Spánok

Khan_Benedict/Dhak_Martin autp postava

Varovanie:  krátke, bez pokračovania, romantika ako vyšitá, zatiaľ bez obrázku, týka sa filmu star trek 2 do temnoty!

poznámka: Takto to vyzerá, keď slahiarka sleduje pokračovanie Star Treku.

Obsah: Opätovné stretnutie Khana a jeho milenca

Postava Dhak je vymyslená, nevyskytuje sa v Star treku, ale no viete, Jim má Spocka, oni dvaja spolu svedomite slashujú, tak prečo by aj Ben nemohol mať nejakého svojho :D  

Chlad.

Prítomnosť tých krutých, očí, ktoré sa teraz upierali na mňa. Nikdy predtým som si neuvedomil, aké je to šťastie, môcť sa naňho len dívať.

„Khan, ste to naozaj vy? Ste to vy, veliteľ....“

Natiahol som ruku v snahe, dotknúť sa. Nájsť oporu v tej tme, ktorá nás obklopovala. Moje telo po prebudení, takmer vypovedalo poslušnosť. Cítil som sa zle.  Nevedel som, čo to znamená sa tak cítiť. Prebudenie bolo kruté. Po prvý raz v živote som bol, podľa ľudských termínov chorý.

Zachytil moju ruku a držal ma.

„Áno, som.“

Hlas sa mu chvel. Pamätal som si na melódiu na jeho hlasu, na to ako sa menil počas jeho príkazov, počas našich osobných stretnutí a na to, akú intenzitu dosiahol, keď sme... Neodvážil som sa pomyslieť na to, čo všetko to znamenalo. Namiesto toho som sa uchýlil k bežným otázkam, ktoré mi boli vždy v takýchto situáciách oporou.

„Aký je rok?“

„Nepodstatné, nudné,“ sadol si na kraj mojej postele. Jednou rukou ma držal, druhou kontroloval moje životné funkcie. Znelo to tak trochu frustrovane, ale mňa to napriek tomu potešilo. Bol v poriadku, môj veliteľ, ale aj tak som stále pochyboval... Stále som sa bál... Nebol som tým najsilnejším článkom na lodi, ale skôr najslabším, obával som sa, že ma moje zmysly neľútostne klamú.

„Ako sa cítiš, Dhak?“

„Som zoslabnutý a asi mám horúčku, ale dá sa to zvládnuť...“

Dotkol sa môjho čela.

„Súhlasím.“

Naklonil sa ku mne. Jemne mi vysúkal rukáv a niečo mi vpichol. Už som vedel o čo ide, tak som len spokojne privrel oči. Nebola to však taká dávka, akú som očakával, ale neodvážil som sa protestovať. On napriek tomu pochopil otázku, ešte skôr ako bola vyslovená.

„Po malých dávkach to pre teba bude bezpečnejšie.“

V jeho očiach sa mihla bolesť, akoby sa obával, že o ňom pochybujem. Odvážil som sa  použiť svoju druhú ruku a pohladiť ho.

„Prepáčte ja... po toľkom čase som si nebol istý, či ste to naozaj vy... Som zmätený...“

„To je pochopiteľné. Modul detekoval aj menšie poškodenie, preto je možné, že...“

Zmĺkol, keď moja ruka začala putovať vyššie. Dotkol som sa jeho tváre, dotkol som sa tej tváre, a vedel som, že je to naozaj on.

„Ospravedlnenie sa prijíma.“

Odtisol moju ruku, naklonil sa bližšie ku mne a pobozkal ma, s dravosťou preňho špecifickou. Držal som ho pri sebe a odmietal ho pustiť, aj keď moje telo odmietalo poslušnosť. Odtiahol sa, keď si uvedomil, že sa trasiem.

„Ublížil som ti...“

„Nie, ja...“ nadvihol som sa na lôžku.

Zahriakol ma netrpezlivým pokynom ruky. Poslušne som sa vrátil do bezpečnej polohy.  Sledoval som ako skenuje moje telo, ako rýchlo a húževnato pracuje.

„Nepopieraj. Som netrpezlivý. To všetko preto, že som netrpezlivý... Bol som dlho sám... príliš dlho... zastav ma, ak budem chcieť príliš... Nie si pripravený, budem sa snažiť postarať sa o tvoje potreby, ale tak, aby ti to neublížilo... aby ti nič neublížilo...“

Pokúšal som sa ho upokojiť, ale bolo to márne. Nič veliteľovi nepomôže, keď sa dostane do takéhoto stavu. Jedine, ak poriadna vesmírna bitka, ale nateraz som dúfal, že sa nič také nechystá.

Keď dokončil prehliadku, nastavil moju posteľ, tak aby sa vyklopila vyššie, bolo príjemné po dlhom čase sedieť, priniesol nejakú misku s akousi tekutinou, pripomínajúcou polievku, vložil do nej lyžičku.

„Jedz.“

Prisunul ju ku mne a a nastavil vysúvací pult tak, aby som sa nemohol obliať. Siahol som po lyžičke. Bolo na ňom vidieť, že o tejto veci nemožno diskutovať. Pomaly som si presúval lyžičku späť do úst, po celý čas ma fascinovane pozoroval. Nerušil ma, kým som jedol, nekládol mi otázky, len tam zdanlivo poslušne sedel a čakal.

„Výborne.“

Pochválil ma, keď uvidel prázdnu misku, odniesol ju a keď sa ku mne opäť vrátil,  položil ruku na zips od prenosnej postele, ale nepokračoval, kým sa na mňa nepozrel tým svojím pohľadom. A ja som vedel, že mu splním všetko, nech by šlo o čokoľvek.

„Mrzí ma to, ale budeš spať. Tá esencia ti pomôže v procese liečenia, ale vyžaduje si úplný pokoj... Myslel som... Chcel by som vedieť, či by si súhlasil, aby som ti robil spoločnosť. Posteľ sa dá rozšíriť, budeš mať dosť priestoru...“

„Poďte ku mne. S vami bude spánok omnoho znesiteľnejšou voľbou.“

Môj veliteľ vliezol do postele ku mne. Oči sa mi začínali zatvárať a nevedel som si predstaviť lepšiu spoločnosť než jeho. Nebál som sa tej bezmocnosti, keď bol so mnou.

„Ako sa volá naša nová loď, Khan?“

Dovolil som si ho zas  osloviť menom, až keď som sa opäť vnáral do neistých snov.  Nevedel som, prečo táto otázka, prečo práve toto, ale bol som šťastný a netrápilo ma to.

„Nezávislosť. Naša nová loď sa volá Nezávislosť.“