fandom: Star trek into the darkness
pár: Khan_Benedict/Dhak_Martin Freeman autp postava
varovanie: bez obmedzenia
Obsah: Dôsledok hádky.
Hodnotenie
„Veliteľ?“
Pod nami horelo akési mesto no moja ruka naďalej
pevne spočívala na jeho ramene. To, čo sa medzi nami stalo včera ešte ani zďaleka nebolo zabudnuté. Necítil som
sa oprávnený robiť také veci, ale on trval na tom, že sme rodina. Moja slabosť bola preč, vyliečil ma, ale už som nebol taký
ako predtým. Obaja sme to vedeli. Oboch nás to nesmierne trápilo, no ja som
začínal chápať, že nemám na výber len túto inakosť prijať a zvyknúť si na
to, aby som mohol ďalej pokojne žiť. No on ma opäť prekvapil, práve teraz, keď
som sa mu chystal ospravedlniť za svoj včerajší výstup.
„Teraz nie...“
Nechcel so mnou hovoriť, potreboval niečo omnoho
jednoduchšie. Možno preto sa takmer surovo natiahol po mojej druhej ruke, preplietol si ju s tou svojou a my
sme sa len tak držali, aj keď som nechápal, prečo niečo také robíme, prečo
vôbec ľudia túžia po takomto druhu zbytočného dotyku. Nedokázal som si s tým
poradiť. Nemohol som ho len tak držať a dívať sa na tú skazu, bez toho,
aby sme si to celé aspoň nevyjasnili. Niečo také však zrejme nebolo možné,
keďže akékoľvek moje snaženie skončili tým, že sa vyzúril na tej planéte a nedal
mi ani príležitosť, aby som mu čokoľvek vysvetlil.
„Prídem neskôr... ak ma práve teraz nechcete
vidieť...“
„Ostaň.“
Uvažoval som o tom, aké to bude keď sa naše
ruky prestanú dotýkať a on opäť bude myslieť len na deštrukciu
a svoje vlastné víťazstvo. A odkladať
veci natoľko nevyhnutné, že si o nich dovoľujem hovoriť, aj keď on to
nechce počuť.
„Viete, že budem musieť odísť... Nemáme už veľa
času, chcel som, aby ste vedeli, že aj keď uvažujete o mojom prepustení z vašich
služieb, som vám stále oddaný... To, čo sa stalo bol len... ani neviem, čo to
bolo....“ netúžil som spoznávať nové pocity, ktoré ma sprevádzali. Potreboval
som od nich získať odstup.
„Nie nevyhnutne.“
„Ale...“
„Dhak, si môj
zástupca, môj prvý dôstojník, tak som rozhodol. Hnevám sa, na teba kvôli tomu, ako si tých
dvoch nechal ísť, ale nič to nemení na
tvojej pozícii. Bol si potrestaný viac než dosť... Tým to celé uzatváram a už
viac o tom nechcem počuť.“
„Ďakujem, veliteľ.“
Len mi
pevnejšie zovrel ruku, bol som stratený, úplne bezmocný voči tomu, čo sa
s nami začínalo diať. Moje prebudenie bolo iné než to jeho, túžil som
spoznávať skôr než niečo zničím, nepripadal som si viac nadradený, možno to
spôsobila moja choroba, že som sa cítil takmer ako obyčajný človek,
a prial som si, aby to bolo takéto, aby som sa cítil tak ako sa ľudia
zvyknú cítiť, keď ich milovaní prekračujú všetky hranice.
A oni ich napriek tomu nedokážu opustiť.
