Obyčajný chlapec 2. kapitola 3/3

varovanie: na motívy seriálu being human (cena za ľudskosť, kde Mark hral upíra) novopremenenýupír_Misha, vodca upírov_Mark, upíri skôr ako v being human
pár: M2
obsah: Misha je obyčajný mladík, ktorý práve zmaturoval, ale nechystá sa podať prihlášku na vysokú školu, nájde si dočasnú prácu ako barman v jednom malom nočnom bare, chce si na istý čas len užívať život a o nič sa nestarať, počas cesty na nočnú nájde na zemi ležať akéhosi muža...

Hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

Srdce sa mu prudko rozbúchalo, bránil sa tomu, pokúšal sa rukami udierať do jeho hrude, odtisnúť ho, ale nepodarilo sa mu to. Telo druhého muža bolo k nemu pritisnuté natoľko, až takmer nevládal dýchať. Skončil pod ním v pozícii, ktorá sa mu tentoraz ani trochu nepáčila. Bol v šoku, mal strach a márne sa s ním pokúšal bojovať. Matne si uvedomoval aj vzrušenie svojho útočníka.

Nohou sa obtrel o jeho rozkrok, nemal toľko priestoru, aby ho dokázal kopnúť, ale takmer s úľavou si všimol, že muž sa zachvel a netlačil až natoľko na jeho poranenie na krku, tak to urobil znova.

Mark sa odlepil od jeho krku, videl jeho tvár, jeho tmavé oči zastreté spokojnosťou.

„Čo to má znamenať? Prestaň, prosím ťa!“

„Je mi to ľúto. Nemôžem.“

Bol zdvihnutý a odnesený na miesto, kde ich dvoch zakrývala jedna z tmavých stien.

Tam však útok na jeho krk nemilosrdne pokračoval.

Neskôr...

Telom mu prechádzali bolestivé impulzy, mal pocit, akoby zomieral a celé jeho telo sa upínalo len k jedinému cieľu, cítil sa zraniteľný, bezmocný oproti silám, ktoré ho neúprosne sťahovali hlbšie do tmy, chvel sa v horúčke, ktorá mu pobláznila všetky zmysli,  poradilo sa mu posadiť sa, počul svoj vlastný zadrhávajúci sa dych a cítil ruky, ktoré ho jemne zatlačili späť do postele.

„Prosím, nechcem... nechcem zomrieť...“ nebol pripravený, ešte nie, napriek tomu ako zle sa cítil nechcel sa podriadiť tým zničujúcim pocitom. Stále bol tam, cítil pod sebou posteľ, vnímal ťažkú vôňu tej izby aj prítomnosť osoby s upokojujúcim a priam hypnotickým hlasom.

„Bude to v poriadku, čoskoro to prestane...“ nevedel komu ten hlas patrí, myseľ ho príliš bolela na to, aby dokázal rozoznávať osoby, fungoval akoby len na základnom princípe, na prvotných inštinktoch a každá vyspelejšia myšlienka mu spôsobovala muky. Nerozumel plynutiu času, nevedel, kde sa nachádza, reagoval len na základné podnety a hlavne na sladkosť niečoho, čo ho ako jediné dokázala upokojiť. Aj teraz to cítil tak intenzívne, až to spôsobilo niečo, čo ani on sám nechápal. Hltavo pil sladkú tekutinu, vlievala mu do žíl silu, ktorú tak veľmi potreboval, a bol držaný tak, aby mu neunikla ani kvapka.

„Ničoho sa neboj, maličký, spolu to zvládneme...“

 Bol pritiahnutý do objatia a držaný, až kým sa do jeho chladného tela nerozšírilo teplo.

„Si v bezpečí...“ pošepol mu.

Potom bol jemne uložený späť do prikrývok. Už neumieral, bolo mu dobre, opojná moc tej tekutiny pretekala jeho žilami a on cítil, ako sa muž nad ním nakláňa a pozoruje ho, rozmazané videnie sa náhle vyjasnilo, uvidel muža v policajnej uniforme, rozoznával jeho svetlé vlasy, jeho tvár, ktorá mu bola z nejakého dôvodu známa, no nedokázal sformulovať žiadne hlbšie myšlienky, chcel sa ho dotknúť, ale nebol dostatočne silný na takúto činnosť, svet sa mu opäť zlial do jednej nepriateľsky pôsobiacej masy a on radšej zavrel oči, aby nebol rušený toľkými novými podnetmi, úplne mu stačili tie zvuky, ktoré krúžili okolo neho v divokom rytme.

Nevedel ako dlho tam takto ležal a koľko času uplynulo medzi jednotlivými kŕmeniami.

Spal.

Prebúdzal sa zo snov, ktoré nikdy predtým neboli také živé.

Jeho stvoriteľ mu povedal o tom, čo sa mu stalo. A čím bude, keď sa premena trochu ustáli.

Neveril mu, ale postupom času si začínal uvedomovať, že sa s ním naozaj niečo stalo.

Prvá súvislá spomienka, vynárajúca sa spomedzi všetkých nezmyselných farieb a zvukov, bola tá, ktorá súvisela s prvým poranením jeho krku. Spomenul si na to, že podobné uhryznutie už zažil, ale vtedy to nemalo také fatálne následky, stal sa súčasťou kŕmenia, ale nebol vtedy ešte premenený... Bol to Mark, teraz to už vedel, dokázal si to spojiť a vyhodnotiť bez zbytočnej bolesti.

Dostal sa do ich domu vďaka pani Andersonovej, ona ho vpustila aj do jeho izby, nevedel prečo to urobila, predpokladal, že čoskoro sa dozvie ako sa veci v tomto meste skutočne majú, časť z neho ešte stále pochybovala a napriek tomu, čo sa s ním udialo, bolo by preňho jednoduchšie uveriť tomu, že sa stal obeťou útoku šialenca, že umiera, kvôli zraneniam, táto časť jeho ja sa ešte stále tvrdohlavo bránila a mala značné výhrady proti pomenovaniu upír.