Obsah: Gareth David L. (17) žil už od
narodenia v detskom domove, jeho matka ho opustila, otec sa vzdal
rodičovských práv a nikdy ho nenavštevoval. Bol rovnaký ako všetky tie
ostatné deti, ktoré sa stali súčasťou systému. Pred dvomi rokmi sa však objavil muž, ktorý sa stal
jeho poručníkom, a on sa akosi nevedomky stal súčasťou života toho bohatého
a privilegovaného muža.
„Neverím, že som sa na toto
nechal nahovoriť!“ potichu hundral Gareth. Celá séria Twilight rozhodne nepatrila k niečomu, čo by chcel vidieť, ale
Lucy neprestala dobiedzať, kým jej nedovolil, dopozerať dvd, ktoré objavila
v ich knižnici v sekcii, v ktorej mali uložené filmy.
Nevedel presne, ako sa tam
dostali, ani kto ich objednal, no možno ich dostali v nejakej darčekovej
zásielke, ktoré dostával pán B od obchodných partnerov. Ochranka samozrejme
všetky tie veci prezerala, aby nedošlo k nejakému neočakávanému
vznieteniu, boli to napokon len neškodné filmy a ona mala takú radosť, že
mali doma všetky časti, niektoré údajne nemohla dopozerať kvôli vychovávateľkám
z domova. Údajne k tomuto žánru neprechovávali práve tie najvrelejšie
city. Jeho jedinou útechou bolo to, že mu ukázala svoje výtvory na počítači
a on práve sledoval ako virtuálna postavička pána B objíma miniatúrnu
kópiu jeho samého. Nenápadne zmenil ich rodinné postavenie, na milencov
a sledoval čo sa stane. Chvíľu ho to bavilo vidieť ich spolu tancovať
a maznať sa na posteli a takmer s ľútosťou, si pomyslel na to,
čo by teraz mohli robiť, keby sa cítil dobre a v dome by nebolo toľko
ľudí. No aj tak by zrejme nič urobiť nemohol, keďže sa stále cítil slabý
a doktor mu napokon odporučil, aby ešte jeden deň zotrval v posteli,
z čoho nemal ktovieako dobrú náladu, keďže pán B naňho nemal čas. Dovolil
mu len krátku prechádzku, počas ktorej sa šli pozrieť na kone. Dúfal, že bude
môcť čoskoro opäť jazdiť, už dávno si na to nenašiel čas. Nateraz mu neostávalo
nič iné len vydržať a priveľmi neprepínať svoje sily.
Musel uznať, že Lucy myslela na
všetky detaily, a rozhodne to niekedy mienil ukázať aj pánovi B, pokiaľ
teda ešte bude s ním hovoriť. Nemienil pristúpiť na Simonovo nešikovné
vydieranie.
„Môžem sa ísť ešte pozrieť do
knižnice, a niečo si odtiaľ požičať...“ opýtala sa, keď konečne zazneli
posledné titulky a ona vypla poslednú časť filmu.
„Samozrejme, nemusíš sa ani len
pýtať. Si tu doma.“
Osobne nemal nič proti
romantických knihám. Nebolo zlé sa na chvíľu stratiť v tých fantastických
svetoch, kde sú ženy milované až za hrob a z mužov sa stávajú rytieri
v lesklej zbroji, ale nateraz by mal skôr pri sebe toho svojho Lukostrelca
a nič ho nemohlo nahradiť. Dokonca ani istý mimoriadne domýšľavý doktor.
„Stále si mi nepovedal, čo si
o tom myslím, že som tu a tak... Nevadí ti to?“
Zahanbil sa za svoju prvú reakciu
na túto správu. Ubezpečil ju o tom,
že bude rád, ak sa stane jeho sestrou.
„A poradíš mi niečo dobré na
čítanie? Niečo romantické?“
„To bude asi vzadu, keď mi bude lepšie, ukážem
ti tam pár vecí. Vysvetlím ti, ako tam
treba hľadať... Ale nečítaj nič neprístupné, lebo ma pán B vyhreší, že ti dávam
čítať také knihy...“ v žiadnom prípade o ňom nemohol hovoriť ako
o otcovi.
Simon nedal nijako najavo, že
splnil svoje vyhrážky, ani za ním viac neprišiel. Dúfal, že na celú tú
záležitosť budú môcť zabudnúť.
No niečo ho počas toho večera
napokon vylákalo von z izby. Bol to zvuk pripomínajúci rozbíjanie skla.
Lucy sa strhla.
„Čo to je?“
„Idem sa pozrieť.“
Skôr než stihla protestovať
vyliezol z postele a opatrne vyšiel von z izby. Ona tiež
vykukla, ale poslal ju späť.
Tie zvuky vychádzali z časti
domu určenej na cvičenie, boli tam aj vnútorné terče a veci na
lukostreľbu. A teraz práve odtiaľ prichádzalo niečo, čo zburcovalo aj
pozornosť ochranky, vyšli odtiaľ, ale nič mu nepovedali, len to, že pán B
a Simon sú tam.
Gareth v žalúdku pocítil
nepatrné chvenie. Musel tam ísť a presvedčiť sa na vlastné oči. Nebránili
mu vtom, ale ani mu to neodporúčali.
Po vstupe do tej veľkej
miestnosti sa mu naskytol pohľad na absolútne rozzúreného pána domu. Simon
bolestivo dopadol na veľký terč, a rozhodne bolo príjemné vidieť jeho oči
rozšírené od hrôzy, keď sa stretol s vražedným pohľadom Lukostrelca. To už
nebol ten šarmantný pán B, priateľský
John, ale bola to tá nepríjemná súčasť jeho osobnosti, ktorú si doktor zrejme
ani vo sne neželal takto naštartovať.
Držal ho pod krkom, doktor
pokojne modral a pokúšal sa vyslobodiť, ale bolo to márne, nemal šancu.
V očiach mal už smrť, keď sa Gareth odvážil prehovoriť: „John, prosím,
pusti ho...“
Lukostrelec k nemu otočil
hlavu. Jeho oči boli chladné, zdalo sa, že ho takmer nevníma, tak sa o to
pokúsil ešte raz: „Prosím ťa...“
Nerobil to kvôli nemu, záležalo
mu skôr na tom, čo by sa stalo, ak by ten muž zomrel v ich dome. Napriek
všetkému bol pre Johna dôležitý a on nechcel byť príčinou jeho smrti.
Pán B povolil zovretie
a odsotil ho od seba tak prudko, až sa terč pod ním rozlomil. Mal veľké
šťastie, že sa doňho zabodli len menšie úlomky.
Doktor chrčal
a neovládateľne sa triasol.
„Ešte som s tebou
neskončil.“
Zdvihol ho a niekam ho chcel
odvliecť. Narábal s ním dosť nešetrne a na doktorom tele sa jasne
črtali hrozivé stopy po lukostrelcovej pozornosti. A ešte stále nebol
v bezpečí.
„Nezabíjaj ho. Počkaj do zajtra.
Nech ti to vysvetlí...“
Pán B naňho ani len nepozrel, ale
jeho slová nakoniec zapôsobili.
„Odprevadím ťa do tvojej izby,
Simon. Tam ostaneš tak dlho, ako to bude potrebné...“ posotil ho tak prudko, až
takmer spadol, ale nepustil ho až na zem. Strhol ho opäť k sebe, čím mu nepochybne spôsobil
omnoho väčšiu bolesť.
„Ty na mňa počkaj tu!“ prikázal
Garethovi.
Neznelo to vôbec dobre. Rozhodne
si nebol istý, či nemá zariskovať a vrátiť sa do izby, ale nechcel, aby
Lucy spoznala túto stránku svojho nového otca.
Tušil, že pokiaľ je v takomto stave, aj tak by si tam poňho došiel. Preto
si radšej sadol čo najďalej od rozbitého terča a zotrval poslušne na
mieste.
Lukostrelca vražedná nálada
neopúšťala ani po návrate do cvičebných miestností. Gareth klopil oči
k zemi a v žiadnom prípade sa viac neodvážil prehovoriť bez jeho
súhlasu. Pán B pristúpil až celkom blízko k nemu.
Pevne ho zovrel za obe ruky
a prinútil ho pozrieť sa do tých momentálne dosť znepokojivých očí. Jeho
zovretie bolo pevné, takmer bolestivé, ale bolo na ňom vidieť, že už dostal pod
kontrolu aspoň časť svojich vnútorných démonov.
„Prepáč,“ zamumlal Gareth.
Netušil, či ide naozaj o to,
tzv. vydieranie, ale bolo to viac než zjavné z toho, ako naňho hľadel.
Pozbieral odvahu a čelil tomu mrazivému pohľadu.
„Páčilo sa ti, čo s tebou
robil?“
„Nie, ja len... Bol som
prekvapený... Nečakal som... Nechcel som to...“ vyjachtal zdesene. Dúfal, že
tie iné veci, ktoré naňho údajne má, sa k jeho partnerovi nedostali. Stále
nevedel o čo šlo, možno to súviselo s tým posledným únosom, na veľa
vecí si nespomínal a ani len nechcel, ale veril tomu, že ak keby tam
k niečomu došlo, dokázal by to pochopiť, ale teraz mal prevahu Lukostrelec
a jeho inštinkty.
„Nedovolím nikomu, aby sa ťa
dotýkal. Ak ťa niekto bude k niečomu nútiť, musíš mi ti okamžite povedať.
Prečo si mlčal? Ten záznam je z tej prehliadky, to bolo pred pár
hodinami...“
„Ja neviem... ja...“ obával sa,
že nech povie, čokoľvek nedokáže tým celú situáciu zlepšiť, práve naopak.
„Budeš si musieť zapamätať, že
o takých veciach musím hneď vedieť. Nesmieš ich predo mnou tajiť.
A ja sa postarám o to, aby si na to nikdy viac nezabudol...“
Stiahol mu nohavice,
a prehol si ho cez koleno. Svet sa s ním zatočil. Niečo také rozhodne
neočakával.
„Nie, čo...“
Gareth zahanbene protestoval, ale
to už na jeho zadok dopadol pomerne tvrdý úder. Nie natoľko, aby mu vážne
ublížil, ale bolo to dostatočne bolestivé.
Pokúšal sa z tej polohy
dostať, ale to už pocítil silu druhého úderu, nebol to nič príjemné, zdalo sa
mu to horšie ako predtým.
„Nikto sa ťa nebude dotýkať...“
Ďalšie pravidelne sa opakujúce
údery mu napokon vohnali slzy do očí. Netušil, že to môže až tak bolieť.
Neprosil, nebránil sa a pokúšal sa nedávať priveľmi najavo bolesť. Bolo to
čoraz horšie, nespokojne sa krútil, nemohol však urobiť nič, lebo bol pevne
držaný na mieste a nebolo úniku.
Skončilo to tak nečakane, ako to
začalo. Zadok ho pálil ako nikdy predtým, od poníženia mu horeli líca a prial
si, aby nikdy neprekročil prah tých dverí. Ku koncu už naplno dával najavo
svoju bolesť, bolo to neznesiteľné...
Prehltol všetok hnev, pokúšal sa
priveľmi ho teraz nedráždiť, obával sa
toho, čo by bol schopný v takomto stave urobiť, preto len mlčal a čakal.
Ešte chvíľu musel zotrvať v tej
pozícii, no napokon ho pán B postavil späť na nohy. Triasol sa. Nemohol sa
naňho ani len pozrieť.
„Teraz odíď do svojej izby!
Neopováž sa odtiaľ vyjsť, kým ti to nedovolím!“ prikázal mu hlasom, z ktorého
by každému zrejme stuhla krv v žilách.
S trasúcimi sa rukami si
natiahol nohavice, telom mu opäť prešlo bolestné chvenie, pálilo to, keď sa tá
látka dotkla pokožky, ale radšej bol ochotný znášať to, ako pobehovať po dome s holým
zadkom. Pomaly vyšiel z miestnosti, každý krok ho stál veľa úsilia, ale napokon
sa mu podarilo dostať sa späť do izby.
„Čo sa stalo?“
„Pán B sa kvôli niečomu nahneval
na Simona. Trochu sa pohádali. Nemá dobrú náladu. Bude lepšie, ak pôjdeš do
svojej izby. Potom sa pozhovárame...“ nechcel ju posielať preč, ale potreboval
si ošetriť isté partie a nechcel, aby to videla. Prepadol by sa od hanby,
keby musel priznať, že dostal takýto druh výprasku.
Lucy to pochopila. Bol to jeden z tých
jeho pohľadov, ktorým jej naznačoval, že to robí aj pre jej dobro.
„Dobre, uvidíme sa potom...“
„Aj vy dvaja ste sa pohádali?“
opýtala sa medzi dverami.
„Áno, aj my,“ priznal nespokojne.
Keď sa za ňou zavreli dvere,
okamžite zaliezol do kúpeľne. Prehrabal sa vo svojich veciach a našiel príručnú
lekárničku.
Po takmer nekonečnom vykrúcaní
pred zrkadlom sa mu podarilo ošetriť začervenanú pokožku. Skončil s tým čo
najrýchlejšie a vrátil sa na posteľ. Jednou rukou objal vankúš, a pokúšal
sa nájsť polohu, ktorá by mu nespôsobovala neznesiteľnú bolesť.
