Obsah: Gareth David L. (17) žil už od
narodenia v detskom domove, jeho matka ho opustila, otec sa vzdal
rodičovských práv a nikdy ho nenavštevoval. Bol rovnaký ako všetky tie
ostatné deti, ktoré sa stali súčasťou systému. Pred dvomi rokmi sa však objavil muž, ktorý sa stal
jeho poručníkom, a on sa akosi nevedomky stal súčasťou života toho bohatého
a privilegovaného muža.
PO TÝŽDNI...
Gareth netušil, že zmena jeho
priezviska spôsobí až takú senzáciu. Dostal sa na titulné strany väčšiny
miestnych novín. Celé to šialenstvo vypuklo hneď ako sa tá správa dostala na
verejnosť. Nehovoriac o tom, že aj Lucy vo svojich plesových šatách,
objavila ako možná kandidátka na adopciu. Polemizovalo sa o tom, do akej
školy bude chodiť a či takisto dostane priezvisko pána B, alebo celý
proces potrvá ešte o niečo dlhšie. Na každej stránke nachádzal zmienku
o nich ako o nových dedičoch najväčšej firmy v okolí.
Nehovoriac o tom, koľko
takzvaných priateľov sa zrazu objavilo. Každý mu prial skoré uzdravenie
a jeho profilová stránka sa začala zapĺňať žiadosťami o priateľstvo. Nikto presne nevedel, čo sa mu stalo
na tom večierku, nehovorilo sa o tom, uvažovalo sa aj o nejakej
alergickej reakcii na jedlo. Oficiálne stanovisko k tomu všetkému ešte
nikto nevydal, ale zrejme sa plánovali aj tak držať nejakej podobnej verzie.
Nedozvedel sa, čo si o tom
celom myslí pán B, keďže o ňom už asi tak týždeň nepočul. Povedali mu, len
že vybavuje nejaké záležitosti týkajúce sa firmy. Doma s ním ostávala len
domáca, Lucy, a Simon, ktorý už týždeň nevystrčil nos zo svojej izby.
Domáca mu nosila jedlo, aj keď prevažne šlo o kašovitú a zmixovanú
stravu, dostal od neho aj odkaz, počas jednej noci mu zastrčil pod dvere
papierik s chabým ospravedlnením a prísľubom, že mu čoskoro všetko
vysvetlí. Písmo bolo dosť roztrasené, zrejme sa ešte nespamätal zo svojich
zranení.
John s ním odvtedy ani len
nehovoril. Dal len príkaz, aby ostal doma, keďže oficiálne bol ešte stále chorý
a nechodil do školy. Mal dovolené pohybovať sa po pozemku, ísť ku koňom
a tak, ale rozhodne ani pritom nemal dostatok súkromia, kvôli tomu, že
novinári priam bažili po nových fotkách. Mesto by mohlo z tohto príbehu
žiť ešte dosť dlho, keďže pán B vlastnil spoločnosť, v ktorej prakticky
pracovala väčšina tunajšieho obyvateľstva. Preto bol záujem verejnosti
o jeho osobu pomerne veľký, keďže raz sa mohol stať majiteľom celej
spoločnosti, keďže pán B nemal vlastné
deti.
Nateraz sa nechcel k tomu
vracať. Nech si hovoria čo chcú, nebude
jeho synom. Nemôže. Nechcel ani len uvažovať aké by to bolo nazvať ho otcom.
Sedel za počítačom a pokúšal
sa dokončovať úlohy, ktoré mu elektronicky prišli od učiteľov, aby toho neskôr
nemal veľa. Bolo jasné, že ešte jeden týždeň ostane doma, kvôli ohrozeniu zo
strany pána B staršieho.
Naskočilo mu okno komunikačného
programu, ktorý už dlhšiu dobu nepoužil.
MAXIMUS-DEVILUS
Ahoj, G.
GARETHUS
Čo chceš?
Prekvapilo ho, že mu napísal Max.
MAXIMUS-DEVILUS
Poď na videorozhovor.
Chcem s tebou hovoriť.
GARETHUS
OK.
Kamera sa zapla a on uvidel
pred sebou svojho niekdajšieho
kamaráta. Max mal trochu rozstrapatené vlasy a vyzeral trochu unavene. Bol
v domácom oblečení a ešte nebolo ani dvanásť takže usúdil, že ani on
zrejme nešiel do školy.
„Chcel som s tebou hovoriť
o tej veci, ale otec ma nepustil z domu. Povedal, že tu musím ostať,
kým nevybaví isté veci.“
„O čom?“
„Pozri, Gareth. Ja chápem, že sa na mňa
hneváš, ale ja... Tvoja sestra sa mi
páči, ona je... chcel by som s ňou chodiť... Mal som ti to povedať... Ja
viem, bál som sa, že sa budeš hnevať a potom to tak dopadlo. Mrzí ma to,
chcel by som, aby sme sa opäť priatelili ako predtým... Naozaj neurobím nič, čo
by jej mohlo ublížiť... Chcel by som ťa, ehm... požiadať o súhlas, aby sme
sa mohli stretávať...“
„Tak dobre. Môžete sa
stretávať...“
„Naozaj?“
„Áno, môžete, ale teraz ma už
nechaj... lebo si to ešte rozmyslím... A sme priatelia, ak to ešte
chceš...“
Nemohol odmietnuť, keď ho tak
pekne požiadal.
„Jasné, že chcem...“
Potom ešte dlho spolu rozprávali
o škole, a o rôznych ďalších veciach. Gareth sa vrátil
k spracovávaniu úloh až omnoho neskôr. Keď konečne skončil, vyšiel na
chvíľu von na terasu, oprel sa o zábradlie a vdychoval svieži večerný
vzduch.
Želal si, aby sa dokázal takto
pekne udobriť aj s pánom B, ale nevedel, ako presne by mal pristúpiť
k tejto zložitej úlohe.
Na prístupovej ceste zazrel auto
svojho otca. Znelo to hrozne, keď
naňho musel tentoraz takto myslieť, ale bolo to všade a obával sa, že si
na to bude musieť časom zvyknúť. Pokrútil hlavou a vymenil slovo otec radšej
za Johna. Takto to znelo omnoho prijateľnejšie.
Dnes ho ešte chcel trápiť. Nechať
ho, aby si dobre rozmyslel, či nabudúce urobí niečo také, ale zvedavosť mu
nedovolila urobiť niečo také. Niekoľko minút vážne uvažoval o tom, že sa
zavrie do svojej izby a bude ho totálne ignorovať, ale veľmi dlho mu to
nevydržalo. Chcel ho vidieť. Potreboval vedieť, čo celý týždeň robil a či už
nejako pokročili v tej veci, ktorá mu bránila opustiť dom.
Preto napokon šiel do jeho izby.
Zaklopal, a keď mu bolo
dovolené vstúpiť, nesmelo pozdravil.
„Ahoj.“
John pristúpil k nemu.
„Ahoj, Gareth.“
Jeho hlas bol opäť pokojný,
nevyzeral tak nahnevane a zničene, ako naposledy, keď medzi nimi došlo k hádke.
„Dúfam, že ťa neruším... ja
len... chcel som vedieť, ako si sa mal a či je všetko v poriadku?“
nervózne presunul svoje telo bližšie k posteli, na ktorej sedel pán B.
„Dozvedel som sa pár zaujímavých
vecí. Sadni si, mal by si to vedieť...“
Gareth si k nemu opatrne
prisadol. Bol zvedavý na to, čo zistil.
„Môj otec je v domove dôchodcov.
Na jednej z tých luxusných kliník. Našiel som ho tam pod iným menom. Nevie
nič o sebe ani o tom, čo sa tu deje. Pletú sa mu súvislosti, nie je
zodpovedný za to, čo sa u nás dialo. Môj strýko vystupoval pod jeho menom.
Dostal som ho zo spoločnosti, tak sa chce pomstiť... Už dávno zrejme nebol
spokojný s tým, že nebude jediným dedičom. Nikdy sa mu nepáčila myšlienka,
že si niekoho adoptujem... Toleroval som to, lebo som si nemyslel, že môže
zájsť až tak ďaleko... No včera sme sa pozhovárali... Povedal mi aj to, že
choroba môjho otca bola už aj vtedy dosť vážna, bral veľmi silné lieky,
tajil to predo mnou aj pred mamou... Nebol v poriadku už ani vtedy, keď
nás s mamou uniesli... Mal vtedy nejaký záchvat, nevedel čo sa nám
stalo... Nemohol to pochopiť. Strýko mal prístup k našim peniazom a odmietol
za nás zaplatiť. Dal mu viac právomocí, lebo si myslel, že on sa dokáže
postarať o rodinné záležitosti, lepšie a on sa o nich aj
postaral. Tajne dúfal, že to ja ani mama
neprežijeme, keď som sa vrátil hral obetavého člena rodiny, toho, ktorý sa
stará, nedotýkal sa firemných peňazí, dlhú dobu žil z toho, čo si nakradol
už predtým z otcových účtov... Neskôr získal informáciu, ktorá mu dala
nádej na ešte väčšie obohatenie, zistil to, kým som... Poslal vrahyňu, aby sa
ma zbavil v tejto podobe, kým si ešte nebol legitímnym členom rodiny...
Vedel, že v takom prípade by ti neostalo nič a on by prevzal úplne
všetko... Nevyšlo mu to, dostali sme sa aj z jeho druhej pasce, tak
vytiahol staré záležitosti na Simona, donútil ho urobiť isté veci... Tvrdil, že
ak ho neposlúchne poskytne polícii dôkazy o tom, čím sa zaoberám. No ako si mal možnosť vidieť, Simon je dobrý
lekár, ale vydieranie a podobné záležitosti, to mu skrátka nejde... Nehovoriac
o tom, že keď už vyčerpal všetky možnosti, tak zrejme v totálnom zúfalstve
tlačil na to, aby si sa dostal z domu, prostredníctvom nejakej inej
rodiny, ktorá by si ťa vzala... Začínalo sa to komplikovať, ale ja som mu to
zjednodušil... Už nás nebude otravovať ani on ani jeho najatí ľudia...“
