Pár: Gareth/John
Varovanie: 18+, vzťah adoptívny/otec a syn, nestabilný vzťah
Obsah: Pokračovanie Dúhového chlapca. Je to len doplnenie k poviedke Dúhový chlapec I. Hodnotenie.
Najbližšiu aktualizáciu očakávajte až na budúci víkend. Cez týždeň sa nedá nič, tak mi to vychádza, takže všetko bude presunuté na víkend.
Hodnotenie a komentáre, prípadne akékoľvek iné postrehy, pokojne môžete ak chcete vyjadriť prostredníctvom blogových prostriedkov, ktoré vám tu ponúkam.
Rozišli sa do svojich izieb, keďže bolo už naozaj dosť
neskoro. Chvíľu sa ešte motal po tej svojej a robil isté úpravy, aby to
vyzeralo tak, že v posteli naozaj spal.
Potom prešiel do tajných chodieb až do spálne, ktorú zdieľal s partnerom.
John už sedel na posteli, pohľadom prešiel po jeho nahej hrudi
a tešil sa na to, že sa k nemu bude môcť pritúliť. Mal náladu skôr na
nežnosti, chcel sa s ním viac maznať
a užívať si jeho blízkosť. Sadol
si k nemu, schúlil sa do jeho objatia a chvíľu zasypával jeho hruď
drobnými bozkami. Všimol si novú jazvu.
„Kedy sa ti to stalo? Prečo
o tom neviem...“ opatrne sa jej
dotkol.
Spomenul si, ako veľmi sa tešil
na to, že otec ho uvidí preberať diplom.
Chcel, aby bol počas tejto dôležitej chvíle s ním. Tak trochu sa obával,
či to vôbec stihne, uľavilo sa mu, keď ho uvidel sedieť medzi pozvanými spolu
s Lucy, ktorá si takisto nenechala ujsť to, ako sa z jej brata stal
čerstvo vyštudovaný doktor.
„Mal som menší problém, pár dní
pred promóciami...“ priznal neochotne.
„Tak to preto si bol taký bledý,
keď si prišiel. Tvrdil si, že je to len chvíľková slabosť.“
Keď mu prišiel pogratulovať
a objať, pripadal mu tak trochu zoslabnutý, ale myslel si, že je to len
kvôli pracovnému rozvrhu, ktorý mal dosť nabitý kvôli tomu, aby si preňho
urobil čas. Chcel sa s ním vtedy pozhovárať, ale bolo tam príliš veľa
ľudí.
„Mal som po menšej operácii a nebolo mi dobre, ale nemohol som si nechať
ujsť tvoj veľký deň.“
Pán B si ho tisol k sebe, hladkal
ho a maznal sa s ním, tak ako si to prial.
„Mal si mi to povedať. Postaral
by som sa o teba, nešiel by som sa zabávať so spolužiakmi a venoval
by som sa len tebe... Už je to v poriadku? Čo sa ti to vlastne stalo?“ obzeral
si ho skúmavým okom lekára, no nenachádzal žiadny vážny problém na jeho tele,
skôr mal chuť robiť iné veci, ako len obyčajné vyšetrenia.
„Práve preto som ti to nepovedal.
Užívaj si svoju mladosť a všetko, čo k tomu patrí. Nemám právo ťa
obmedzovať. Nebolo to nič vážne, len malá nehoda pri práci...“
„Chcem, aby si mi také veci
hovoril. Ja rozhodnem o tom, či je to vážne alebo nie. Som aj tvoj lekár, ak to bude potrebné...“
Dúfal, že sa naňho zvládne ešte
aspoň chvíľu hnevať, ale nebolo to ľahké, keď bol v jeho objatí a pán
B ho začal bozkávať, nepotreboval nič viac. A nebol schopný to teraz len
tak nahnevane odstrčiť a trucovať len kvôli tomu, že si isté veci nechal
pre seba.
„John, prosím...“
„Ako poviete, pán doktor...“ pošepol mu do ucha.
Usmial sa. Od neho to znelo tak
inak, takmer ako niečo viac než len obyčajný titul. On chápal, čo to potom
všetkom preňho znamená.
§§§
„Musíš do práce?“ vrhal smutné oči na svojho partnera, ktorý
mal na sebe jeden zo svojich najlepších oblekov.
Gareth bol ešte stále nahý, rozvaľoval sa na posteli, čítal
knihu a občas nakukol do mobilu. Bolo ešte dosť skoro. Užíval si svoje
prázdniny a pokúšal sa nemyslieť na nič iné len na to, čo všetko by mohli
ešte spolu robiť.
„Dnes máme dôležitú poradu, presunul som to na ráno, aby sme
mohli byť neskôr spolu.“
„Takže si pôjdeme spolu zajazdiť?“
„Samozrejme. Ja som pripravený a ty?“
„Kedykoľvek.“
Zámerne sa otočil tak, aby mal pán B dobrý výhľad na jeho zadok a vedel o čo prichádza,
keď sa tak neuvážene rozhodol opustiť
ich tajné izby.
„Gareth,“ pán B si ešte na chvíľu prisadol k nemu.
Rukou mu prešiel po boku, jeho partner sa k nemu nedočkavo privinul.
„Prosím, nechoď ešte...“
„Budem musieť. Lucy, ide dnes so mnou. Bude na mňa čakať
a keď sa neobjavím, vyhlási po mne pátranie.“
„Tak dobre, ale keby sa niečo náhodou zmenilo, zavoláš mi?“
John prikývol, Gareth sa díval na to, ako odchádza
z ich spálne späť do bežného sveta, kde sa takto k sebe správať
nesmeli.
§§§
Neskôr...
„Pustite ma tam! Musíte ma tam pustiť!“
„Nie, pane. Je to nebezpečné...“
jeden z požiarnikov ho nemilosrdne odviedol čo najďalej od dohorievajúcej
budovy.
Gareth sa mu pokúšal vytrhnúť,
podarilo by sa mu to, keby vôbec dokázal prinútiť k tomu, aby ho jeho telo
začalo poslúchať. Díval sa na tlejúce
trosky, cítil nepríjemný pach spáleniny. Oliver stál vedľa neho, položil mu
ruku na plece a stiahol ho ďalej za pásku oddeľujúcu obyčajných ľudí od miesta
činu.
Z nejakého neznámeho dôvodu
sa hlavnú budovu firmy B zachvátil zničujúci požiar, spôsobila ho explózia,
ktorá pôsobila takmer ako malé zemetrasenie. Keď mu zavolali, bol práve doma a pokúšal
sa vymyslieť nejaký projekt, ktorý by predložil otcovi, aby ušetril tú
nešťastnú nemocnicu. Bola to jedna z podmienok, pán B si ju stanovil včera
večer, keď za ním zašli obe jeho deti s týmto obchodným návrhom. Práve sa
pokúšal to celé nejako uzavrieť, on skôr riešil tú lekársku stránku Lucy mala
prejsť tú finančnú a ešte tam niečo doplniť, chystal sa jej to poslať, keď
za ním do izby pribehla ich domáca.
Rozozvučali sa všetky telefóny a čoskoro
už bol každý informovaný o výbuchu v hlavnej budove firmy, v ktorom
sa vtom čase nachádzali Pán B, jeho sestra Lucy, všetci hlavní akcionári a zamestnanci
pobočky.
Zatiaľ mu nevedeli povedať nič o tom,
kto vyviazol a kto nie, keďže výbuch budovu takmer zrovnal zo zemou a následný
požiar vypukol tak, rýchlo, že budovu stihlo opustiť bez zranenia len pár ľudí.
Niektorí boli doteraz nezvestní a medzi takéto osoby patrila aj jeho rodina. Mal pocit,
akoby sa mu zrútil celý svet.
A nedokázal sa upokojiť,
potreboval sa tam dostať a zistiť, čo sa stalo s jeho rodinou.
„Poď pôjdeme sa ešte raz pozrieť
na miesta, odkiaľ odvážajú zranených...“ požiadal ho Oliver.
„Tak dobre, poďme...“ súhlasil
napokon.
Nebol to príjemný pohľad, ale
medzi niekoľkými v panike pobiehajúcimi ľuďmi objavili aj Garethovu
sestru.
Nevedela, kde presne sa nachádza,
bola vystrašená a šokovaná. Zdravotníkom sa ju napokon podarilo dostať k sanitke,
ale odmietala nastúpiť.
„Lucy, poď ku mne... to som ja,
Gareth!“ natiahol k nej ruky.
„G-a-r-e-t-h?“ opýtala sa neisto, ale napokon sa predsa len vybrala
k nemu a nechala sa objať.
„Zlatko, si v poriadku? Nič
ťa nebolí?“ rýchlo si ju prezeral. Nevyzeralo to, že by mala nejaké vážne
zranenia, ale aj tak chcel, aby ju zobrali na vyšetrenie. On sám toho schopný
nebol, ledva sa dokázal udržať, aby sa tam pri pohľade na toľké utrpenie
nezrútil. Bolo to iné než na praxi, a omnoho horšie, ako vtedy, keď si
myslel, že je na takéto veci už pripravený. Teraz šlo o jeho rodinu,
nedokázal sa od toho odosobniť. Rozhodne to chvíľu trvalo, kým bola schopná
hovoriť. Robil všetko, čo bolo potrebné, aby ju z toho šoku dostal.
„Je mi čudne, ale nie som
zranená. Som len... Gareth, ja som sa tak veľmi bála... ja som nevedela, čo mám
robiť...“
Hladil ju po vlasoch a objímal.
Potom dovolil, aby to urobil, aj Oliver. Zdalo sa, že aj jeho už spoznala, tak
nemala problém sa schúliť do jeho objatia.
„Lucy, a čo otec? Pamätáš
si...“
„Práve som odchádzala do školy,
keď sa to stalo... Bola som už takmer pri vchode... Neviem, čo s ním...“
začala plakať, triasla sa, Gareth si požičal od jedného zdravotníka prikrývku.
A povedal Oliverovi, aby s ňou ostal.
„Musím nájsť otca. Postaraj sa,
aby ju vzali na prehliadku, dobre. Prídem za vami.“
„Samozrejme, keby niečo tak ti
budem volať.“
Gareth prikývol.
Predral sa ďalej davom,
prechádzal okolo zranených, aj okolo tiel, ktoré boli okamžite zakrývané. Bolo
bolestivé na to, čo i len pomyslieť, tak len bežal ďalej, nezastavoval sa,
až kým nezačal pomaly strácať nádej.
Až napokon niečo uvidel, kúsok
kravaty, tej ktorú si jeho milenec tak starostlivo vyberal na dnešné
zasadnutie.
Vietor ju odfúkol až k jeho nohám
a on uvidel nosidlá a ľudí, ktorý nakladali do sanitky takmer nehybnú
postavu.
Uvidel otcove hodinky, zastali a boli
rozbité, ale nepochyboval o tom, že sú to ony. Keď ho uvidel pocítil úľavu, ale zároveň aj
hrozný strach. Bál sa oňho tak, ako ešte nikdy v živote, lebo tentoraz
vôbec nevyzeral dobre a doktor v ňom ho varoval, že je to naozaj
veľmi vážne.
„To... to je môj... je to môj...“
v poslednej chvíli zabránil tomu, aby to vyslovil.
„Musíš ustúpiť, berieme ho do
nemocnice.“
„Ja idem s vami som jeho...
syn......“ dostal zo seba napokon.
Netrvalo dlho a sedel v sanitke.
Písal Oliverovi správu, že našiel otca a idú do nemocnice. Odpísal mu, že
sa tam stretnú.
A vtedy sa to stalo. Jeho
partnerovi zlyhalo srdce, mal pocit, že sa z toho zblázni, keď začul ten
zvuk, ktorý znamenal, že jeho partner sa už možno nepreberie. Všetko videl len
veľmi zahmlene a niekoľkokrát povedal veci, ktoré by si mohli ľudia
všelijako vysvetľovať, ale už mu to bolo jedno.
Držal sa v pokoji len silou vôle a len preto, že nechcel
zamestnávať zdravotníkov svojím vlastným kolapsom, bol ochromený strachom a zúfalstvom.
Trvalo to takmer večnosť, až kým partnerovi opäť nenaskočili životné funkcie.
Potom to už šlo veľmi rýchlo,
netrvalo dlho a pán B bol na sále a on vonku. Ako rodinný príslušník
musel počkať na výsledky, tak ako všetci ostatní.
Tvár mal zmáčanú od sĺz a chvel
sa tak silno, až mu museli podať niečo na upokojenie. Trochu sa upokojil, až
keď ho Lucy vzala za ruku.
„Bude to v poriadku, otec sa
z toho dostane... Poď sadneme si...“
„Nemôžem. Ja... chcem byť pri
ňom...“
„Nikam nepôjdeme, len tu na
lavičku...“ potichu ho žiadal aj Oliver.
„Nájdem ich a zabijem, nájdem ich a zabijem...“
opakoval rozrušene.
Túlil sa k sestre, ktorá
bola napokon v poriadku, povedala mu to, keď sa jej na to o pár minút
neskôr opäť spýtal.
Potom sa všetko úplne vyplo.
Nevedel či bol hore, alebo nie, či vnímal alebo nie. Všetko bolo také skreslené
a hrozne pomalé, kvôli slzám takmer vôbec nevidel a všetky zvuky sa
mu zlievali dohromady.
Niekto cez neho prehodil
prikrývku a niečo mu pichli, neodviedli ho však na žiadnu izbu, lebo sa
tomu veľmi bránil a Lucy ho nechcela zbytočne stresovať. Aj ona plakala,
ale zároveň sa mu zvládala aj prihovárať.
Trvalo to niekoľko hodín, tých
najdlhších hodín v Garethovom živote. Keď sa tie dvere konečne otvorili a vyšiel
lekár, zdalo sa mu, akoby prešla celá večnosť.
„Ste rodina pána Barrowmana?“
opýtal sa ich.
„Áno, ja som jeho sestra, a toto
je jeho syn... a môj priateľ,“ s námahou so seba dostala Lucy.
„Váš otec je už po operácii.
Vyzerá to s ním zatiaľ dobre, uvidíme ako sa jeho stav bude vyvíjať počas
noci...“
