Stalker Prológ

varovanie: posadnutosť, sebauspokojovanie, obťažovanie, voyerizmus

pár: Gareth/John a i.
obsah: Gareth pozoruje svojho suseda Johna a jeho rodinu. Nemá pred ničím rešpekt. Dokonca umiestnil kameru aj do ich domu.
On sám žije samotárskym životom, bez priateľov, dokončuje posledný ročník na strednej, ale škola ho vôbec nezaujíma, jediné čím je posadnutý je jeho príťažlivý sused a jeho dokonalá rodina.  Kým on má všetko, Gareth žije v prázdnom dome, dostáva od matky na účet peniaze, aby mohol dokončiť školu, potom sa už o seba musí postarať sám... Po starých rodičoch mu ostal len dom, ktorý je nie práve v najlepšom stave...
No počas svojho pozorovania zisťuje, že veci nie sú vždy také ako sa zdajú...
Poznámka: prológ bol opravený, zmeny sú vyznačené červenou farbou. 

Nastúpil do posledného vozňa. Stihol to práve včas. Súprava sa už rozbiehala a on napriek varovaniu naskočil v poslednej chvíli. Brunet oblečený do čiernej mikiny s akýmsi vyblednutým logom,  s kapucňou stiahnutou až do čela, a obyčajnými modrými džínsami, so slúchadlami od ipodu na ušiach, ostal stáť pri dverách. Nedokázal sa zamiešať do tej hradby ľudí, ktorá sa týčila pred ním. Radšej si udržiaval odstup, nemal rád veľké davy, odvykol si od nich, odkedy väčšinu času trávil vo svojom dome. Len nedávno bol nútený nájsť si brigádu, aby utiahol výdavky za domácnosť. Školu mu ešte platila matka, ale to ostatné, o to sa už musel postarať sám. Našiel si prácu v jednom menšom elektrodome, keďže zo všetkého najviac ho zaujímala technika, počítače a veci týkajúce sa toho. Zvyšok času venoval škole, nákupom a podobným záležitostiam, ktoré ho dovtedy netrápili. No stále sa tak úplne nezbavil svojich obáv. Po prvý raz žil úplne sám, mal všetko na starosti a musel uznať, že to vôbec nie je také ľahké, ako si pôvodne myslel. Nemohol si dovoliť všetko, čo by chcel, musel urobiť aj ústupky, ku ktorým patrilo aj cestovanie hromadnými prostriedkami, na ktoré si nemohol poriadne zvyknúť.

Plynulý pohyb vlaku, istá ťažkopádnosť s akou sa pohyboval,  ho znervózňovala.

Na ďalšej stanici stáli o niečo dlhšie, zdalo sa mu, akoby to bolo takmer nekonečné čakanie.

Nastupovali ďalší. Pocítil ako ho nejaká ruka zozadu zovrela, chvíľu počkal, aby sa presvedčil, či to náhodou nie je len nejaká taška, ale keď sliedivé prsty postupovali ďalej, pokúšali sa ho láskať na dôverných miestach – stisli mu zadok a pokúsili sa dostať do jeho nohavíc, okamžite tomu začal venovať pozornosť. 

„Daj tú ruku preč!“ sykol nahnevane.

Nič sa nestalo, postupovala ešte nižšie.

Tak udrel. Prudko a s takou surovosťou, až ten muž vrazil do dverí. Keby boli práve otvorené, vypadol by von. Sensei by bol naňho hrdý, taký dobrý úder sa mu nepodaril ani len na tréningu. Okrem technických vecí ho zaujímali aj bojové umenia. Posledné tri roky chodil už len na džiu džicu. Bavilo ho to pretože mu pripomínalo život s jeho strýkom, práve on ho ako prvý nahovoril, aby niečo také vyskúšal, predstavil ho dobrému učiteľovi a chodili cvičiť spolu...  Držal sa toho, aj keď už bol Joel nenávratne preč. Pripomínalo mu to tie časy, keď ho obdivoval a miloval ako otca. S ním si myslel, že dokáže čokoľvek. No prišiel čas, aby sa postaral sám o seba. Tento krát sa mu to podarilo.

Sledoval ako sa  ten jeho muž drží za hruď a lapá po dychu.

Vystúpil.

Rád by  ďalej pozoroval ako mení farby, prípadne ho ešte raz pre výstrahu nakopol, ale potreboval sa dostať domov ešte pred piatou hodinou. Skôr než  sa ON vráti z práce.

1. kapitola

1