Obyčajný chlapec 2. kapitola 1/3

varovanie: na motívy seriálu being human (cena za ľudskosť, kde Mark hral upíra) novopremenenýupír_Misha, vodca upírov_Mark, upíri skôr ako v being human
pár: M2
obsah: Misha je obyčajný mladík, ktorý práve zmaturoval, ale nechystá sa podať prihlášku na vysokú školu, nájde si dočasnú prácu ako barman v jednom malom nočnom bare, chce si na istý čas len užívať život a o nič sa nestarať, počas cesty na nočnú nájde na zemi ležať akéhosi muža... (Mark) Pokúša sa mu pomôcť, chce zavolať záchranku, ale veľmi rýchlo zisťuje, že jediné čo ten muž potrebuje je jeho krv... :)

Hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

Tamara bola nezvyčajne tichá, keď jej povedal o svojej návšteve na policajnej stanici. Jeho obľúbená kolegyňa a zároveň aj neter majiteľa baru Nokturne, v ktorom už určitú dobu pracoval, bola jednou z tých osôb, ktoré spoznáte podľa toho, že je vám s nimi dobre, cítite akúsi vzájomnú kompatibilitu a aj keď sa dobre nepoznáte, akýsi zvláštny magnetizmus vás k sebe okamžite pritiahne, akoby ste sa poznali už celé roky.

Táto drobná a krehká dievčina, v ňom vzbudzovala presne takéto pocity, aj keď len v rámci priateľstva, keďže ženy ho iným spôsobom ani len nezaujímali.

Ostatní muži sa jej skôr báli, mali strach z jej prísneho pohľadu, z toho výrazu smutnej gotickej bábiky, za ktorý sa starostlivo ukrývala.  Nevznášala sa okolo nej taká tá sladká aura bezbrannosti a nedotknutej krásy, ktorou sa tak veľmi pýšila pani Andersonová. No pri nej nemal nikdy taký neodbytný pocit, že by si mal dávať pozor na každé slovo. Preto jej spoločnosť uprednostňoval a cítil sa s ňou uvoľnene, aj keď ani ona dnes nemala dobrú náladu. A spôsobil to takpovediac opäť jeho krk.

„Vieš, Misha, on naozaj verí tým veciam...“ poobzerala sa, akoby sa obávala, že ju v poloprázdnom bare môže niekto počuť. Nebola to vhodná hodina na to, aby prišlo veľa zákazníkov, takmer nemali čo robiť, Tamara trčala pred počítačom a objednávala si výzdobu na halloweensky večer. On stál pri nej a spoločne vybavovali objednávky, aby sa náhodou nepomýlili. Majiteľ dokázal byť hysterický, ak sa im náhodou podarilo objednať niečo na viac.

„Ty im veríš tiež?“

„Je to komplikované.“

„To som pochopil, ale uznaj, že je to celé šialené. On verí, že mi to urobil nejaký upír, že ma uhryzol do krku a... Na polícii im povedal, že ma chce chrániť pred zlom...“ pochopil o čo šlo, keď si to celé poriadne zrekapituloval a policajný šéf mu bohužiaľ dal za pravdu. V meste už všetci vedeli, že jeho domáci berie vampírizmus veľmi vážne a nepovažuje to len za istú súčasť hororov, filmov a kníh s podobnou tematikou.  

„Nie je jediný, tu je to tak trochu inak...“ dodala takmer nehlučne, akoby nechcela, aby hoci aj tých pár ľudí tam vzadu, malo možnosť vypočuť si niečo z ich rozhovoru. Práve ona bola tá, ktorá ho požiadala, aby si dnes zakryl krik, šatkou, už len preto, lebo tam mal malú náplasť kvôli tomu poraneniu, ktoré bolo tak trochu hlbšie ako predpokladal. Urobil to, ale len kvôli tomu, že to od neho vyžadovala.

„Údajne dosť často prichádza s takými udaniami, mali tam o ňom celý spis. Zrejme máš pravdu, budem musieť na isté veci zvyknúť.“

Celý konflikt bol už zabudnutý a pochovaný, keďže pán Anderson sa mu za svoje správanie ospravedlnil, a požiadal ho, aby si to priveľmi nebral k srdcu. Prešiel na inú tému a začal hovoriť o svetlách na aute, o tom, že mu ho privezú pred bar, keď bude hotové a malo by to byť ešte dnes. Manželke sa podarilo presvedčiť policajtov, aby ho pustili a odišla s ním domov. Napokon bol v cele iba tri hodiny, ale zrejme mu to úplne stačilo, keďže hneď po prepustení bol ako vymenený.

„Ak tu chceš vydržať, nemáš na výber...“ klikla na ďalšiu položku. 

„Tekvice? Koľko môžeme zobrať?“ opýtala sa.

Nakukol do zoznamu. A naťukal jej tam správne číslo.

Príchod dvoch policajtov ho dokonale odpútal od rozhovoru s kolegyňou. Boli síce v civile, ale toho druhého si tiež všimol na policajnej stanici, takže si ich hneď oboch takto zaradil do tejto kategórie. Jedným z nich bol Mark, stačil len jediný pohľad naňho a mal pocit, že srdce prekoná rekord.  Rukou si opäť automaticky siahol na krk.

„Môžeš ich obslúžiť ty?“ požiadala ho.

Dnes mal byť pri bare, on ale tušil, že zrejme nemá veľkú chuť priblížiť sa k tomu mladšiemu mužovi.

Stačil len jeden pohľad na jej vydesenú tvár a pochopil, že ona k ich stolu zrejme nepôjde ani keby mala riskovať svoju prácu. Keďže aj on zdieľal podobné pocity, akosi nehrozilo, že ich niekto bude môcť vôbec obslúžiť.

„Misha, prosím!“ šepla naliehavo, keď si všimla, ako na nich obaja muži hľadia.

„Tak dobre...“ zobral si blok a pero, aby si zaznačil objednávku. Neostávalo mu nič iné len sa obetovať.

„Dobrý večer, vitajte v bare Nocturne, čo vám môžem ponúknuť?“ nasadil mimoriadne úslužný úsmev.

Mladík s havraními vlasmi vrhol ďalší pohľad na bar. Díval sa na jeho kolegyňu takmer s túžbou.

Mark mu však venoval plnú pozornosť. Čo ho tešilo a znepokojovalo zároveň.

„Dvakrát Level 34, ak vás môžem poprosiť,“ požiadal o takzvanú objednávku, ktorú vždy spracovávala Tamara, bol to údajne jej recept na ktorý mala patent a nikomu nevysvetľovala o čo skutočne ide, ale všimol si, že v bare si  Level 34 objednáva len určitý typ ľudí. Pre ostatných bola táto položka takmer ako neviditeľná.

„Budete si želať ešte niečo?“

„Wren, chceš ešte niečo?“ Mark položil ruku na plece svojmu kolegovi. Ten sa hneď strhol, akoby ho snáď udrel a bez záujmu si Mishu premeral.

„Nie, to bude všetko...“ vyhlásil spokojne.

Keďže nateraz nemal viac objednávok vrátil sa k baru.

„Dvakrát Level 34.“

„Pokračuj v objednávaní výzdoby. Ja sa o to postarám,“ prenechala mu svoje miesto pri počítači.

„Ani dnes mi nepovieš, čo do toho dávaš?“

„Nie, obávam sa, že to nepôjde.“

„Ako myslíš....“  preklikával sa cez ďalšie položky, kým ona zašla do zadnej miestnosti. Veci na Level 34 sa zásadne len tak nepovaľovali ani pod pultom, no zákazníkom nevadilo, že tento drink pripravuje v takej tajnosti, väčšina z nich to dokonca uvítala.

Misha zdvihol zrak od počítača, a usmial sa na Marka. Možno keby s ním tak trochu flirtoval prezradil by mu ako to vlastne chutí. Sám si z toho raz chcel dať, ale vždy keď na to pomyslel, niečo mu do toho prišlo a jednoducho na to zabudol. 

Začínal mať taký pocit, že v jeho prípade by sa nemusel obávať, a aj keď si sľúbil, že niečo také v meste neurobí, všetky predsavzatia o tom ako sa bude v tomto meste zdržanlivo správať k mužom boli zrazu preč, dokonca aj počiatočný strach, akoby stačilo len zadívať sa mu do očí a všetky obavy sa náhle vytratili.