pár: Ianto Jones/Malcolm Merlyn
(John Barrowman)
fandom: AU postava z torchwoodu
požičaná do Arrow.
varovanie: manželstvo medzi
priateľmi, vzájomne výhodný vzťah, rodinné, malý syn Tommy.., romantika
Obsah: Malcolm sa po smrti svojej
manželky rozhodne na dva roky odísť, ale nechce svojho syna nechať samého a bez
ochrany, preto svojho dobrého priateľa Ianta, prekvapí dohodou, ktorú by od
neho nikdy neočakával. Požiada ho, aby uzavreli dočasnú manželskú
zmluvu. Každopádne ďakujem aj za hviezdičky.
Poviedka je radená v sekcii Iné fanfiction/fanfiction ArrowPoznámka: tentoraz flashback z Malcolmovho života, teda predpokladám, že čitateľov zaujíma aj to, kde bol a kam sa opäť vráti, keď no veď viete odíde... oproti minulému záveru kapitoly, je to skôr také drsnejšie.
Hodnotenie
venované sanasami a Ell
FLASHBACK
Nanda Parbat
Merlyn ležal na kamennej
dlažbe. Polonahý a dobytý od úderov, ktoré utŕžil počas ďalšieho
skúšobného boja. Krv z jeho rán vytekala na mriežkovaný chodník. Cítil pod
sebou tvrdosť kameňov, intenzívne vnímal
každú čiastočku svojho tela.
Akákoľvek lekcia v Nanda
Parbat, tajnom meste ligy zabijakov, nachádzajúcom sa v Tibetských horách, mohla stáť žiaka život a on bol dnes
takmer na pokraji svojich síl. No zároveň pociťoval akési zvláštne uspokojenie,
niečo čo sa približovalo pokoju, aký doteraz nepoznal. Po smrti svojej manželky
ním zmietali emócie, nad ktorými nedokázal prevziať kontrolu. Bol slabý,
potreboval útechu, preto urobil chybu, ktorá ho obrala o pokoj a prebudila
v ňom výčitky. Nemohol dýchať, nedokázal rozumne uvažovať.
Nikto nevedel, kde sa presne
nachádza, zatiaľ sa mu darilo úspešne predstierať, že je zavretý doma, aj keď už
dávno bol na vrchole Tibetských hôr a podstupoval náročný tréning.
„Vstaň!“
Prikázal Ra's al Ghul svojmu
žiakovi. Povedali mu, že je preňho veľká česť, že ho bude trénovať práve vodca
tohto tajného bratstva.
„Vojdi do domu liečenia a daj sa do poriadku, tak aby si mohol čo
najskôr odísť.
„Kam?“ bolestne zakašľal a zotrel si z krv z pier.
Telo mu opäť zaplavil nepokoj. Jeho učiteľ, ktorý jediný rozumie tomu,
čo prežíva sa ho rozhodol poslať preč.
„Nemôžeš dokončiť výcvik, kým ťa ťažia nedoriešené záležitosti. Stojí
to medzi tebou a tým, aby si pokročil na vyššiu formu výcviku. Zájdi za
svojím synom, aj za tou osobou, ktorú máš v sebe a vyrieš si svoje
veci. Dovtedy ťa tu nechcem vidieť.“
Opatrne sa postavil na nohy.
Pochopil, že jeho učiteľ má pravdu, vedel to ešte skôr než to vyslovil,
ale neodvážil sa ho žiadať, aby mu dovolil opustiť mesto.
Nechcel byť porazený.
Učiteľ to pochopil správne.
Má v sebe jednu osobu.
Vo svojich myšlienkach, predstavách a snoch.
A všetky jeho túžby k nej smerovali ako k tomu najjasnejšiemu
bodu.
A každá meditácia nesie v sebe stopy túžby po stretnutí s ním.
Na to aké by to bolo, keby ho opäť uvidel.
Myslí naňho.
Inak než na svojho priateľa.
Nevedel kedy sa to stalo, ani ako k tomu vlastne došlo, ale už
nemal dôvod ďalej predstierať, že netúži zistiť, aké by to bolo, keby prijal tú
ďalšiu osobu, ktorú má v srdci.
Pomaly sa vliekol smerom k domu liečenia. Každý jeden krok bol
preňho skúškou, počas ktorej hrozilo, že ho opäť čaká pád.
Napokon sa oprel o svoju bojovú palicu. Bola drevená, celkom
obyčajná. Ešte nevedel dobre narábať so skutočnými zbraňami, no v sebaobrane
sa rozhodne zlepšil, aj keď to práve teraz tak nevyzeralo.
Stretával ďalších ľudí pohybujúcich sa po tábore, ale nikto mu
nepomohol, nikto sa naňho ani len nepozrel.
Dnes bol porazený, no aj tak mu patrila istá dávka cti, už len preto,
že sa mu podarilo ten útok prežiť.
Počas výcviku nebolo dovolené zasahovať do rozhodnutia učiteľa, všetci
to museli rešpektovať a on práve prehral jeden zo svojich bojov.
Zaklopal na dom liečiteľstva svojou palicou, dvere sa otvorili a on
bol odvedený do ošetrovacej časti.
Starší muž mu ošetril rany, a zanechal ho samého na úzkom lôžku.
Oči sa mu okamžite zatvorili a po liekoch, ktoré doňho napumpoval
hlboko zaspal.
Niekoľko dní to s ním nevyzeralo dobre, mal horúčku, blúznil. No
napokon sa jeho stav začal postupne opäť zlepšovať.
Prebudil sa kvôli akémusi zlému tušeniu, a v poslednej chvíli
zachytil ostrý nôž predtým než sa zaťal do jeho líca.
Vytrhol ho útočníčke z rúk.
Stiahol jej z tváre škaredú masku.
„Nyssa?“
„Počula som, že odchádzaš, tak som ťa prišla pozdraviť.“
Krásna a nebezpečná ako vždy to bola kombinácia, ktorá na väčšinou
mužov zaberala, ale on vedel aká je, keď sa dokáže nahnevať a naozaj nikomu
neželal, aby sa dostal do jej šikovných rúk.
Dcéra jeho učiteľa ho vždy provokovala.
„Na tvoju peknú tvár by sa hodila nejaká značka. Na pamiatku odo mňa.“
Nakrivo sa usmiala a pokúsila sa spod neho dostať. No po
skúsenostiach z prechádzajúceho útoku sa už nemienil len tak ľahko nechať
vyradiť a potom znášať následky.
Držal ju, až kým nepriznala svoju porážku. Až potom ju pustil, ale nôž
si radšej ponechal.
