varovanie: posadnutosť, sebauspokojovanie, obťažovanie, voyerizmus, rape non-con
pár: Gareth/John a i.
obsah: Gareth pozoruje svojho suseda Johna a jeho rodinu. Nemá pred ničím rešpekt. Dokonca umiestnil kameru aj do ich domu.
On sám žije samotárskym životom, bez priateľov, dokončuje posledný ročník na strednej, ale škola ho vôbec nezaujíma, jediné čím je posadnutý je jeho príťažlivý sused a jeho dokonalá rodina. Kým on má všetko, Gareth žije v prázdnom dome, dostáva od matky na účet peniaze, aby mohol dokončiť školu, potom sa už o seba musí postarať sám... Po starých rodičoch mu ostal len dom, ktorý je nie práve v najlepšom stave...
poznámka: o5 mi nechce pridávať kapitoly, dneska to vkladám už a 4. pokus
Hodnotenie
§§§
Keď sa Takada vrátil späť do svojho bytu, chlapec ešte stále zotrvával na tom
istom mieste, ako predtým. Zmenilo sa len to, že mal pustený televízor
a pozeral si nejaké video. Hneď naňho uprel mimoriadne
znepokojený pohľad.
„Gareth nebol doma, ale
viem kam si odkladá náhradné kľúče... mám tú kartičku a... nevyzerá to dobre...“
ukázal mu druhú stranu s obrázkom.
Chlapec si spomenul na deň, keď dostal takú istú. Nebolo to
venovanie k narodeninám, také aké dostal Gareth, ale skôr vyznanie lásky. Aspoň vtedy to tak pôsobilo,
a on si myslel, že mu to poslalo dievča, ktoré sa mu páčilo, pozvala ho na
stretnutie takýmto netradičným spôsobom, ale jemu to pripadalo romantickejšie
ako nejaká esemeska, ani sa len nepozastavil nad tým, že by to mohla byť pasca.
„Bude unesený...“
nepochyboval o tom, ani len na chvíľu.
„Možno sa to už stalo.
Nebol doma, dostal odkaz, že sa nedostavil ani do práce... Zavolal som mu, ale
vôbec mi to nezdvíha... Je ešte skoro, možno to nič neznamená...“ do hlasu sa
mu vkrádala panika. Cítil z neho alkohol a prenikavú cigaretovú vôňu.
Nervózne položil kartičku
na stôl. A po prvý raz odkedy prišiel uprel zrak na obrazovku televízora.
Zbledol.
Urobil snáď chlapec niečo
zlé?
Takada ho zvyčajne
pochválil za to, keď si niečo zobral sám. Bol to rozhodne veľký pokrok. Aj on
to tak vnímal.
Doteraz si užíval pomerne
príjemné chvíle. Neprestal masturbovať, ani keď jeho opatrovník prišiel, ale na
to bol už zvyknutý, a už sa ho ani len nesnažil presviedčať, aby to
nerobil.
Nohy mal mierne
rozkročené, háčiky porozopínané tak, aby mal voľný priestor k svojmu penisu. Ruka sa mu trochu chvela
a nedržal ho tak, akoby to potreboval, kvôli svojim spáleninám,
a toľko krát polámaným prstom mu to šlo veľmi ťažko.
Chlapec neodtiahol svoju
ruku od penisu, naďalej sa dosť nešikovne hladil.
Z obrazovky naňho
mávala jeho o niečo mladšia verzia jeho milovaného pána. Tínedžer Takada
Sho sa na nich doširoka usmieval.
Okolo pliec objímal druhého chlapca, šťastne
pózujúceho pred kamerou. Obaja
boli mladí, príťažliví a dokonale bezstarostní.
Ležali spolu na deke pri
nejakom jazere. Ich polonahé telá sa k sebe tisli, smiali sa, strkali do
seba... Niekto vtedy dosť nešikovne nakrúcal, keďže obraz sa mierne triasol.
„Ian, odkiaľ to máš?“
Chlapec opäť počul svoje
meno, no nespájal si ho so sebou. Ian bol len obyčajný chlapec, jeden
z mnohých zdanlivo bezstarostných študentov, ktorý sa hneval, keď ho
rodičia žiadali aby strážil svoju sestru, chcel mať viac voľnosti, vypadnúť
niekam preč aspoň na pár týždňov, vyhrať najbližší zápas vo futbale
a spolu s kamarátmi s družstva osláviť víťazstvo. S tou
osobou nemal už nič spoločné.
„Nie som už Ian,“ šepol nesmelo.
„Prečo si to myslíš?“
Chlapec sa voľnou rukou
dotkol svojej tváre.
„Nevyzerám tak.“
„Môžeš si vybrať aj iné
meno, ak chceš, len mi prosím odpovedz.“
Ukázal na skrinku s filmami. T ich odtiaľ často
vyberal, už dávno si to všimol, a mal dovolené si odtiaľ filmy brať,
nepovažoval to za porušenie pravidla.
„Mám to vypnúť?“
zariskoval položenie otázky. Bolo to zvláštne, spájať slová, hovoriť
prostredníctvom nich. Musieť uvažovať o tom, akoby mal veci povedať tak,
aby bol správne pochopený.
„Nie, nemusíš pokojne to
dopozeraj... už som takmer zabudol, že to tam je...“ vyhlásil zmierlivo.
Chlapec nespokojne zastonal, jeho druhá ruka opäť neposlúchala, povolila zovretie. No
trpezlivo ju vrátil späť. Roztriasla sa a musel
ju nechať klesnúť. Dych sa mu zrýchlil, ledva prekonal túžbu opäť sa
frustrovane rozkričať, ako počas svojho divokého obdobia.
Takada pristúpil k nemu.
„Ak... ak mi to dovolíš, pomôžem ti...“
Pomaly prikývol. Dôvera medzi nimi bola dostatočná na to,
aby podstúpili tento krok. Dva roky bola dlhá doba na to, aby sa presvedčil
o tom, že muž, ktorého má pred sebou, mu nechce ublížiť. No aj tak pozorne
sledoval každý jeho krok.
„Idem do kúpeľne, hneď sa vrátim...“ rozrušene hlesol
Takada.
„Počkám,“ už viac nebojoval so svojimi rukami. Čakal, kým sa oňho pán postará.
§§§
Sensei niečo položil na stolík, a pritiahol ho bližšie
k nim, aby naňho mohol pohodlne dosiahnuť.
Sadol si k nemu. Jeho chlapec musel vidieť čo presne
s ním robí, inak by to nedovolil. Žiadne prekvapenia, žiadne prudké
a nečakané pohyby.
„Len to ešte trochu viac rozopnem, dovolíš mi to?“ opýtal
sa, keď sa jeho ruky opatrne dotkli jeho bokov.
„Môžeš.“
Nechal ho chvíľu zápasiť s háčikmi. Neprekážalo mu to
tak, akoby predpokladal. No nedovolil by mu, aby mu to zobliekol, okrem kúpania
a času nevyhnutného na to, aby bol postroj čistý ,sa ho ešte odmietal
vzdať. Povedali mu, že niečo také nesmie urobiť, ak ho nájdu bez postroja,
potrestajú ho. On by bol schopný ho aj zabiť. Postroj ho pred nimi chránil, aj
keď tu neboli, nedokázal sa ho ešte úplne vzdať, ale bol pripravený
vyhovieť pánovi natoľko, aby to
uspokojilo jeho potreby.
„Dovolíš mi, aby som ti to dal dolu?“ s nádejou sa
spýtal Takada.
„Ideme sa kúpať?“
„Nie, ale rád by som sa ťa dotýkal bez toho...“
„Nie!“ zúfalo sa rozkričal.
Obraz
zhasol.
Gareth
šokovane hľadel na záznam, ktorý práve videl na veľkej obrazovke, zavesenej na
stene v jeho novej izbe. Podľa
toho ako sa k nemu John správal, očakával že ho hodí do nejakej tmavej
pivnice, o to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď mu stiahol pásku
s očí a ukázal mu miesto, na ktorom mal prebiehať jeho výcvik. Bol to pekný vidiecky dom,
umiestnený na pomerne rozsiahlom pozemku, všetko to tam vyzeralo ako
v nejakom letnom dome používanom na rekreačné účely, bol tam pokoj
a ticho. Nič nenasvedčovalo tomu, aké veci sa v ňom diali.
Musel dodržiavať len pár jednoduchých pravidiel a rešpektovať jeho
priania. Týkali sa hlavne toho kam mal prístup, a čo si môže obliekať.
Okrem
svojej izby mohol voľne chodiť po dome, sľúbil mu, že ak bude poslušný, dovolí
mu chodiť aj von, samozrejme zatiaľ len pod jeho osobným dozorom. Niežeby ktovieako túžil po prechádzkach s maniakom,
no aj tak to bolo omnoho lepšie ako čokoľvek iné čo si predstavoval pod pojmom nedobrovoľné obmedzovanie osobnej slobody.
Čo sa týkalo oblečenia, tak dostal tenkú bielu košeľu a čierne
šortky. Mohol ich nosiť na tom svojom postroji, pokiaľ priamo neprebiehal
výcvik. Dostal aj čierne šľapky, ktoré boli
pomerne pohodlné a nateraz mu celkom vyhovovali. Pokúšal zachovať rozvahu
a v žiadnom prípade nepodliehať panike, aj keď sa stále obával toho,
čo s ním bude, keďže mal možnosť vidieť o niečo nepríjemnejšiu
stránku svojho dokonalého suseda.
Práve
preto mierne strnul, keď do jeho izby vošiel B, oblečený len
v jednoduchých čiernych nohaviciach a tričku, no Gareth musel aj tak
pripustiť, že mu to veľmi pristane, aj keď ho vôbec nepotešilo, že si práve
niečo také začal všímať. Možno keby sa natoľko nesústredil to, ako veľmi sa mu
fyzicky páči, a skôr sa sústredil na to,
akú má povahu, nedostal by sa do takejto situácie.
Jeho
väzniteľ položil na stolík tácku s jedlom. Poobzeral sa po izbe, akoby ju
kontroloval. Pohľadom prešiel aj po šumiacej obrazovke.
„Nič som neurobil...“ hlesol vyplašene.
„Ja
viem. Hneď to opravím, aby sme sa mohli ďalej dívať...“ zamieril
k monitoru, postláčal nejaké gombíky, obrazovka zablikala, ale obraz aj
tak nenaskočil.
„Zdá
sa, že je to vážnejšia porucha,“ dodal pokojne.
Gareth
nenávistne zazeral na jeho chrbát. Čakal, kedy ho to prestane baviť
a nechá ho osamote. Nepredpokladal, že s ním bude dlho strácať čas. Podľa toho ako nastavil svoj počítač fotka by sa mala odoslať
už zajtra, pokiaľ sa neprihlási do schránky, dúfal, že nenastanú žiadne
komplikácie a naozaj sa odošle. No nemohol sa na to tak úplne spoliehať,
stále sa mohlo niečo pokaziť.
Uvažoval aj o tom, čo s bude diať ďalej.
Keď
sa G neukáže, budú ho určite vypočúvať, toho elegantného muža so slušnej
štvrte, hrdého otca rodiny, zaujímalo ho, či vyšetrovatelia dokážu nahliadnuť
pod túto masku, jemu sa to nepodarilo a teraz za to tvrdo platil.
„Možno
neskôr to pôjde...“ díval sa na televízor, akoby nevedel, čo by s ním mal urobiť.
„Skúsim
to ja, ak dovolíte... v takých veciach sa vyznám...“ ponúkol sa.
„Neskôr,
teraz sa radšej najedz. Od rána sme nič nemali, musíš byť veľmi hladný. Mrzí
ma, že som nič nepripravil skôr, ale neplánoval som, že tu skončíme...“
„Áno, iste...“ neodvážil sa mu teraz odporovať.
Prisunul sa radšej k stolu, uchopil lyžičku a strčil ju do polievky. No
nemohol jesť, lebo on naňho stále uprene hľadel, cítil to, tak sa naňho tiež
pozrel.
„Ešte
niečo budete potrebovať?“ opýtal sa ho tónom, ktorým najčastejšie oslovoval nepríjemných
zákazníkov v obchode.
„Tykaj
mi, tak ako sme sa dohodli.“
„Myslím
si, že s vami som si nepotykal, tak sa mi zdá, že to bol niekto iný. Vás
nepoznám.“
„Gareth,
ja by som sa ti chcel... Dovoľ mi, aby som ti to všetko vysvetlil...“
„Nenamáhajte sa.“
„Chcem
sa ti len ospravedlniť za to k čomu došlo dnes ráno. Už sa to nebude viac
opakovať.“
