pár: Ianto Jones/Malcolm Merlyn
(John Barrowman)
fandom: AU postava z torchwoodu
požičaná do Arrow.
varovanie: manželstvo medzi
priateľmi, vzájomne výhodný vzťah, rodinné, malý syn Tommy.., romantika
Obsah: Malcolm sa po smrti svojej
manželky rozhodne na dva roky odísť, ale nechce svojho syna nechať samého a bez
ochrany, preto svojho dobrého priateľa Ianta, prekvapí dohodou, ktorú by od
neho nikdy neočakával. Požiada ho, aby uzavreli dočasnú manželskú
zmluvu. Každopádne ďakujem aj za hviezdičky.
Poznámka: ďakujem za hviezdičky k predchádzajúcej kapitole, Hodnotenie
venované sanasami
OPATRNE HO ULOŽIL
A POZAKRÝVAL. Čo najtichšie odložil rozprávkovú knihu späť na jej obvyklé
miesto, ešte raz pozrel na malého, aby sa ubezpečil, že naozaj pokojne spí,
a potom už potichu zamieril k dverám, zhasol svetlo a prešiel
cez ne v úplnej tichosti, vydýchol si, až keď už boli dvere zatvorené,
stále sa obával, že ho nejakým nedopatrením prebudí. Šiel hlavnou chodbou stále
rovno, no nie do svojej izby, ktorá bola neďaleko, usúdil, že prišiel čas
vyjasniť si isté veci skôr než bude neskoro.
Neunúval sa s klopaním,
rovno vošiel do Malcolmovej spálne, ktorá teraz bola premiestnená do inej izby,
a všetko v nej bolo kompletne vymenené, niežeby tam predtým bol
stálym hosťom, ale vedel aký štýl približne preferovala Becca, a terajšie
zariadenie, tak trochu strohé a takmer sparťanské sa tak celkom
nezhodovalo s jej predstavou. V izbe bolo rozsvietené, ale Malcolm
tam nebol.
Aj tak mi neunikneš! Pomyslel si odhodlane. Bol ochotný stráviť
v tej izbe hoci aj celú noc, no tentoraz nemienil len tak ustúpiť
a dovoliť mu ďalej sa skrývať pred zodpovednosťou.
Nemal ani len predstavu, kam by
mohol ísť tak neskoro v noci, bez toho, aby si to ktokoľvek všimol, no
usúdil, že zrejme nie je ďaleko, inak by nenechal svetlo provokatívne zažaté,
chvíľu postával pri okne, no keď ho to prestalo baviť, sadol si na posteľ,
keďže nikam inam sa ani len posadiť nemohol, stoličky boli v pracovni, do
tejto izby sa zmestila len posteľ, nočný stolík a v rohu ešte stále
postávali nevybalené kufre.
Práve na ne dosť nepokojne
hľadel, keď za sebou začul akýsi takmer nepatrný zvuk. Svetlo sa rozblikalo
a zhaslo. Stihol zazrieť kúsok akéhosi čierneho odevu. Najprv si myslel,
že sa mu to len zdalo, no potom začul akési zvuky.
„Je tu niekto?“
Chcel sa otočiť, ale pocítil ako ho
niekto zozadu chytil. Ocitol sa v pevnom zovretí, z ktorého nedokázal
uniknúť.
„Malcolm?“ hlesol neisto.
„Áno, Ianto, som to ja, snáď si
neočakával niekoho iného?“
„Nie, len...“ bolo preňho ťažké
skladať súvislé vety, keď bol tak blízko neho. Pripomenulo mu to isté veci,
ktoré si dlhšie odopieral. Už dávno nebol s mužom, akosi mu pritom všetkom
neostával čas na súkromný život a to, že ho niekto takto chytil mu
pripadalo vzrušujúce, aj keď to bol len jeho priateľ. Práve preto mu chvíľu
trvalo, kým si spomenul, že sa naňho vlastne hnevá a prišiel mu tak trochu
vynadať.
Malcolm ho pomaly pustil a spokojne
klesol na svoju stranu postele. Oprel
sa o lakeť a skúmavo si ho obzeral.
„Predpokladám, že mi objasníš
účel svojej neskorej návštevy?“
„Chcem s tebou hovoriť o vážnych
veciach...“ zamračene si premeriaval
svojho priateľa.
Svetlo opäť zhaslo.
„Čo je s tým?“
„Asi je niečo s elektrickým vedením
na horných poschodiach... Dnes tu boli aj opravári, ale akosi nemôžu nájsť
chybu v starom systéme. Zajtra by mal prísť ich kolega, ktorý tento dom
lepšie pozná.“
„Robím si veľké starosti a nielen
o to, čo bude s elektrickým vedením. Vieš, že tvoj syn plakal takmer
dve hodiny a ty si ...“ povedal všetko, čo mal na srdci, miernym hlasom a bez
zbytočnej hystérie, ale dal mu jasne najavo, čo mu na taktom prístupe k veciam
prekáža.
„Máš pravdu, neovládol som sa, a mrzí ma
to, potreboval som istý čas stráviť vonku, zajtra to s naším synom
vyriešim, máte už nejaký program?“
Očakával protest, prípadne
námietky, že on nemá právo do toho vôbec zasahovať. Malcolm ho svojím postojom veľmi prekvapil. A to,
čo povedal úplne na konci, Ianto si myslel, že len došlo k nejakému omylu,
nemohol predsa povedať náš syn.
„Ideme do nadácie.“
„Tak sa k vám zajtra
pripojím. A preberieme aspoň tú tvoju zmluvu. Právnik mi oznámil, že chceš
ešte prebrať niektoré body.“
„Tak dobre, preberieme to...“
zopakoval neisto. Nemal to ešte celé
dokončené no privítal túto takmer nevídanú zmenu.
„Tak dobrú noc, mal by som už
teda ísť...“ nedovidel síce ani na koniec izby, ale predpokladal, že svetlo sa
opäť v príhodnú chvíľu zažne.
„Ostaň,“ požiadal ho.
Cítil ako mu srdce vynechalo
zopár úderov a potom sa opäť rozbehlo ako o preteky.
„Čože?“
„Svetlo zrejme nebude riadne
fungovať, nechcem predsa, aby si sa zabil na schodoch.“
„Tak dobre... ja len...“
„Bojíš sa ma?“
„Nie.“
„Tak ostaň...“ znelo to takmer
ako prosba, akoby tá prestávka za posledným slovom bola niečím viac než
rozkazom, možno to ho napokon presvedčilo, aby ich priateľstvo ešte úplne
nepochovával.
„Tak dobre.“
Zbavil sa prebytočného oblečenia,
ľahol si na svoju pridelenú stranu a poriadne sa prikryl.
