Fandom: Star trek 2009
Obsah:
pokračovanie všetkých Vulkánov. Začína posledný semester, ktorý Jim strávi na
akadémii... Odohráva sa týždeň po vsuvke Romulus.
poznámka:
ďakujem za záujem prejavený pri predchádzajúcej časti. Je to už teda predposledná časť, poslednú časť opäť ako je zvykom uvediem nasledujúci týždeň. Prostriedky na hodnotenie sú rovnaké ako týždeň minulý takže neváhajte hviezdičkovať atď., pokiaľ chcete poviedke prejaviť svoju priazeň.
Hodnotenie
Sadol si do kresla a pripútal sa,
keď pocítil pod nohami intenzívne chvenie. A urobil dobre, že sa rozhýbal,
lebo loď sebou prudko trhla, a začala rýchlo klesať.
Sedenie bolo preňho aj naďalej
utrpením, no aspoň mu to umožnilo udržať svoje dievčatko v bezpečí. Aspoň
do sa týkalo nepríjemného pohadzovania.
Loď bola neovládateľná, riadenie
nereagovalo a počítač si spieval stále tú istú pieseň bez ohľadu na to
o čo všetko sa pokúsil.
Rútili sa strmým pádom niekam do
neznáma a keďže počítač tvrdohlavo odmietal robiť čokoľvek iné okrem
opakovania Spockovho mena, nefungovala ani hlavná obrazovka, preto nevedel kde
sa nachádzajú, podľa tých pár vecí, ktoré ešte ako tak pracovali, pochopil, že
sú riadení na diaľku a zrejme ich niekto núti pristáť.
Klesanie sa postupne zmierňovalo, loď
spomaľovala a vyzeralo to, akoby na niečom pristála, keďže napokon všetko
zhaslo a na displeji sa mihol príkaz na otvorenie zadných dverí. Dúfal, že
je to tak, v opačnom prípade by ich to mohlo vyvrhnúť von do šíreho
vesmíru, no takúto možnosť ani len nepripúšťal.
Do lode sa nahrnuli Romunáni, so
zbraňami, pôsobiaci dosť neohrozene a v natoľko hojnom počte, až sa
mu zdalo, že sú úplne všade.
„Odpútajte sa a nerobte žiadne
prudké pohyby. Naše zbrane si nabité na zabitie a nebudeme brať ohľad na
nikoho, ani na vaše dieťa!“ varoval ho jeden z nich, vystúpil dopredu
a bez váhania mieril zbraňou na jeho dcérku.
„Dobre, dobre... len pokojne, páni,“
tentoraz nebol čas na žiadne hrdinstvá, pochopil, že každý jeden nepriaznivý
pohyb by mohol spôsobiť katastrofu. Preto sa odpútal, pomaly vstal
a nechal sa vyviezť z lode bez akéhokoľvek náznaku odporu.
Kráčal medzi nimi, ďalej od doku, až k bezpečnostným
dverám, za ktorými naňho čakala dlhá chodba zrejme slúžiaca pre údržbu, touto
takzvanou skratkou ho muži vyviedli veľmi rýchlo, po celý čas pevne držal svoju
dcéru a dával si dobrý pozor na každý krok. Netrvalo dlho a dostali sa
do akejsi kruhovej sály, uprostred nej na nich čakal holohlavý muž s tetovaniami,
podľa Spocka mimoriadne nebezpečný Romulán, ktorý sám seba nazýval Nero.
„Vitajte na mojej základni, kapitán
Kirk...“ poznamenal pobavene, keď ho vojaci doviedli až k nemu.
Jim sa ho ani len nesnažil opraviť,
ešte stále nebol kapitánom, keďže technicky povedané nemal za sebou záverečnou
slávnosť a nebola mu pridelená ani loď. No nenamáhal sa ho opravovať.
„Čo odo mňa chcete, Nero?“
„Budete istý čas mojim hosťom. Vy aj
vaša dcérka. Tak ako je moja manželka hosťom veľvyslanca Spocka. Nepozerajte sa
na mňa tak. Aj ja mám svoje zdroje... Budete odvedený do izby, ktorú môžete
počas vášho pobytu u nás plne využívať. Pretože Spock sa o moju manželku
staral, ani vám nebude nič odopreté, ale nepokúšajte sa ujsť. Nechajte svojho
manžela, nech to za vás vyrieši, v opačnom prípade ponesiete následky.“
§§§
Po troch
mesiacoch...
Už si zvykol na bežnú rutinu spojenú s pobytom
na Romulánskej základni. Nepredpokladal, že to bude trvať dlho ani, že sa náhle
ocitne v úlohe manželky čakajúcej na záchranu, ale Nero mu nedal na výber. Za každé jeho previnenie mu sľuboval
potrestanie malej T´Poll. Neostávalo mu nič iné len čakať, a pozorne sledovať
svojich nepriateľov.
Nekládli mu žiadne otázky týkajúce sa
flotily, Nero ho občas pozval na večeru, no nikdy od neho nepožadoval informácie.
Zvykol veľmi sebavedome tvrdiť, že ich nepotrebuje, vyhovovalo mu to, netúžil
po mučení, ktoré by mu sťažovalo starostlivosť o malú. Tie prvé týždne
boli ťažké, pretože naozaj nevedel takmer nič, až postupne pochopil, kedy čo
potrebuje.
Malá práve zaspala, rozprával jej o chlapcovi,
ktorý rozbil auto svojho nevlastného otca, lebo chcel zažiť veľké
dobrodružstvo.
Práve sa nakláňal nad postieľkou, aby
ju opatrne prikryl, keď začul ako sa dvere na väzenskej izbe otvorili.
Vošiel dovnútra Nerov, druhý
dôstojník, nie práve najpríjemnejší chlap, no zároveň jediná osoba, ktorá s nimi
mala dovolené komunikovať.
„Náš veliteľ vás chce vidieť. Máte
zobrať aj svoju dcéru...“ povedal bez akýchkoľvek ďalších vysvetlení.
Nehádal sa s ním, neprotestoval,
len mlčky prikývol, opatrne zdvihol na ruky spiace dievčatko a nasledoval muža
a jeho spoločníkov, ktorí ako vždy čakali vonku pre prípad potreby do toho
istého sálu, kde s Nerom zvyčajne viedol rozhovory. Pár krát si zahrali aj
šach, no nebolo to také ako s jeho partnerom, Nero ho neustále provokoval,
chcel, aby urobil niečo, čím by si zaslúžil trest, ledva sa držiaval.
Nero vyzeral omnoho mladšie a spokojnejšie
než kedykoľvek predtým. Bolo na ňom vidieť, že je nadšený tým, čo sa chystá,
kým Jim pociťoval čoraz väčšie obavy.
„Zdá sa, že sa budeme musieť rozlúčiť.
Skôr než som čakal.“
„Zabijete ma?“
„Nie, prečo vy vždy myslíte na to
najhoršie. Spock súhlasil s výmenou. Budete prepustený. Čaká na vás loď
flotily, vaša rodina...“
„A vy nás len tak pustíte?“
„Moja žena a syn pre mňa
znamenajú viac než si myslíte. Predpokladám, že mi rozumiete.“
„Áno, rozumiem.“
„Nechávam vás odísť, lebo ste
zachránili moju manželku aj dieťa, ale tým považujte môj dlh voči vám splatený.
Nabudúce sa stretneme už ako nepriatelia.“
§§§
Neskôr...
„Kostra, nechaj tak...“ nechcel, aby
mu doktor práve teraz robil prehliadku. Bol v poriadku. A jeho dcérka
takisto. Potreboval sa čo najskôr pozhovárať s kapitánom Pikeom a Spockom.
Do poslednej chvíle očakával nejakú zradu, prekvapilo ho, keď predávanie prebehlo
úplne bez problémov. Odviedli ho zo základne a uskutočnilo sa to na jednej
menšej neobývanej planétke tretieho stupňa.
Nero si vzal svoju manželku a syna
na svoju loď, a on poputoval k svojmu partnerovi, no aj tak bol stále
nervózny kvôli tomu, čo ich ešte nepochybne čakalo.
„Aj tak nemôžeš ísť nikam. Nemáš
oprávnenie na riadenie lode.“
„Kostra, ty tomu nerozumieš, on s nami
ešte neskončil...“ nedal sa presvedčiť. Bolo mu jedno, či má oprávnenie, alebo
nie. Musia si ho vypočuť kým nebude neskoro. Jeho spojenie so Spockom stále
nebolo obnovené, obzvlášť preto, ho chcel čo najskôr vidieť, no ani Spock ani
Spock prime neráčili prísť za ním na ošetrovňu, kam ho odpratali hneď po jeho
vstupe na loď Enterprise.
§§§
Spock za ním prišiel na ošetrovňu až
po pár hodinách. Jeho obavy sa nepotvrdili. Nero ich nechal odísť. Zrejme to, že sa stal otcom tak trochu pozmenilo
aj jeho plány. Aspoň v to dúfal. No vedel, že je to len dočasný mier v záujme
ich detí.
„Som rád, že si v poriadku, t´hy´la...“
znelo to úprimne, aj keď nevedel, či to tak cíti. No hneď ako sa partner dotkol
jeho ruky a zrušil blokovanie ich spojenia, pochopil, že svojím spôsobom
je rád, že ho má opäť pri sebe, no nebol ochotný to dať najavo nijako inak, len
myšlienkovým objatím a tým, že ho chytil za ruku.
Jim premohol svoju hrdosť a objal
svojho partnera. Spock bol počas objatia trochu poddajný, ale nesnažil sa ho
odstrčiť, skôr ho držal pri sebe a čím dlhšie to trvalo, tým viac bol
uvoľnený.
„Chýbal si mi.“
