varovanie: posadnutosť, sebauspokojovanie, obťažovanie, voyerizmus
pár: Gareth/John a i. , Gareth/Matt (pravý Jack H. z jednej časti) obsah: Gareth pozoruje svojho suseda Johna a jeho rodinu. Nemá pred ničím rešpekt. Dokonca umiestnil kameru aj do ich domu.
On sám žije samotárskym životom, bez priateľov, dokončuje posledný ročník na strednej, ale škola ho vôbec nezaujíma, jediné čím je posadnutý je jeho príťažlivý sused a jeho dokonalá rodina.
Poznámka: Blížime sa pomaly, ale isto k finálovým kapitolám, mimochodom tak by ma zaujímalo, či by ste v budúcnosti nemali záujem aj o pôvodnú verziu Stalkera, teda takú, kde je pán B normálny a bez dvojčaťa a Gareth ho po celý čas sleduje :D Skrátka, bez otroctva, Gareth trochu ako taký tajný ctiteľ... mierne posadnutý typ :D Ale to až neskôr, po tejto poviedke vyberiem zas niečo zo zoznamu.
varovanie: kruté, rape, 18+
Poznámka: mám absolútne po nálade, preto je to trošku brutálnejšie, no celý víkend bol peklo, takže sa to odrazilo v týraní postáv. Každopádne presúvame sa už pomaly na koniec, tak snáď sa nejaké veci aspoň objasnia.
Hodnotenie
venované sanasami
§§§
Joel ležal na bruchu, mučený
spomienkami na ako nôž bolestivo preniká do jeho tela. Bol vyčerpaný a mal
bolesti, no nechcel žiadne utlmujúce lieky, a zrejme by sa mu to ani
nevyplatilo, keďže by si nevšimol tmavý tieň, ktorý sa prikradol do jeho izby
po návštevných hodinách. Prikázal, aby partner aj neter ostali doma. Nechcel,
aby boli v nemocnici ohrozovaní jeho prípadnými nepriateľmi. Jeden
z nich ho zrejme prišiel navštíviť. Pripravoval sa na úder. Aj keď bol
oslabený, nemienil mu svoj život darovať tak ľahko, no bol zastavený, ešte skôr
než dokázal čokoľvek urobiť. Návštevník mu skrútil ruku, držal ho tak, až kým
sa neprestal brániť, potom mu panovačne nadvihol bradu a prisal sa na jeho
pery. Mužov jazyk nemilosrdne prenikol do jeho úst, telom mu prešlo bolestivé
chvenie, šíriace sa po celom tele.
Trpkou pravdou, pred ktorou brata
uchránil bolo to, že ani on sa nedostal s otroctva len tak. Pokiaľ do toho
už niekto spadol bol majetkom až do smrti, jeho nový pán, ktorý prebral záväzky
rodiny Minamoto, mu len dovolil, aby si žil svoj vlastný život a dával mu
dostatok voľnosti, aby mohol obchodovať zaňho. Keďže takéto záležitosti Otrokára, osobu, ktorá riadila celý
tento pochybný mechanizmus, nezaujímali a prenechával ich nižším členom
svojej organizácie. Od smrti pána Minamota bol Joel pozbavený základných
príkazov, no musel za to plniť akékoľvek rozmary, ktoré si jeho pán od neho
vyžiadal, a jednou z nich bolo
aj zotročenie jeho vlastného synovca. Nemal zábrany čo sa týkalo tejto veci,
a John mal pravdu, keď ho upodozrieval, že si to celé nesmierne užíva, no
túto myšlienku mu vnukol len jeho pán, už od začiatku to bol on, kto riadil
najdôležitejšie rozhodnutia. Výmenou za
jeho poslušnosť mu ponechával väčšiu voľnosť len väčšine otrokov. Nepredpokladal,
že si ho ešte niekedy vezme do postele, ani to, že ho príde navštíviť, pretože
už dlhšiu dobu bol len otrokom na prácu.
Pán si ho privinul do drsného objatia a nechal ho, aby sa aj
on mohol k nemu tisnúť. Bol to od neho prejav dobrej vôle a on to
musel prijať. Nepoznal pánovu identitu, nevedel odkiaľ pochádza ani ako znie
jeho skutočný hlas, dokonca nepoznal ani jeho telo, keďže nemal dovolené sa ho
dotýkať. A bolo to už tak dávno, čo s ním trávil čas v posteli.
Nikdy mu nedovolil prežívať rozkoš, vždy ho nechával len nemilosrdne trpieť.
Predpokladal, že ani táto návšteva preňho nebude príjemná.
„Môj pane.“
„Nechal si sa uniesť citmi
a zastaviť našimi nepriateľmi. Bude ti podané O24c.“
Joel mal pocit, akoby mu niečo
bránilo voľne dýchať. O24c sérum,
ktoré by im pomohlo mu bez poškodenia vymyť mozog a nechať mu len to, čo
by nevyhnutne potreboval na uspokojenie svojho pána. Bol to strašný trest,
všetci pracujúci otroci sa toho obávali viac než smrti, keďže už ochutnali
slobodu a žili priveľmi nezávisle na to, aby dokázali prijať takýto osud.
Horšie bolo len odvrhnutie, to sa dialo u starších otrokov, ktorých páni
mali chuť na mladšie modely a nechceli živiť tzv. spotrebovaných otrokov.
Mnohí z nich boli zaradení do databázy, ako neregistrovaní
a ponúknutí všetkým. Aktívny život otrokov mal zvyčajne takýto nie príliš
lichotivý záver.
„A čo so mnou potom bude? Čo
všetko chcete vymazať?“
„Nemusel by som ti to hovoriť,
ale vzhľadom na tvoje dlhodobé služby, ti budú odobraté len informácie týkajúce
sa organizácie, obchodu a otrokov, ktorých si ty sám vychoval. Takisto ti
budú odobraté aj tvoje privilégia. Klamal si mi, vedome si porušil rozkaz. Nao
mal byť už dávno mŕtvy, jeho činnosti poškodili organizáciu tu
v Japonsku... Za svoj život vďačíš tvojmu priateľovi Takadovi, keby ho
vypočúvali a dostal by sa do rúk polície, všetci by ste skončili. Celá
vaša rodina by bola vymazaná zo systému.“
Pochopil to. Vedel, že niet úniku
a bude sa musieť podriadiť tomu, čo mu pripravil jeho pán. Nedokázal by ho
poraziť, on mal kľúč od jeho bolesti a mohol ho použiť kedykoľvek sa mu
len zachcelo.
Do miestnosti vošli Otrokárovi
muži, oblečení ako zdravotníci, preložili ho na nosidlá. Nekričal
a nevzpieral sa, nemalo to zmysel. Jediné na čom mu záležalo bolo to, aby
bol jeho milovaný v poriadku.
§§§
Po niekoľkých dňoch sa prebudil v stanici metra. Ľudia
prechádzali okolo neho s pohŕdaním keďže vyzeral ako nejaký žobrák. Celé
telo ho bolelo, nemohol vstať a mal na sebe len tenký kabát, pod ním
nebolo už viac nič, okrem krvi presakujúcej z rany, ktorá sa mu opäť
otvorila. Potom ako ho vyhodili z auta a on narazil na chodník. Pán
neodpúšťal žiadne chyby, klamstvo patrilo k tým neodpustiteľným
a v kombinácii s neuposlúchnutím príkazu mohlo skončiť aj
smrťou, no práve teraz by si prial viac smrť ako to, čo ho čaká v temných
uliciach. Prišiel o svoju identitu, o svoje meno, bez pánovho súhlasu
sa ani nemohol priblížiť k svojmu domu. Bol slabý, takmer nehybný,
a neschopný brániť sa. Ak by sa rozhodol kontaktovať brata, dostal by ho
do problémov. Pán by mohol pochybovať o jeho predaji a zrejme by pred
ním nezachránil už ani jeho. Nemohol mu zničiť život, bol na dobrom mieste.
Neostávalo
mu nič iné len sa o seba postarať sám.
Približovali sa k nemu,
videl ich vstať z jednej z lavičiek, jeho meno už zrejme bolo
v databáze a všetci už teraz poznali pravdu.
Vliekli ho tmavými chodbami ďalej
od ostatných ľudí. Nikto si ho nevšímal, nikto sa ich nepokúsil zastaviť
a on nemohol rozprávať. Tento nežiaduci účinok spojený s bolesťou
hlavy spoľahlivo bránil vtom, aby na seba dokázal niekoho upozorniť.
Dvoja otrhanci ho hodili na
kolená pred akýmsi vysokým mužom. Nevidel ho veľmi dobre, no mal pomerne
robustnú postavu a bol pomerne mohutný a fyzicky silný. Brada
pokrývala väčšinu jeho tváre a jeho lesknúce sa takmer potkanie oči naňho
hľadeli s túžbou.
„Neregistrovaný otrok, len sa
naňho pozrite, trochu starší, ale poslúži dobre...“ siahol si na svoj rozkrok.
Jeho kabát bol roztrhnutý nožom,
bol hodený na chrbát, bolelo to tak hrozne, až opäť nehlučne kričal.
Muž mu nemilosrdne roztiahol
nohy.
„Takto ho budete držať!“ ukázal
svojím kumpánom. Cítil ako ho uchopili ich ruky a držali presne tak, ako
im to ich šéf prikázal.
Siahol na svoj penis
a dráždil sa. Netrvalo dlho a prenikol doňho, telo sa mu otriaslo
bolesťou, nemal rád túto polohu, nebol na ňu zvyknutý, myslel na všetkých tých
otrokov, ktorých donútil, aby sa mu počas výcviku museli podrobiť.
Hrubé a drsné prírazy sa
spájali s bolesťou, ktorá ho zabíjala. Chrbát ho pálil a cítil, že
rana opäť krváca.
„Ten pes umiera!“ kričal jeden
z nich.
Svet mu pred očami tancoval
a cítil, že čoskoro upadne do bezvedomia. Udrela ho ťažká ruka, zabránila
mu vtom, a on prežíval každý mužov
príraz, cítil všetko, čo s ním robil...
§§§
„Kde ho nájdem!“ Takada zopakoval
otázku, no nech sa akokoľvek snažil nedostal žiadnu odpoveď, aj keď si
uvedomoval, že pani Minamoto vie, prečo Joel tak náhle zmizol z nemocnice.
Začínal pomaly strácať trpezlivosť. Stačil len jediný telefonát a zrazu sa
všetko obrátilo, Seth bol odovzdaný pánovi a pred niekoľkými hodinami
s krikom opustil ich dom.
Odvtedy nič nepovedala, zavrela sa do izby a nikomu nevenovala pozornosť.
Neustále len kľačala na zemi
a plakala.
„Nechaj ju, poď radšej so
mnou...“
Eryn ho chytila za ruku
a odtiahla z izby.
„Ty vieš, čo má to všetko...“
„Áno, tuším to... ale tu sa
o tom nebudeme rozprávať...“ zaviedla ho do svojej izby, dôkladne sa tam
poobzerala a napokon pustila hudbu, až potom ho prinútila sadnúť si na
posteľ.
„Pán sa Joela asi zriekol.
Zaradili ho do databázy...“
„Tak aj on mal pána?“
„Áno, povedal mi to pre prípad
núdze, ak by náhodou niečo nevyšlo. Otroci nie sú nikdy prepúšťaní, jediné vyslobodenie
je pre nich smrť.“
Chápal, čo to znamená.
Okamžite chcel ísť do svojej
izby, zobrať si zbraň a urobiť všetko potrebné len preto, aby ho ochránil.
Nech bol Joel akýkoľvek, svojím spôsobom ho miloval.
„Nie, to nepôjde... ak sa
k nemu priblížiť budú sa k tebe správať ako k nemu... Napádať ťa
a...“ smutne pokrútila hlavou.
„Kto je to vlastne ten Pán?“
„Volajú ho aj Otrokár, ale len tí, ktorým patrí,
ostatní ho volajú jednoducho Pán,
nikto nevie kto to je, svoju tvár len tak neukáže, ale je to hlava organizácie,
všetci sú mu podriadení, obchod s otrokmi mu prakticky patrí. Dostal aj
Iana, lebo si ho vyžiadal, ani jeho už nikdy neuvidíš...“
„Na tom mi nezáleží, dostanem ho
odtiaľ. A pokiaľ má aj Iana, tak ani toho nenechám v rukách takého
zvieraťa!“
Chcel odísť, ale ona sa mu postavila do cesty.
„Nie, nemôžeš len tak opustiť
tento dom. Budú ťa sledovať a zabijú ťa alebo odvedú... Nedovolia, aby si ho vzal domov...“
„Tak čo mám urobiť... čo mám
urobiť aby...“
§§§
Ian žil v háreme muža,
ktorému hovorili Pán prípadne aj
Otrokár. Podzemný palác rozkoší
a bolesti, ktorý obýval spolu s ďalšími chlapcami, bol preňho
hrozivým väzením. Prichádzal za ním v škaredej koženej maske a on
musel plniť jeho vôňu, inak bol nemilosrdne trestaný. Pokiaľ poslúchal, dostával
svoje lieky a jeho telo bolo postupne vyliečené zo starých zranení.
Pán miloval bolesť a všetky jej stupne a zbožňoval
krásnych a mladých chlapcov. Mal tu tých najlepších otrokov a on sa
medzi nimi stále cítil ako vydedenec, jeho telo ani zďaleka nezodpovedalo ich
kvalitám.
Našiel si medzi nimi len jediného
priateľa, nového tmavovlasého chlapca, ktorý prišiel asi týždeň po ňom, volal
sa Alec a ešte nedávno bol takisto len obyčajným študentom. Nevedel nič
o otroctve ani o tajnom ráde užívajúcom si rôzne praktiky
a o dohodách, ktoré boli spečatené smrťou. Nehovoril o tom, kde ho predali ani o svojom
tréningu, zväčša mlčal, ale bol veľmi jemný a priateľský, nič od neho
nežiadal a aspoň sa necítil taký opustený ako na začiatku. Veľa myslel na
Takadu, na to, ako im bolo spolu dobre a čoraz väčšmi túžil po pokoji,
ktorý mu prinášal. Chcel byť opäť v náručí svojho milenca. Prijal by aj
Joela, aby by to bolo potrebné. Miloval by ich oboch a prinášal by im len
radosť.
„Môžem ísť k tebe?“ opýtal
sa ho kamarát, čím prerušil jeho fantázie o tom, akoby ho obaja muži
rozmaznávali.
Prikývol.
Chlapec vliezol pod jeho
prikrývku a pritisol sa k nemu. Mali na sebe oblečenie, ktoré im
bránilo v akomkoľvek sexuálnom kontakte bez povolenia pána, priateľský
kontakt bol dovolený. Ian svojho kamaráta pevne objal.
„Čo ak si ma zajtra vyžiada, čo
budem robiť...“
„Neboj sa. Neurobí to. Pri rannom
nástupe sa len musíš držať vzadu. Aj mňa mal len asi dvakrát a potom ho to
prestalo baviť.“
No na tie dve noci spomínal len
veľmi nerád, bolesť, trápenie a málo rozkoše, ak to tak mohol nazvať.
„Ale keby predsa, ak vyvrcholí
a osloví ťa Gareth, tak si to
nevšímaj... jeden otrok si dovolil ho napomenúť a on ho za to kruto
zmlátil... Hlavne nič nerob len sám od seba a poslúchaj jeho rozkazy...“
Videl to, lebo bol práve vtedy
v prípravnej miestnosti a Otrokár niekedy tresty vysielal pre
všetkých otrokov, aby videli čo ich čaká, ak nebudú plne zodpovedať jeho
prianiam. Celý malý hárem sa otriasal zdesením a strachom.
„Kto je Gareth?“
„Netuším..... Jedného
z takým menom poznám, hovoril mi o ňom Takada, ale to určite nebude
on... Bol to jeho žiak... on ho učil, ako bojovať...“aby ho upokojil, opäť mu
rozprával o svojom priateľovi a o tom, s akou láskou sa
oňho staral.
