Pár:
Doktor/Vládca
varovanie: krátke, smutné
bez obsahu:
„Doktor... musíš ma poslúchať...“
Sadol
si na dno klietky a viac mu už nevenoval ani len pohľad.
hodnotenie
„Počúvaj...“
Vládcov
hlas ho opäť prebudil z nepokojného spánku. Neznášal tú klietku, ktorú mu
pripravil. Nedokázal si zvyknúť na to, že sa k nemu správal ako k svojmu
domácemu zvieratku. Opäť k nemu prišiel uprostred noci. Ušiel z postele
tej svojej spoločníčky, len preto, aby ho mohol opäť mučiť. Nemienil mu dopriať
to potešenie vidieť ho zlomeného.
„Doktor... musíš ma poslúchať...“
Sadol
si na dno klietky a viac mu už nevenoval ani len pohľad. Tentoraz už
nemienil podliehať svojim pocitom. Nedovolí, aby sa opäť dostal cez jeho
obranu.
„Nie,
nemusím.“
Pristúpil
ku klietke a položil na ňu ruku.
„Ale
ty chceš... viem, že neodoláš...“
Díval
sa naňho takmer tak ako kedysi, spoznával v ňom svojho priateľa.
A pokúšal
sa veriť.
Možno
sa s ním naozaj chce len porozprávať.
Možno
môžu využiť ten čas na to, aby mu konečne odpustil.
Nemôže
sa predsa naňho hnevať večne.
Otvoril
ústa a chystal sa mu opäť navrhnúť prímerie. Chcel použiť tie najkrajšie
slová na aké si spomenie, niečo omnoho lepšie než bežné ospravedlnenie, ktoré
skúšal už mnohokrát predtým.
„Máš
pravdu. Ja by som...“
Usmial
sa, odtiahol ruku.
Zasiahla
ho bolesť.
„Vedel
som, že neodoláš... Ja som to vedel!“ pospevoval si na celú miestnosť.
