Stalker 5. kapitola 2/3

varovanie: posadnutosť, sebauspokojovanie, obťažovanie, voyerizmus, rape non-con
pár: Gareth/John a i.

obsah: Gareth pozoruje svojho suseda Johna a jeho rodinu. Nemá pred ničím rešpekt. Dokonca umiestnil kameru aj do ich domu.
On sám žije samotárskym životom, bez priateľov, dokončuje posledný ročník na strednej, ale škola ho vôbec nezaujíma, jediné čím je posadnutý je jeho príťažlivý sused a jeho dokonalá rodina. Kým on má všetko, Gareth žije v prázdnom dome, dostáva od matky na účet peniaze, aby mohol dokončiť školu, potom sa už o seba musí postarať sám... Po starých rodičoch mu ostal len dom, ktorý je nie práve v najlepšom stave...
Poznámka: Podarilo sa mu urobiť tú skúšku z realizmu. Som nadšená :), ale počítač zas blbne, vždy, keď chcem vložiť kapitolu zamrzne :(
varovanie 2: maniacke, zvrhlé, škrtenie, deviantné správanie, násilie, náznak BDSM

Get free premium widgets for your blog and website.

Prudko trhol povrazmi. Držali pevne, obopínali ho tak tesne, až ho to zabolelo.

„Pokojne,“ tíšil ho Whyatt.

No s utešovaním nepochopil. Gareth ďalej bojoval so všetkých síl, dokonca sa mu podarilo ho aj pár krát kopnúť a celé by sa to zrejme vyvíjalo inak, keby nepocítil ako ho zozadu uchopili pevné ruky. Lano sa mu zovrelo okolo krku, bolestivo zachrčal, nemohol dýchať, nemohol myslieť. Takmer upadol do bezvedomia, no skôr než sa tak stalo, niekto lano opäť povolil. Bol obrátený tak, aby na svojho útočníka videl. Pán B si ho držal pri sebe a pred pár sekundami mal v rukách jeho život. Nič mu nehovoril, len mu mierne zaklonil hlavu.

Na krku pocítil dotyk pier, bozkával miesto, ktoré bolo len pred nedávnom zdrojom jeho utrpenia. Nežne dráždil citlivú pokožku a zanechával veľmi jemné bozky na miestach, ktoré ho začínali páliť, akoby sa ich chystal zahojiť.

„Whyatt, si v poriadku?“ opýtal sa, keď sa ubezpečil, že má Garetha úplne pod kontrolou.

„Nič mi nie je, takmer vôbec to nebolelo... Nehnevajte sa naňho, ešte si na nás nezvykol...“ čiernovlasý mladík sa prisunul späť k nim.

„Pokiaľ netrváš na jeho potrestaní, tak tentoraz môžeme na celú vec zabudnúť...“

Zhovárali sa, akoby tam Gareth ani len nebol. Poriadne ho to nahnevalo, no radšej sa nechcel s nimi opäť dostať do konfliktu. Aspoň pokiaľ nepríde na to, ako sa odtiaľ dostať bez ďalšieho škrtenia. Niečo také už nikdy nechcel zažiť. Možno práve preto sa ich obával čo i len prerušiť.

Všimol si, že W sa značne uľavilo, keď počul rozhodnutie svojho pána. Neužíval si násilie v takej forme ako jeho spoločník. No ešte nevedel, či sa to dá nejakým spôsobom použiť proti nemu.

„Teraz nás chvíľu nechaj. Postaraj sa, aby sme sa mohli odtiaľto nepozorovane dostať,“ prikázal mu.

Whyatt poslušne prikývol. Opatrne vstal a nechal ich vo svojom zvláštnom domove. Pán B upriamil svoju pozornosť na Garetha.

„Teraz mi dovolíš, aby som ťa prezliekol, a už žiadne hlúposti, dobre?“

Napodobnil prikývnutie podľa vzoru W. Nič viac k tomu povedať nemienil.

Pán B začal postupne rozväzovať lano. Jeho ruky sa mihali tak rýchlo, nespokojne sa zavrtel, nemohol sa dočkať toho, až tá vec prestane väzniť jeho telo, no čakalo ho ešte niečo omnoho horšie.

Jeho oblečenie bolo porozopínané a čoskoro bol pred tým mužom úplne nahý. Pán B si ho spokojne obzeral.

„Takto sa mi páčiš, láska.“

Vyslovil to úplne iným spôsobom, než Seth. Nevedel to presne popísať, usúdil len to, že syn zrejme napodobňuje otcov štýl.

„Ja sa vám naozaj páčim?“ zachripel. Rozprávanie ho bolelo, ale považoval to aspoň za spôsob ako uvoľniť napätie.

„Áno, inak by som si ťa nevybral. Nevieš si ani len predstaviť, čo všetko spolu ešte budeme robiť.“

Natiahol sa po nejakej taške, a začal z nej niečo vyberať. Sústredil sa na to natoľko, až to Garetha nútilo hovoriť ďalej.

„Aj vy ste ma zaujali, predtým... Ja chcel som...“

„Pokračuj, G...“

„Sníval som o tom, že to spolu skúsime, aj keď som vedel, že je to nemožné... Ja... predstavoval som si, aké by to bolo keby som vás mal len pre seba. Chcel som všetko zažiť len s vami...“

No zarazil sa, keď si všimol, čo pán B zobral do ruky. Vyzeralo to ako nejaký zvláštny kožený postroj s háčikmi a obojkom. Niečo také ešte nikdy predtým nevidel, no naháňalo mu to hrôzu. No jeho pán sa na to díval takmer so zbožnou úctou, akoby držal v rukách niečo výnimočné.

Naprázdno preglgol, keď si uvedomil, čo mu to chce obliecť, ale nedovolil si teraz začať protestovať.

Výraz tváre pána B sa zmenil, maniak v ňom pomaly ustupoval do úzadia. Na chvíľu to vyzeralo, akoby sa naňho dívala jeho civilná osobnosť, tá ktorá ho ráno zdravila a pýtala sa ho na to, či jeho manželka môže ostrihať jeho ruže. Tú osobu miloval, o tejto nevedel nič, ale bol ochotný to skúsiť, len aby sa mu podarilo zabrániť tomu, aby niekde skončil mŕtvy. Pán B bol vzrušený, keď ho škrtil, cítil to a podľa akým sa naňho díval tesne po tom, patril jednoznačne k tým, ktoré hovorili, vychutnám si, keď ťa budem zabíjať. Preto radšej nastúpil k zmierlivému G ťa predsa miluje, tak ho nechaj žiť postoju.

„Tvoje želanie sa splní. Budeš ma mať len pre seba. To ti môžem sľúbiť. A spoznáš ma veľmi dobre.“

 „Neviem, či to takto chcem...“ hlesol takmer nehlučne.

„Zdvihni ruky!“ netrpezlivo ho prerušil pán B.

Urobil to len veľmi pomaly a dosť sa mu do toho nechcelo.

Starší muž mu opatrne prevliekol cez hlavu prednú časť. Netrpezlivo spájal jednotlivé časti, uťahoval remienky, vkladal háčiky do dierok v kožených remencoch, tak, aby mu ten zvláštny odev čo najlepšie sedel. Napokon umiestnil na jeho krk aj obojok a zatiahol ho do takej miery, aby sa doňho dali vopchať dva prsty.

Napokon mu rozovrel aj nohy, trochu ho nadvihol, aby prevliekol poslednú časť. Ani na chvíľu nezaváhal, bol v tejto činnosti rozhodne veľmi skúsený. Gareth však z toho nemal veľkú radosť. Cítil sa v tom zvláštne. Tak trochu to tlačilo a bolo to dosť nepohodlné, keďže mu prekážali všetky tie zvláštne remienky.

§§§

Iný chlapec oblečený v podobnom postroji, ležal na posteli takmer bez pohybu. Jeho bledé telo sa vynímalo na čiernych prikrývkach. Svoje orieškovo hnedé oči upieral na muža, sediaceho za stolom.

Takada-sensei, tridsaťpäťročný učiteľ bojovných umení, jeden z kandidátov na víťazstvo na najbližšej súťaži. Takto by ho asi charakterizoval, keby bol opäť vo svojej koži. Zvyčajne veľmi príjemný muž, no teraz bol nahnevaný, čo už akosi vytušil z jeho postoja. Niežeby mu to niekto mohol vyčítať, istá finančná čiastka sa vyparila z jeho účtu, a dozvedel sa, že údajne kúpil počítač v istej predajni s elektronikou. Nebolo ťažké uhádnuť, kto to urobil, keď si vyžiadal bližšie údaje o objednávke a zistil komu taký drahý darček prišiel. Okamžite vedel o koho ide. Nepochybne to bol Joel. Nikto iný by zrejme nevymyslel takú okázalosť a nedúfal, že mu to len tak ľahko prejde. Podľa toho čo mu Takada povedal, počas svojich výbuchov zúfalstva, mal možnosť túto rozporuplnú osobu spoznať. Joel, kedysi hlavný vyšetrovateľ, zaoberajúcimi sa zločinmi, ktoré sa týkali obchodu s ľuďmi, pracujúci v špeciálnej divízii vytvorenej na chytenie medzinárodne hľadanej skupiny, bol tou osobou, o ktorú nedokázal poraziť.

Nikto už dávno nemal také výsledky ako on, bola to radosť s ním pracovať, až kým sa nedostali bližšie na stopu týchto podozrivých. Nemali takmer žiadne dôkazy, nič čo by ich mohlo usvedčiť, nepoznali ich tváre, za seba hovorili len tzv. obete, výhodne predané rôznym klientom po celom svete, ale bolo zjavné, že niektoré z tých hračiek si nechávajú aj pre seba. Aspoň tak to Joel tvrdil, keď sa mu podarilo dostať do tejto prísne stráženej skupiny. Takada vždy vedel, že jeho kolega je tak trochu výstredný, ak to tak mohol pomenovať, aj keď tento popis ani zďaleka nezodpovedal skutočnosti.

Úplne sa zbláznil. Ako inak by asi nazval to, čo so sebou ten muž urobil. Bližšie podrobnosti nepoznal. Takada mu nikdy tento príbeh nerozprával so všetkými súvislosťami a on počas tej noci nebol schopný ničoho iného len zúfalého kriku. Dozvedel sa len pár podrobností, ktoré si pospájal tak, ako mu to vyhovovalo. Jediné čo s určitosťou vedel bolo to, že Joel ho zachránil a odovzdal do rúk svojho priateľa Takadu - dávno zdiskreditovaného a  prepusteného bez akéhokoľvek nároku na nejaké finančné kompenzácie. Napriek tomu sa ho ujal. A robil všetko pre to, aby sa vyliečil. Obetoval kvôli nemu aj svoj súkromný život. Kvôli chlapcovi bez mena, kvôli pokazenej hračke. Joel predstieral smrť, aby sa vyhol zúrivosti na najvyšších miestach, ktorá ešte aj teraz občas Takadu klepla po prstoch, pokiaľ sa snažil až priveľmi vystrkovať hlavu.

Nemohol robiť viac nič čo súviselo s vyšetrovaním, ostal mu len jeho obľúbený šport a telocvičňa, ktorú kedysi vlastnil, len ako krytie sa stala takmer jeho domovom.

„Tak on tu bol. Prosím, povedz mi, že sa mýlim...“ obrátil sa k nemu, akoby uňho hľadal odpovede.

Chlapec naňho ďalej upieral svoj sklený pohľad. Neodpovedal. Nedostal ešte svoje lieky, pravá strana tváre ho trochu svrbela. Nedávno absolvoval operáciu, ktorá mu vrátila poškodenú časť tváre. Dostal sa do tých najlepších rúk, nikto by nepovedal že prišiel o časť lebky a takmer aj o oko. Čakala ho ešte transplantácia kože na rukách, ale to už bola len maličkosť, oproti tomu koľko bolesti prežil, len aby sa mu vrátila jeho tvár. Naposledy prehovoril práve vtedy, keď sa ho Takada pýtal na to, či chce operáciu, či bude spolupracovať. Súhlasil. Bol to ďalší krok k tomu, aby sa mohol úplne vyliečiť. A on sa rozhodol ho podstúpiť. O rozhovory na inú tému však dosiaľ nejavil záujem.

„Neviem, čo mám robiť. Ako ho mám zastaviť? Mám povedať Garethovi pravdu? Neviem, či to zvládne. Je to príliš aj pre mňa je to nepochopiteľné,“ posťažoval sa mu.

Nechal počítač na pokoji a pristúpil k posteli. Chlapec sa prikrčil, akoby očakával trest. Bola to len podvedomá reakcia. Ten muž ho nikdy netrestal, bol k nemu nežný, po celý čas pracoval na tom, aby mu bolo lepšie. Podriadil tomu úplne všetko.

Napriek tomu, že už rok nedal vôbec najavo svoju existenciu, neprejavil ani len náznak pocitov, či akéhokoľvek ľudského správania, ten muž tu stále preňho bol. Stále sa s ním zhováral ako s ľudskou bytosťou, nie ako s kľúčom na vyriešenie záhady.

Pokúsil sa kontaktovať aj jeho rodinu, ale oni ho už viac neprijali, na začiatku bol neovládateľný, zúril a napádal všetko, čo sa dostalo príliš blízko, nezvládli to. On to s ním nevzdal, a preto ho nedokázal práve teraz držať v neistote.

Takada neúprosne pokračoval.

 „Vieš, on... Gareth nemá ani len poňatia ako to celé bolo. Jeho matka samozrejme nič nechce počuť. Prijala to, že Joel je mŕtvy. Nič viac vedieť nepotrebuje,“ hlas sa mu začínal lámať.

Bol z toho taký zronený, naozaj ho nerád videl trpieť. Práve kvôli nemu musel poraziť samého seba a svoje osobné prízraky. Pomaly sformuloval to jediné slovo, ktoré si dokázal vybaviť.

„Kartička,“ zamumlal potichu.

„Darčeková kartička?“ do hlasu sa mu vkrádalo rozrušenie.

Prikývol.

„Mali by sme si overiť, či ju tiež dostal. Je to Joelov podpis.“

Nežne si ho k sebe privinul. Pevne ho objal, hladil ho po vlasoch a tisol si ho k sebe ako svoj najväčší poklad.

 „Dobrý chlapec, si môj dobrý chlapec...“

Tie slová už niekde počul, vtedy znamenali niečo iné, ale teraz sa z nich len tešil.