 |
| POLLY |
Fandom: Star trek 2009
Obsah:
pokračovanie všetkých Vulkánov. Začína posledný semester, ktorý Jim strávi na
akadémii... Odohráva sa týždeň po vsuvke Romulus.
poznámka: ďakujem za záujem prejavený pri predchádzajúcej časti. Keďže prišiel nový týždeň, tak tu máme aj ďalšiu časť nášho príbehu. Pokračovanie už tradične očakávajte na budúci týždeň.
Hodnotenie
O dva
dni neskôr...
Ešte
ťa to bolí? – Kostra.
Sklapni
a uč sa- Jim.
Sedel nad tými papiermi, zúfalo sa
v nich prehraboval. Písomnú časť už mal za sebou, začínala sa veľká sláva
pred tým povestným stolom, za ktorým budú na sebavedomého kapitána čakať jeho
učitelia a klásť mu otázky, na základe, ktorých sa definitívne ukáže, či
je už zrelý vyskočiť zo školských lavíc a pridať sa k operáciám
hviezdnej flotily. Za iných okolností by ho až
tak netrápilo, čo sa bude diať, nebol trémista a nerobilo mu
problém rozprávať o veciach, ktorým rozumel, obával sa skôr toho, že sa
všetko nejakým spôsobom pokazí a on zmešká narodenie svojich detí. Kostra
ho ubezpečoval, že to určite stihne a všetko bude v poriadku, no on
bol aj napriek tomu nervózny, omnoho lepšie by sa mu témy opakovali so
spolužiakmi, ale stále ešte nemohol poriadne sedieť a obával sa, že sa ho
zas začnú vypytovať, ako sa to stalo, ledva sa mu podarilo im uniknúť, keď ho
videl ako pomaly opúšťa triedy a vstáva s úsilím, za ktoré by mal
dostať svoju hodnosť už teraz. No
potreboval sa dostať zo študovne do
svojej izby a trochu si pospať. Zložil papiere, všetko zatvoril, aj
súbory, ktoré mal k tomu otvorené a usúdil, že pokiaľ nebude vedieť
odpovedať na otázky komisie, tak si zrejme ani len nezaslúži stať sa kapitánom.
Strčil si padd späť do vrecka, stále
na ňom svietilo tých 60 správ. 30 od
Spocka, 30 od Spocka prime. Obaja sa mu horlivo ospravedlňovali. No Jim im
neodpisoval, ešte stále sa na nich trochu hneval kvôli tomu, akú bolesť si
vytrpel počas posledných dní a aj keď cez puto cítil, že časť z nej
prebrali na seba, len ho to utvrdilo vtom, aby nechal Vulkáncov aspoň chvíľu
vychladnúť a počas skúšok ani s jedným neudržiaval kontakt.
Totálne vyčerpaný padol na svoju
posteľ, Kostra nakukoval do knihy, keďže aj on mal mať zajtra skúšky, aby mohol
byť oficiálne lekárom na lodi, no uňho to bola viac menej formalita, ako zvykol
hovorievať ešte pred pár dňami, ale dnes bol biely ako krieda a horlivo
listoval elektronickú knihu, mal šťastie, že nebola s papiera, inak by sa
mu určite roztrhla.
Zadok ho opäť zabolel a on sa
obával, že ten kontakt s posteľou asi neprežije. Začínal vážne
prehodnocovať doktorovu ponuku.
„Doktor, pomôž mi!“
Kostra vzhliadol od knihy, chvíľu
krútil hlavou, akoby chcel povedať, tak ti treba, že si sa najprv neporadil
s odborníkom.
„Môžeš si to urobiť aj sám.“
„To nepôjde, tebe to ide rýchlejšie
a si doktor.“
Nariekal ďalej, stačilo len, aby sa
trochu pohol a videl hviezdy, veľmi jasné a medzi nimi aj svoju novú
loď.
„Ja viem, že som doktor, ale už mám po
službe.“
„Kostra, prosím... ja sa zajtra asi
nepostavím...“
„To mi je jasné, a robím to len
preto, že si to ty!“
Zamieril k svojim pohotovostným
veciam a natiahol si rukavice.
„Otočiť a vyzliecť sa!“ prikázal
nie veľmi nadšene.
Jim to veľmi pomaly urobil.
„Si môj najlepší kamarát, môj naj...“
pritisol si ruky k ústam, aby nekričal, keď sa ho tam dotkol. Použil jednu
z tých mastí, ktorá by mala utlmiť bolesť.
„Je to tvoja vina, mal si prísť, keď
som ťa volal!“
„Au!“ zajačal, keď nechtiac trochu
pritlačil.
„Už je to... niečo musíš vydržať...“
Kostra odložil masť, vyhodil rukavice
do koša, a zamieril do kúpeľne, aby si mohol umyť ruky.
Jim cítil ako sa mu uľavilo, po
celodennom sedení nad testami, počas ktorých sa stále vrtel, a musel kvôli
tomu znášať posmešky spolužiakov a neustále ubezpečenia vyučujúcich, že na
záchod ho počas cestu pustia, ale len keď ho odovzdá, mu vôbec nepridávali na
nálade.
Keď sa vrátil, Jim už bral do objatia
svoj vankúš.
„Ako dlho to ešte bude bolieť?“
„Odhadujem, že taký týždeň.“
„Fakt skvelé. Ďakujem, máš to
u mňa.“
„Niet začo.“
„Zajtra sa drž.“
„Ty tiež.“
§§§
Po odchode so skúškovej miestnosti mal
pocit, že by mohol aj lietať. Najdôležitejšiu skúšku mal za sebou, už ho čakali
len také, ako Kostra hovoril – formality.
Spock naňho pred nemocničnou časťou,
spolu so svojou matkou, ktorá to tiež napokon stihla. Bolo to príjemné
stretnutie, Amanda mu zagratulovala a pýtala sa ho na to, ako sa má. Na čo
odpovedal už tradične, že dobre, vďaka hojivému účinku Kostrovho dotyku
nepociťoval nateraz žiadne príznaky nejakých problémov.
Mladý muž sa po dlhom čase pozrel na
svojho partnera, a na privítanie sa dotkol jeho ruky. Spock ho za ňu
podržal dlhšie.
Ešte
raz sa ti chcem ospravedlniť za svoje správanie...
Oslovil
ho v myšlienkach.
Pustili si svoje ruky a no chvíľu
na seba ešte hľadeli.
Ja
viem. Dostal som všetky tvoje správy.
Nechcel
som ti spôsobiť bolesť. No akosi sa nám to vymklo z rúk. Ešte raz sa ti za
to chcem...
„To bude v poriadku, už
čoskoro...“ chcel ho ešte chvíľu trápiť, a snáď z neho vydolovať aj
nejakú emóciu, ale pre Vulkánca niečo také bolo takmer ako mučenie
a ukážka slabosti.
„Prijímam vaše ospravedlnenie.“
Ale
nabudúce si musíme dávať väčší pozor.
Súhlasím.
Budem si to pamätať.
To
ti radím.
„Ďakujem, Jim.“
§§§
„Je celkom ako Spock, keď bol malý...“Díval
sa na mňa presne tak, keď mi ho vložili do náručia...“ Amanda plakala, keď mala
možnosť vziať si na ruky svojho vnuka. Jej syn tam len stál, pozoroval matku
a svojho partnera akoby nevedel ku komu z nich by mal skôr pristúpiť.
Amanda sa pokúsila mu ho vložiť do náručia, ale on povedal: „Nemám žiadne
skúsenosti s deťmi, matka...“
„Budeš sa to musieť naučiť.“
„Skús to. Nie je to až také zložité,“
povzbudzoval ho Jim.
On už nejaký čas držal T´Pol. No skôr
to vyzeralo tak, akoby si ona privlastnila jeho, dívala sa naňho tými svojimi
dôverčivými očami a on cítil, ako sa v ňom prebúdzajú pocity, ktoré
doteraz nepoznal. Chcel ju chrániť, postarať sa o to, aby mala lepší život
ako on.
„Zdravím ťa, Polly...“ podarilo sa mu
jej meno tak trochu skrátiť, aby neznelo až tak formálne.
Podišiel s ňou bližšie
k Spockovi.
A tak napokon jeho profesor
dostal postupne do rúk obe deti.
Zvládol to bez väčších problémov, no
zachovával stále ten istý úplne neutrálny výraz tváre, Jim si z toho nič
nerobil, vedel, že takto to zrejme bude vždy, až kým Spocka neprepadne istý
ošiaľ, o ktorom by teraz len veľmi nerád hovoril. No vedel, že aj on je
svojím spôsobom hrdý na svoju rodinu.
No neužili si ich veľmi dlho. Ledva
ich stihli vrátiť späť do postieľok, kvôli možným komplikáciám mali byť
hospitalizované ešte pár dní, začuli výzvu, výstražné znamenie, ktoré nepočuli
už celé roky, ohrozenie celej planéty, niečo čo doteraz ešte nikto z nich
nezažil.
O pár
hodín neskôr...
Spomínal si na to, ako zhasli všetky
svetlá a potom ten zvláštny pocit, na ťažko špecifikovateľnú bolesť.
A chvenie v žalúdku podobné
tomu, ktoré vždy zažíval, keď ho niekam transportovali.
Z toho zvláštneho omámenia sa
prebral, až keď pocítil ako sa mu zem pod nohami neúprosne trasie. Dieťa v jeho
rukách sa chvelo, no necítil nič žiadne spojenie so Spockom ani s malou.
Bol sám, zvláštne prázdny no, nevnímal to tak intenzívne ako stratu puta s T´Pring.
Po fyzickej stránke sa však cítil hrozne, akoby ho niekto poriadne zmlátil.
Jednou rukou sa dotkol riadiaceho panelu, druhou naďalej pevne držal svoju
dcéru, a trochu sa začal kolísať, aby ju utíšil, jej plač v ňom vyvolával
značný nepokoj.
„To bude dobré, Polly... Ocko sa o teba
postará...“
Dezorientovane prechádzal pohľadom po
rôznych blikajúcich paneloch.
„Vitajte veľvyslanec Spock, vitajte
veľvyslanec Spock...“ neúnavne opakoval lodný počítač.
