varovanie: posadnutosť, sebauspokojovanie, obťažovanie, voyerizmus, rape non-con
pár: Gareth/John a i.
pár: Gareth/John a i.
obsah: Gareth pozoruje svojho suseda Johna a jeho rodinu. Nemá pred ničím rešpekt. Dokonca umiestnil kameru aj do ich domu.
On sám žije samotárskym životom, bez priateľov, dokončuje posledný ročník na strednej, ale škola ho vôbec nezaujíma, jediné čím je posadnutý je jeho príťažlivý sused a jeho dokonalá rodina. Kým on má všetko, Gareth žije v prázdnom dome, dostáva od matky na účet peniaze, aby mohol dokončiť školu, potom sa už o seba musí postarať sám... Po starých rodičoch mu ostal len dom, ktorý je nie práve v najlepšom stave...
Už
mal dosť toho, čo o ňom hovorili a ako sa snažili rozhodovať
o tom, čo sa bude diať s jeho telom.
„Pustite
ma. Musím ísť. Už budem mať hodinu...“ požiadal celú partiu, a oni mu
napokon umožnili prejsť. Mimoriadne spokojný s tým, že im konečne unikol,
sa opäť usadil do bezpečia triedy a dojedol aspoň časť svojho pečiva. Po dlhom čase si začínal želať, aby mal naozaj
skutočných priateľov, ktorí by zabránili tomu, aby ho mohla obklopiť taká dravá
svorka.
Ich vodca Seth mu len spôsobil ďalšie starosti.
Celá
škola si teraz myslela, že s tým maniakom chodí. Predpokladal, že niektorí
už aktualizovali aj svoje statusy a pekne tú informáciu šíria ďalej.
Po
celý zvyšok dňa sa kvôli tomu schovával za počítačom a predstieral, že neexistuje. Práve on musel mať to
šťastie, že sa nezapísal na externé štúdium, ktoré bolo v sobotu, keď boli
denní študenti preč, ale skončil na štvrtku, keďže premeškal prvé prihlásenie
a sobota už bola plne obsadená. No teraz by už aj tak preradenie nebolo
výhodné, v sobotu mal zvyčajne tréning, a nestíhal by to. Pokiaľ chcel tú školu dokončiť musel počítať aj s takýmito
nepríjemnosťami.
Už
bolo takmer pol siedmej, keďže externé štúdium bol dosť nahustené do toho
jedného dňa, preto bol riadne unavený a nemal chuť o ničom premýšľať.
Chcel si len objednať sľúbenú pizzu, zapadnúť k telke a oddýchnuť si
pred ďalším náročným dňom.
Po
poslednej hodine, keď si už myslel, že to najhoršie má za sebou a kráčal
práve k svojej motorke, zavibroval mu mobil a on na displeji uvidel
meno PAM. Vyrobil si pre ňu špeciálny
obrázok s menom napísaným červenými písmenami a nad tým sa skveli
vskutku neoriginálne čertovské rožky.
Takto
si pomenoval svoju neoficiálnu šéfku,
ktorá mu však volala len ak bolo nutné, aby prišiel do práce mimo predpísanej
zmeny, čo rozhodne nebola dobrá správa, keďže nemal náladu sa prispôsobovať
ďalším zmenám, a už aj tak mal pomerne nabitý program, počas prestávky mu
prišla správa od senseia. Posunul tréning na budúcu sobotu, keďže posunuli termín
majstrovstiev, na ktorých sa mal zúčastniť. Gareth mal na sobotu už vyhliadnuté
voľno, keďže väčšina zo starších žiakov bola pozvaná ako diváci na súťaž.
Sensei im vybavil pomerne dobré miesta. Po súťaži, či už postúpi alebo
nepostúpi, mali by v jeho byte tak trochu oslavovať. Zvyčajne nemal takéto
veci rád, ale čo sa týkalo ich skupiny zameranej na bojové umenia, bol ochotný
sa chvíľu zdržať. Práve preto dúfal, že mu to nezatrhne, vzhľadom na to, čo
všetko sa medzitým stalo, omnoho radšej by sedel na súťaži ako v práci.
„Ahoj,
Pam.“
„Ahoj,
Gareth. Už ti skončila škola?“
„Áno,
práve idem domov.“
„Urob
si zastávku u nás v elekre.“
„Stalo
sa niečo?“
„Potrebujem,
aby si mi pomohol s Issacom. Len ho vezmi domov, prípadne kamkoľvek bude
chcieť.“
„Nemôžeš
ho jednoducho posadiť do taxíka?“ opýtal sa nespokojne.
Nechcelo sa mu poňho chodiť, práve teraz netúžil vidieť osobu zapletenú do tej záležitosti.
„Príď,
prosím ťa,“ žiadala ho.
Zrejme
mu do telefónu nechcela nič vysvetľovať. No jej hlas znel vystrašene, akoby sa
dialo niečo veľmi vážne. Chvíľu uvažoval o tom, že
sa na to naozaj vykašle, ale jeho zodpovednejšie ja napokon prevzalo kontrolu.
„Tak
dobre. Prídem, ale bude to chvíľu trvať. Som dosť ďaleko.“
„V
poriadku. Počkám na teba.“
Strčil
si telefón do vrecka a nasadol na motorku. Chvíľu mu trvalo, kým si
správne nasadil prilbu. Od nervozity sa mu totiž dosť
triasli ruky.
Počas
jazdy sa ako tak upokojil a vyrovnal so všetkým. Tak to zvyčajne bývalo.
Dosť rýchlo sa dokázal zladiť s motorkou. Mama ho bez problémov nechala
vykonávať testovacie jazdy, a hlavne vďaka jej práci sa zrejme dostal aj
k tomu, že vždy chcel mať vlastnú a jazdiť na nej po meste.
Podarilo
sa mu dostať sa pred obchod skôr než očakával. Po zaparkovaní, si zložil prilbu
a zamieril k zamestnaneckému vchodu.
Na
chodbe boli črepiny, zrejme z tej veľkej dekoratívnej vázy, ktorú mali
v obchode. Povaľovali sa takmer všade. Zvyčajne im
dosť prekážala v ceste, ale nepredpokladal, že sa niekto odhodlal rozbiť
ju. Už len to, že sa niečo také stalo, nebolo predzvesťou ničoho dobrého.
Ako sa ukázalo, bola to jedna z tých situácii, ktorých sa
zúčastňovať nechcel.
Pam
ho po krátkom pozdrave zaviedla do kancelárie, kde s hlavou
v dlaniach sedel Issac. Silno to tam páchlo po alkohole a on sám
vyzeral tak zničene, akoby si všetci niekoľko hodín užívali s ním. Triasol
sa a niečo si sám pre seba mumlal. Niektoré veci boli pohádzané na zemi,
stolička prevrátená, vyzeralo to tak ako po výbuchu...
Pam okamžite preniesla všetku svoju podráždenosť naňho.
„Urob
s ním niečo. My to všetko poupratujeme. Rozbil len vázu, ale správa sa ako
blázon a vôbec nechce ísť domov. Takto ho tu nemôžeme nechať. Ak chceš
môžem zavolať jeho otcovi, aby si ho prevzal, ale bude to na tvoju
zodpovednosť.“
„Ja
ho odvediem pokiaľ sa bude dať, hlavne nevolajte šéfovi,“ okamžite zmenil tón hlasu. Nechcel, aby jeho otec niečo
zistil, hlavne nie teraz, keď bol Issac v takomto stave. Mohol by pokojne
povedať viac, než by bolo potrebné.
Pam ho nechala osamote so šéfom a šla sa postarať o vzniknuté
škody.
„Issac,
môžem s tebou hovoriť?“ opýtal sa.
Svetlovlasý
mladík k nemu zdvihol zrak.
„Áno,
áno...“ mierne sa zakolísal a takmer spadol.
Gareth
pristúpil bližšie.
„Poď
pôjdeme domov... Už je neskoro...“
„Nemôžem
ísť takto domov... nemôžem...“
„Musíš.
Ja ťa odveziem.“
„Vezmeš
ma k sebe?“
„Nie,
dnes bude lepšie, ak sa vyspíš vo vlastnej posteli.“
„Tak
dobre, tak... tak...“
Gareth
mu vybral z vrecka kľúče od auta. Na motorke by to zrejme neprežil, takže
jediný spôsob ako ho dostať domov, bolo použiť jeho auto.
§§§
Neskôr...
Bol
príliš unavený na to, aby sa vracal po svojom motorku, preto šiel domov metrom.
Issac padol do postele, hneď ako ho do nej uložil a nevedel nič
o svete. Jeho otec nebol doma, obsluha v ich dome mu povedala, že je
na pár dní služobne mimo. To bolo asi Issacovo jediné šťastie.
Gareth
ho vo svojom dome už nechcel. Nepotreboval, aby ho niekto v noci
vyrušoval. Celkom sa tešil na to, že bude konečne sám. Natiahol si kapucňu
hlbšie do čela a takmer v polospánku
počítal jednotlivé stanice.
Vlak
sa trmácal ďalej, v jednom rytme, takom pokojnom a príjemnom.
A on zaspal bez toho, aby si to vôbec stihol uvedomiť.
§§§
Prebudilo
ho tlmené pulzovanie prichádzajúce z dlážky. Všade bola tma, neisto siahol
kamsi za seba, no nahmatal len akýsi vankúš a keď sa pokúšal vyrovnať nohy,
uvedomil si, že je zabalený v niečom čo podľa hmatu pôsobilo ako spacák.
Zažalo
sa svetlo a on mal možnosť aj vidieť to, že sa akosi ocitol v miestnosti,
ktorá pôsobila tak trochu bizarne. Už len vďaka tomu, že to tam vyzeralo tak,
akoby niekto urobil zo starého tunelu, obývanú miestnosť.
No
skôr než o tom stihol uvažovať ako o mimoriadnom úkaze, uvedomil si,
prečo bolo preňho také ťažké dostať sa zo spacáku. Bol poviazaný natoľko, že sa
ledva dokázal hýbať.
„Dobré
ránko, si hladný?“
Niekto
sa nad ním naklonil.
Prvé
čo uvidel, bol ten prsteň s bodcom, ktorý ho istý čas dráždil... A to
ďalšie bola usmiata tvár toho chlapca z predchádzajúceho dňa.
Whyatt.
Tak
sa ten chlapec volal, pokiaľ si dobre spomínal.
„Kde to som?“
„U
mňa doma. Včera si akosi zaspal v 55 vozni. Tak trochu som to využil, aby
som ti to tu mohol ukázať.“
„Ty
žiješ v podzemí?“
„Áno,
ak mám byť presný žijem v jednej servisnej chodbe.“
„A
čo tvoja rodina?“
„Nemám
nikoho okrem rodiny B. Niekedy žijem aj s nimi, ale najradšej sa zdržiavam
tu.“
Gareth
sa zvedavo poobzeral, mal tam naozaj plno vecí, vyzeralo to tam takmer ako
menšia internátna izba. Všimol si aj veľké zrkadlo,
množstvo všelijakých kabátov, klobúkov a rôznych šálov.
„Nie
je to nebezpečné?“ opýtal sa, keď pocítil ďalšie
zachvenie.
„Pre
mňa nie. Poznám to tu veľmi dobre.“
„Ako
si ma našiel?“
„Musím
sa priznať, že som ťa sledoval už odvtedy, ako si šiel späť do obchodu.“
„Prikázali
ti to?“
„Oni
nie, ale pán B trvá na tom, aby som dal trochu pozor na tú našu partiu. Bez
neho sú tak trochu neovládateľní. Chceli ísť za tebou už po škole, ale otec im
prikázal, aby sa vrátili domov.“
„Dnes
to vyzeralo tak, že aj ty si neovládateľný...“ pripomenul mu na čom sa
podieľali jeho ústa.
Whyatt sa pobavene uškrnul.
„Je
to jediný spôsob, ako som mohol dosiahnuť, aby ma Seth k tebe pustil. Ešte
ho dosť dobre nepoznáš, však?“
„Nie,
a ani o to nemám záujem.“
Mysľou
mu prebleskla spomienka na to, čo už spolu robili, no veľmi rýchlo ju zahnal.
„Mal
by som už ísť... musím do práce... Rozviaž ma...“
Whyatt
smutne pokrútil hlavou.
„Tam
sa už nevrátiš.“
„Čo
tým myslíš?“
„Pán B rozhodol, že prišiel čas
na začiatok tvojho výcviku.“
