Obsah: Gareth David L. (17) žil už od
narodenia v detskom domove, jeho matka ho opustila, otec sa vzdal
rodičovských práv a nikdy ho nenavštevoval. Bol rovnaký ako všetky tie
ostatné deti, ktoré sa stali súčasťou systému. Pred dvomi rokmi sa však objavil muž, ktorý sa stal
jeho poručníkom, a on sa akosi nevedomky stal súčasťou života toho bohatého
a privilegovaného muža.
Prekvapivo mu to šlo celkom
dobre, spomenul si na viacero podrobností.
Pán B ho celý čas napäto pozoroval. Tváril sa opäť vážne, a pri
každej zmienke o jeho možnej smrti na ňom bolo vidieť, že ho to
v žiadnom prípade nenecháva chladným.
„To je asi tak všetko. To ostatné
už poznáš...“ dokončil svoje rozprávanie. Až teraz si uvedomil akej vážnej
hrozbe čelil. No začínal si už akosi zvykať, že život v tejto rodine
nebude nikdy jednoduchý.
„Dobre. Je to dobrý základ na to, aby som celú
situáciu dostal pod kontrolu...“ no neznelo to veľmi sebaisto. Skôr len ako
pokus o ubezpečenie samého seba.
„Tvoj otec on... Myslím, že na
istej úrovni sa chce s tebou opäť zblížiť. Stále ti chce radiť, čo je pre
teba dobré, teda... radiť je asi
slabé slovo...“ tušil, čo si o ňom ten muž myslí. Decko so sirotinca,
ktoré chce zhrabnúť celý rodinný majetok, ktoré nerobí nič iné len užíva si
zdroje, na ktoré nemá nárok.
„Nie je v poriadku. Nie je
na tom o nič lepšie ako predtým. Toto musí skončiť.“
Súhlasil s tým. Rozhodne
nechcel žiť pod takým tlakom. A tušil, že ani pre Lukostrelca to nie je
dobré. Hnev a pocit ohrozenia so všetkých strán, úder o ktorom nevieme,
kedy príde, to všetko v ňom vyvolávalo veľké obavy, ale nechcel aby si
kvôli nemu ublížil, aby stratil ostražitosť.
„Nechcem, aby si riskoval. Nechoď
za ním sám...“ požiadal ho Gareth.
„Urobím, čo bude potrebné, neboj
sa, postarám sa o to, aby sme s ním už nemali problémy... Teraz by
som už mal ísť... Simon ťa vyšetrí...“ zamieril k dverám.
Gareth z toho nemal veľkú
radosť. Napriek tomu, že to bol dobrý lekár, ktorý pomohol aj Lucy, vyzliekať
sa pred ním nebolo preňho práve najpríjemnejšie. Tušil, že bude mať kopu
zbytočných poznámok.
„Ostaň so mnou. Prosím, nenechávaj ma tu
samého...“
John sa usmial.
„Napriek tomu, čo sa ti kvôli mne
stalo, chceš, aby som ostal?“
„Ty si nič neurobil. Nie je to
tvoja chyba. Nechcem, aby sa medzi nami niečo zmenilo, viem, že ostatní to
nikdy asi nepochopia, ale ja...“ znelo to tak zvláštne, tak veľmi sa toho
obával. Tie slová by nemali prísť teraz, ale akosi prirodzene cítil, že neskôr
by už možno bolo neskoro a bola to jedna z tých príležitostí, keď je
dobré trochu pozdvihnúť náladu osobe, ktorá bola preňho nesmierne dôležitá.
„...ťa ľúbim...“
John sa vrátil k nemu.
„Gareth...“ pošepol mu jeho meno
spojené s tým, čo ani on nepovažoval za niečo každodenné. No niekedy bolo
potrebné vyjadriť aj to, hlavne, keď nebolo ešte také isté, či ešte niekedy
nastane vhodná príležitosť.
Posteľ sa mierne prehla, keď sa
do nej vrátil. Gareth ho cítil nad sebou, ovinul ruky okolo jeho krku
a pritiahol si ho bližšie.
Dravosť bozku, ktorý nasledoval
ich oboch úplne zbavila akejkoľvek ostražitosti. Boli spolu vo svojom malom
svete, oddelený od všetkého, čo by im mohlo prekážať. Pootvoril pery, vpustil
ho hlbšie, celé jeho telo pulzovalo bolesťou a slasťou z jeho
prítomnosti. S nekompromisnou istotou siahol na jeho nohavice.
No nemal možnosť pohyb dokončiť,
keďže niekto si dovolil zaklopať na dvere.
„Môžem?“
„Ešte nie!“
Pán B pomaly pustil Garetha
a zišiel z postele.
„Tak vstúp!“ pozval ho hlasom,
ktorý naznačoval, že by ho najradšej prebodol na dve rovnaké časti.
Natoľko ho to nahnevalo, mal isté
neodkladné povinnosti, ktoré ho prinútili opustiť miestnosť.
Gareth mrzuto hľadel na dvere.
Hlava sa mu trochu krútila, od vynaloženej námahy a ledva vládal dýchať.
Simon si niesol svoj kufrík
s vecami a tvári sa mimoriadne dôležito. Za ním, trochu neisto
prešľapovala Lucy. Povzbudivo sa na ňu usmial a pozval ju ďalej. To, čo sa
medzi nimi naposledy stalo ho mrzelo...
„Tak ako sa má náš pacient?“
„Dobre,“ odsekol Gareth.
Omnoho prívetivejšie sa
prihovoril svojej už takmer sestre.
„Lucy, mrzí ma, čo som vyviedol.
Môžeš mi to prepáčiť. Ja som sa len bál, že ti ublíži...“
„Už sa nehnevám, ale naozaj si ma
vystrašil. Už to nerob. Ide z teba strach, keď sa tak veľmi nahneváš...
No... si v poriadku, však... “
„Áno, som...“
„Tak ja vás nechám, prídem keď
Simon skončí...“
Gareth prikývol.
Takmer smutne sledoval, ako jeho
partner a sestra definitívne opustili miestnosť.
„Nejaké bolesti?“ nestrácal čas
Simon.
„Nič, čo by stálo za zmienku.
Trochu slabosť, ale inak...“ začal so seba súkať tričko.
„To je normálne. Urobím ti
kompletnú prehliadku, aj odbery, aby sme si boli istý, že to všetko nezanechalo
žiadne stopy... Zdá sa, že aj schopnosť erekcie je úplne v poriadku...“
uškrnul si, keď si všimol, že prikrývka sa v istých oblastiach akosi
podozrivo nadúva. No našťastie to už trochu opadlo, ale jeho telo ešte stálo
malo chuť na isté veci.
Gareth naňho nahnevane zagánil.
„To nie je tvoja vec!“
„Stále si myslím, že nie si
pripravený mať s ním vzťah s ním. Nemali by ste zachádzať tak ďaleko,
obzvlášť nie teraz, keď ste už rodina.“
„Tak to už vôbec nie je tvoja
vec!“ zopakoval drsne.
„Možno nie, ale čoskoro pochopíš,
že som mal pravdu... Nohavice si tiež vyzleč a pokús sa veľmi pomaly postaviť...“
požiadal ho.
Gareth odhrnul prikrývku. Stálo
ho to veľa úsilia sadnúť si. Nebolo to až také jednoduché, keď ho k tomu
nemotivovala starostlivosť jeho partnera. Nateraz bol jeho motiváciou takmer
neutíchajúci hnev.
Prudko si tiahol nohavice
a postavil sa, tak ako mu to doktor prikázal. Nešlo to vôbec ľahko
a dosť mu pritom brnela hlava, ale napokon dokázal svoje telo ovládnuť.
„Tak pokračuj,“ vyzval ho mierne
panovačným tónom.
Doktor si k nemu kľakol.
Gareth očakával nejakú zvyčajnú procedúru, preto sa radšej odvrátil, aby
nemusel sledovať niečo mimoriadne nepríjemné, ale namiesto toho pocítil, ako sa
jeho penis dostal do kontaktu s niečím vlhkým. Pevne ho to oboplo zo
všetkých strán. Simon ho vzal do úst celého, jemne ho sal a lízal. Bolo to
príjemné, ale...
„Čo...“
Šokovane hlesol Gareth.
„Nie ja...“
Simon zovrel jeho boky
a zrýchlil svoje pohyby. Chcel sa mu vytrhnúť, chcel urobiť čokoľvek, čo
by mu vtom zabránilo, ale nebol dosť rýchly. Nedokázal ho od seba dostať a jeho
telo si žiadalo... Pokúšal sa tomu vzdorovať, chcel niečo povedať, ale natoľko
ho to šokovalo, že zo seba nič nedostal.
Búrlivá reakcia jeho tela ho
pripravila aj o poslednú možnosť úniku. Simon mu nedovolil opustiť ho, až
kým nebol plne uspokojený. Až potom ho konečne pustil.
„Čo si to...“ hlesol rozrušene...
Stále sa z toho nedokázal spamätať.
„Mrzí ma to, Gareth, ale váš
vzťah nesmie pokračovať. Zničilo by ho to ... Musí sa sústrediť na iné veci...“
„Vypadni!“
„Nie, nikam nepôjdem. Dokončíme
to vyšetrenie, tak ako to bolo plánované...“
„To v žiadnom prípade!“
natiahol si späť svoje nohavice.
Simon pristúpil k jednému obrazu
v jeho izbe, a potiahol ho. Poťažkal v rukách malú kameru.
„Tak dobre, pôjdem, ale hneď mu
ukážem, čo sa tu stalo... Nerobil som to len tak... pre tvoje potešenie...“
„Čo s tým chceš urobiť?
Vyhodí ťa, ak mu niečo také...“
„To je dosť možné, ale skončí aj
s tebou... Už teraz má pochybnosti, či to celé zvládneš...“
„Čo odo mňa chceš?“
„Hneď ako sa vrátiš do školy
nájdeš si niekoho... Nezáleží mi na tom, či to bude chlapec alebo dievča...
Povieš Johnovi, že si želáš, aby bol len tvojím otcom a nič viac...“
„Ty si sa zbláznil. Prečo by som
mal...“
Simon pristúpil až celkom blízko
k nemu.
„Lebo v opačnom prípade,
budem nútený sa postarať, aby si zmizol...“
„Ty si...“
„Ja nežartujem, Gareth. Ak ma
neposlúchneš, budeš čeliť ešte omnoho horším problémom.“
Díval sa naňho ako na blázna. Už
tomu úplne prestával rozumieť. Nech bol Simon akýkoľvek, toto od neho nečakal.
„Pracuješ pre pána B staršieho...?“
„Netušíš, o čo tu ide. Starý
pán je len bezmocná figúrka. Ide tu o niečo, čo presahuje schopnosti
tvojho nevyvinutého mozgu. Na nič viac sa ma už nepýtaj. Nie je to tvoja starosť.
Tvoja úloha v tejto veci je jasná. Rob čo ti poviem a nikomu sa nič
nestane...“
Gareth naňho chvíľu znechutene
hľadel. Nemienil sa len tak ľahko podriadiť. No obával sa, že musí mať niečo,
čo ho dokáže odrovnať, inak by sa teraz tak sebaisto neusmieval.
„Ak mu to ukážeš, tu si skončil..
Vieš o tom?“
„Nie, neskončil...“
„Bude veriť mne.“
„Tým si nebuď až taký istý. Nebude
tomu veriť, keď mu ukážem aj tie ďalšie veci...“
„Aké...“
„Uvidíš. Dnes večer sa všetko
dozvieš. Potom uvidíme, čo si vyberieš.“
Vyšetrenie bolo krátke. Simon si už
zachovával profesionalitu a po skontrolovaní všetkého, čo by mohlo
spôsobiť problémy, mu ihneď prikázal, aby sa obliekol. Odber vzoriek na testy
bol už len rutinnou záležitosťou.
