Fandom: Star trek 2009
Obsah:
pokračovanie všetkých Vulkánov. Začína posledný semester, ktorý Jim strávi na
akadémii... Odohráva sa týždeň po vsuvke Romulus.
poznámka:
ďakujem za záujem k predchádzajúcim častiam. Toto je už záverečná, presunieme sa teda na koniec nášho príbehu, naozaj po veľmi dlhom čase. Ďakujem všetkým hviezdičkujúcim, aj tím, ktorí komentovali túto sériu. Aj tichým čitateľom špeciálne musím poďakovať, že si našli na poviedku čas.
Hodnotenie
Po roku...
„James T. Kirk!“ predseda školskej
rady prečítal ďalšie meno zo zoznamu absolventov.
Nastalo ťaživé ticho. Zhromaždení
absolventi si niečo medzi sebou nervózne šepkali a vyzeralo, to akoby
menovaný medzi nimi nebol.
„James T. Kirk,“ zopakoval muž
netrpezlivo.
„Tu som.“
Svetlovlasý mladík dobehol na poslednú
chvíľu. Zaspal. Takmer po druhý raz zmeškal odovzdávanie diplomov. Nechápal,
ako sa to mohlo stať, len na chvíľu si zdriemol, mal za sebou ťažkú noc, keďže
T´Pol a Sarek boli obaja chorí, nad ránom si nastavil budenie
a povedal Spockovi, že príde na slávnosť až tesne predtým, jeho partner
mal ráno ešte skočiť k lekárovi s deťmi, preto sa nijako nebránil
tomuto podľa Jima skvelému nápadu.
Obával sa, že si to predseda napokon
rozmyslí tak radšej vyšiel na pódium a nespoliehal sa na to, že by jeho
meno chcel zopakovať znovu.
„Blahoželám, Kirk,“ dostal so seba
starší muž, no znelo to skôr, akoby chcel povedať, máte šťastie, že dnes mám
dobrý deň, lebo inak...
„Ďakujem pane.“
Podal predsedovi ruku a zamieril
k ostatným absolventom.
„Gerge Klein!“
Predseda pokračoval v čítaní
zoznamu.
„John...“
Kým nasledovali ďalší a ďalší
absolventi, Jim prechádzal pohľadom po rade učiteľov. Spock nebol medzi nimi.
Fascinujúce.
Tak on tiež mešká? Zdá sa, že som ho úplne skazil.
Fascinujúce?
Ale to mám predsa povedať ja.
Zachytil partnerove myšlienky tesne
pred tým, než sa aj Spock dostavil na svoje miesto, potichu a opatrne ho
zaujal.
Zdá
sa, že tie kreslené rozprávky už zaberajú aj na teba.
Smial sa Jim. Pevne stískal svoj
diplom. Už takmer prestával veriť, že niekedy dostane príležitosť ukončiť
školu. Chýbalo mu ešte pár formalít a oni to odmietali uznať a teraz to
stihol len vďaka tomu, že mu zavolal Kostra.
Napokon bol rád, že to na jeho záverečnú slávnosť napriek všetkému stihol a bol
tam dokonca skôr ako on.
Doktor mu zamával so svojho miesta v prednom
rade, a on mu opäť pohľadom ďakoval za to, že mu doslova zachránil tentoraz
len krk.
Ako
sa majú deti?
Už
lepšie. Sú s mojou matkou. Povedala, že na nich dohliadne. Tvoju oslavu
jej pustíme zo záznamu.
A musíme?
Áno,
inak nám to neodpustí.
Povedal
si jej už o našej svadbe?
Povedal,
bola nadšená, ale otcovi to ešte hovoriť nemáme.
S tým
musím len súhlasiť.
Ešte chvíľu pokračoval v myšlienkovom
rozhovore s partnerom. Krátil si tým čas, kým musel len tak stáť a sledovať
ako trieda, do ktorej bol predbežne zaradení dostáva diplomy.
Jeho posledný semester bol napokon
ukončený, v neskoršom termíne, ale predsa sa toho napokon dočkal.
Bolo mu trochu ľúto, že Spock prime sa rozhodol na určitý čas
odísť, no chápal to, nechcel zasahovať do svojej vlastnej životnej línie a povedal
im, že nateraz jeho cesta bude viesť na Vulkán.
Nebola to rozlúčka navždy, sľúbil, že o ňom ešte budú počuť. Spoliehal sa
na to, že k tomu dôjde už čoskoro. Tieto myšlienky ho sprevádzali, až kým
neboli aj posledné diplomy rozdané.
Prišiel čas pozhovárať sa s učiteľmi
a s rodinou.
Spock mu len veľmi formálne
zagratuloval presne tak, ako sa na Vulkánca patrilo. Nepodal mu ruku, aby tým
nezmiatol ostatných.
„Kadet Kirk, gratulujem vám k vášmu
výkonu...“
„Ďakujem, pán profesor. Veľmi si to
cením.“
Partnerova spokojnosť sa v myšlienkach
spájala s tou jeho. Povedali si toho bez slov viac než by si dovolili na
verejnosti.
Učiteľ a žiak.
Priatelia.
Milenci.
Partneri.
Rodičia.
Tým všetkým sa stali.
A nikto si nedovolil odhadnúť, čo všetko by spolu ešte mohli dokázať.
Koniec
