov sa tvárili, akoby práve spáchal nejaký vážny zločin. Takto
by to vyzeralo možno aj celý deň, keby ich pomerne tvrdo a nekompromisne
nepožiadal, aby sa starali radšej o svoju prácu. Vedel, že si tým
popularitu nezíska, ale rozhodne to bolo lepšie, ako ďalej znášať celý ten
rozruch. Pôvodne neplánovali, že sa takto spolu ocitnú v práci, ale
nanešťastie tak to vyšlo a už dávno chceli ísť spolu na nejakú dovolenku,
lenže na to nikdy neostával čas a teraz, keď si konečne našli pár voľných
chvíľ, rozhodli sa využiť príležitosť, keďže im vyšiel spoločný dvojtýždňový
pobyt, takže sa so sebou rozhodli zobrať aj malého, aby si spolu užili
prázdniny.
Nateraz sa
jeho nervozita zväčšovala, keďže lietadlo akosi neprišlo práve
v plánovanom čase, aj keď ich mala čakať len krátka zastávka. Potom mali
asi tak polhodinovú prestávku, kým sa všetko dá do poriadku, ale teraz sa
zdalo, že to celé trvá akosi príliš dlho.
Nechcel
malého zbytočne desiť. Už aj tak sa toho okolo nich dialo viac než dosť. Ani
sám nevedel, prečo ho to tak rozrušilo. Vedel, že sa to občas stáva a nie
je to nič nezvyčajné, ale aj tak sa neubránil strachu.
Misha ho
objal o niečo pevnejšie a pokúšal sa upokojiť svoje srdce, ktoré sa
rozbehlo akosi prirýchlo.
Lietadlo
meškalo už dlhšiu dobu, zatiaľ nič nenasvedčovalo tomu, že by to mal byť nejaký
vážnejší problém, ale bál sa oňho. Každou ďalšou minútou sa v ňom čoraz
viac hromadil strach, aj keď sa to pokúšal ovládnuť.
Naposledy mal
také veľké obavy, keď mal Cole po prvý raz prísť k nim do bytu. Po
procese, ktorý po mnohých prieťahoch skončil tak, že im dovolili sa oňho
starať, sa obával, či to všetko zvládne. Či dokáže byť súčasťou takej vážnej
a zodpovednej úlohy. Nebolo to jednoduché, ale pokúsil sa o to
a nikdy to neľutoval. Postupom času sa všetko lepšie zorganizovalo, nebolo
to natoľko chaotické ako na začiatku.
Naučil sa
veľa vecí, dospel viac, než by sa zdalo a už nebol tým istým chlapcom,
ktorý pred pár rokmi nastupoval do služby.
Mal rád svoju
rodinu. Mal rád ten pocit, keď sa mohol tešiť na to, že nebude musieť byť sám,
že tam niekde je niekto, kto ho čaká, miluje a spolieha sa naňho. Boli tu
problémy, každodenné, nič neplynulo len tak bez prekážok, ale to už bolo bežnou
súčasťou rodinného života. Rovnako ako to, že sa práve teraz veľmi bál
o svojho partnera a chcel ho mať čo najskôr pri sebe.
Posadil svojho syna späť na stoličku, na ktorej
pôvodne sedel a pokúšal sa trochu upokojiť. Nemal by sa až tak veľmi
strachovať.
Netrvalo dlho
a prišli nové informácie, lietadlo napokon bezpečne pristálo a bolo
len otázkou času, kedy posádka dokončí povinné úkony.
Misha chytil
za ruku svojho syna a spoločne prešli do časti, ktorá by inak normálne
nemala byť prístupná, ale on ako zamestnanec mal isté výhody, aj keď vedel, že
si niečo také nemôže dovoliť robiť často.
„Ockovo
lietadlo je veľmi veľké... a má pekné farby...“ Cole si ho s nadšením
prezeral. Rozhodne mal už s lietadlami svoje skúsenosti, keďže mali občas
to svoje rodinné stretnutie na letisku. Zvyčajne prišla aj jeho sestra
s rodinou. Cole sa hral s jej malou dcérkou a dalo by sa povedať,
že spolu trávili príjemné chvíle.
Na schodíkoch
sa objavila Sandra. Jedna z letušiek, ktorú si pamätal z najnovšieho
prípravného kurzu. Bol už aj inštruktorom, keď nelietal, zvyčajne istý čas roka
trénoval nováčikov. Na Sandru rozhodne
nemohol len tak ľahko zabudnúť, keďže bola predtým aj jeho študentkou
a dalo by sa povedať, že síce nevynikala medzi teoretikmi, ale čo sa
týkalo praktických úloh, bolo veľmi príjemné s ňou spolupracovať.
Hneď sa
k nemu s úsmevom obrátila.
„Ahoj,
Sandra.“
„Ahoj, Misha.
Ideš nám pomôcť?“
„Rád by som,
ale momentálne mám iné povinnosti.“
„To je tvoj
syn...“ Sandra zišla po schodíkoch až k nim.
„Áno,
rozhodne áno...“ dohodli sa na tom, že ho bude tak nazývať vzhľadom na to, čo
sa stalo s jeho matkou. Nebolo to niečo, čo by medzi nimi fungovalo hneď,
žiadalo si to čas a nikam sa vtedy ani neponáhľali, preto bolo možno
dobré, že sa takýto vzťah medzi nimi akosi postupne vyvinul, aj keď nie všetci
boli z takéhoto vývoja udalostí nadšení. Jeho otec mu rozhodne nepogratuloval
a stále medzi nimi vládlo napätie. Jeho matka ich navštevovala
a stala sa pre malého, akoby náhradou babičkou, aj keď stále akosi dúfala,
že bude mať aj on vlastné dieťa. Sestra a jej manžel, ktorým sa narodila
malá dcérka, ich neustále niekam pozývali, takže sa rozhodne nemohli sťažovať,
keď si na nich našli čas aj takí vyťažení ľudia ako pilotka a letový
dispečer.
Colova
vlastná matka také šťastie nemala. Ukázalo sa, že pravý dôvod jej odmietania
a skrývania sa pred súdom, plynul z jej nového vzťahu. Našla si
priateľa, ktorý bol dosť dominantný, dokonca natoľko, že trval na tom, aby si
neželá, aby niekedy kontaktovala svojho syna. Patril dokonca k akémusi
zvláštnemu spoločenstvu, ktorého meno si nikdy nezapamätal, ale práve vďaka
tomu to s ňou rozhodne neskončilo dobre. Bola nezvestná už dlho. Nikto
nevedel, čo sa s ňou stalo a ten muž zmizol. Jej rodina ich nikdy
nekontaktovala. Bolo to zvláštne, nerozumel tomu, ale rozhodne mu to až tak
veľmi neprekážalo. Mal dosť svojich vlastných starostí.
„Ako sa
voláš, zlatko?“ opýtala sa ho.
„Cole.“
„Takže ty
chceš vidieť naše lietadlo?“
„Ocka aj
lietadlo...“ pripustil chlapček.
„To ti rozhodne
nemôžeme odoprieť. Tak poďte.“
„Ako to ide?“
„Celkom
dobre. Jeff už ostáva na zemi. Vystriedaš ho ty?“
„Áno, tak sme
sa dohodli.“
„To je dobré.
Dnes nemá práve najlepšiu náladu.“
„Tak to ani
ja.“
„Stalo sa
niečo?“
„Nič ja
len...“ bol rád, že nemusel odpovedať.
Nevedel,
akoby jej to mal správne vysvetliť.
Našťastie ho zachránil príchod jeho partnera.
Uľavilo sa
mu, keď ho Mark objal a pobozkal, tak akoby to bolo úplne prirodzené. On
vždy vedel zachovať v takýchto situáciách zdanie, že je všetko v absolútnom
poriadku. Sandra si ich chvíľu prezerala, ale nepovedala nič, len to vyzeralo
tak, že je tak trochu prekvapená, ale nedala najavo, že by jej to bolo
nepríjemné.
„Ahojte,
chýbali ste mi...“
„Ty nám
tiež...“ Misha sa od neho neochotne odlúčil. Neboli tak často spolu a naozaj
sa veľmi bál.
Mark si to
všimol. Nezdalo sa, že by niečo také mohlo ujsť jeho pozornosti.
„Si v poriadku?“
„Áno, ja
len...“
„Ocko!“
Cole takisto
dostal objatie a tváril sa pritom celkom spokojne. Chytil svojho otca za
ruku a spokojne sa usmieval.
„Tak, čo ako
ste sa mali?“
„Dobre.“
„Sandra,
postrážite nám na chvíľu malého... Nechcem vás zdržiavať, ale všetko je hotové
tak som...“
„Samozrejme,
kapitán,“ okamžite súhlasila. Bolo na nej vidieť, že ju to celkom potešilo.
Mark zatiaľ
odviedol svojho partnera do jednej z miestností pre posádku.
„Stalo sa
niečo, kým som bol preč? Viem, že to tentoraz bolo o niečo dlhšie ako
predtým, ale sľubujem ti, že budem pracovať na dohode, čo sa týka môjho
rozvrhu.“
„Chcem ťa mať
pár dní len pre seba. Dobre. Potom sa možno prestanem o teba tak veľmi
báť... Len trochu si meškal a ja som reagoval neprimerane, ešte aj na
svojich kolegov. Oni si teraz budú myslieť, že som totálny...“
„To nič.
Poznám to veľmi dobre. Aký dokážu občas byť. Mal som tú česť letieť opäť s Tomom.
Ten bol priam nezastaviteľný. A tie jeho vtipy, veď to poznáš.
Predpokladám, že sa otrasú a časom sa na to zabudne. Veď vieš, ako to u nás
chodí. Stále sa objaví nejaká nová senzácia. Netráp sa tým. Bojíš sa o mňa.
Takto som rád, lebo to znamená, že ma ešte stále...“
Dôverne sa k nemu
naklonil a niečo mu pošepol.
Misha sa
uškrnul. Jeho partner veľmi dobre vedel, ako mu vylepšiť náladu.
„Nelichoťte
si tak, pán kapitán. Poradím si aj bez vás.“
„Ja si bez svojho
stevarda určite neporadím... Tešil som sa na teba. Dievčatá sú milé, ale ty a tvoje
príchody do kokpitu sú nezabudnuteľné...“
„No jasné,
teraz si ma ešte doberaj...“ naoko sa hneval, ale v skutočnosti sa celkom
dobre bavil. Naozaj tieto jeho vstupy boli takmer nezabudnuteľné a takto sa
aj zoznámili takže, si vedel dosť dobre predstaviť, na čo jeho partner naráža.
Cítil sa už
omnoho lepšie, keď si spomenul na toho chlapca, ktorý vtedy otvoril dvere
kabíny. Nehneval sa naňho. Nevyčítal mu to, čo urobil, bol rád, že prežil.
