Let 3. kapitola 3/3

 pár: Gareth/John

varovanie: inšpirované "nebezp. letmi" dokumentom, pilotské, romantika, dobrodružné
Obsah: John má za úlohu prepraviť malé lietadlo, ktoré  predal jeho dobrý známy, k novému majiteľovi. Čaká ho dlhá cesta, po náročnej trase a nový kopilot, ktorý ho už od začiatku riadne štve. Gareth takisto nie je nadšený svojím novým kolegom, a poriadne to medzi nimi iskrí už na zemi :D Kvôli poruche lietadla musia neplánovane pristáť v menšom mestečku, v ktorom sa zdržia pár dní... Podarí sa im tam zohnať len jednu izbu, čo ich oboch poriadne irituje, ale napokon sa zmieria s tým, že inak by im nevystačili peniaze na ďalšiu cestu....

Predpokladaný počet kapitol: 10

varovanie: nie som odborník na lietanie a veci s tým spojené, za svoj zdroj považujem sériu dokumentov letecké katastrofy, a dokumenty nebezpečné lety. Preto sa v mojom podaní lietania a vecí s tým spojené môžu vyskytnúť chyby, a nepresnosti.  A niektoré veci si budem prispôsobovať podľa seba. To len tak na okraj.

 vhodné pre romantikov!

Hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

 venované sanasami

Pred dverami stála akási neznáma žena, nervózne zvierala v ruke kabelku a hľadela naňho ako na zjavenie.

„Hľadáte niekoho, slečna?“ opýtal sa jej netrpezlivo.

„Ten muž sa necíti dobre... Bola som u neho v izbe...“ ukázala na dvere patriace momentálne kapitánovi. Boli pootvorené.

„Prišlo mu zle, zavolala som lekára, no povedal aj to, že chce, aby ste k nemu prišli vy... Ja už radšej pôjdem... ja...“ pôsobila tak trochu previnilo, neustále uhýbala pohľadom a bolo na nej vidieť, že by už najradšej odišla.

Gareth okamžite vyštartoval do Johnovej izby. Zabudol na tú ženu aj na jej previnilé pohľady, myslel len na to, čo také sa asi mohlo stať jeho kolegovi. Keď ho našiel ležať v posteli, veľmi bledého a ťažko dýchajúceho, a nad ním nakloneného hotelového lekára, pocítil ako ho premkol strach. Pár krát si už želal, aby bol za svoje správanie vytrestaný, ale rozhodne nie takto.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa, len čo podišiel k posteli.

„Asi nejaký druh alergie. Dal som mu injekciu, aby ustúpil opuch, ktorý mu bránil v dýchaní, ale aj tak by sme pre istotu ešte mali urobiť nejaké testy... Nemocnica je tu neďaleko...“ navrhol.  

„To je nezmysel. Nie som alergický na jedlo ani na nič iné!“ zachrčal John.

„Nikam nepôjdem...“ pokrútil hlavou, aj keď na ňom bolo vidieť, že sa ešte stále necíti veľmi dobre.

Doktor pozrel na Garetha.

„Mal by ísť. Môže sa stať, že v niektorom z barov mu niečo pridali do nápoja. Nie je to tu bežnou praxou, ale občas sa to vyskytne...“

Gareth musel uznať, že jeho priateľ nevyzeral vôbec dobre. Rozhodne to nemienil nechať len tak a čakať, kým opäť skolabuje. Nemienil sa nechať len tak ľahko odbiť.

„Dovolíš, aby ťa poriadne vyšetrili. Si predsa pilot. Nemôžeš to len tak podceňovať,“ použil tromf proti ktorému ani on nemohol nič namietať. Pre bezpečnosť ich oboch muselo byť potvrdené, že je zdravý.

„Tak dobre, ako chceš...“ súhlasil napokon John,  ale nevyzeralo to, že by sa mu to ktovieako páčilo.

Gareth siahol do skrine a pomohol mu nájsť oblečenie. Netrvalo dlho a boli na ceste do nemocnice. Rozhodne to bola jedna z tých lepšie vybavenejších, nie len taká akože pohotovosť s jedným lekárom. Bolo len dobré, že to urobili, lebo John im po ceste opäť odpadol a bolo len šťastím, že sa napokon rozhodli ísť autom, aj keď to naozaj nebolo vôbec ďaleko.

Gareth držal kapitána v náručí, cítil ako sa jeho dýchanie opäť zhoršuje, prežíval pocity, ktoré by nikomu neprial.

„Bude to v poriadku... o chvíľu sme tam...“ upokojoval ho Gareth.

Kapitán opäť nadobudol vedomie, až po nejakom čase.

„Páčiš sa mi... naozaj sa mi páčiš...“ zamumlal, bolo mu dosť ťažko rozumieť a nepredpokladal, že to naozaj myslí vážne, ale aj tak ho to potešilo. No nemal možnosť na to reagovať, lebo sa už blížili k nemocnici.

Doktor prešiel len na koniec ulice a zabočil vpravo na veľké parkovisko. Potom už len otvoril dvere. Spoločnými silami muža odniesli dovnútra a potom sa už za nimi zavreli tie dvere zakázané pre verejnosť.

Gareth si prešiel rukou po vlasoch, bál sa oňho tak veľmi až mu šlo vyskočiť srdce. Musel si sadnúť na jednu z tých moderných stoličiek, poriadne sa oprieť a zhlboka dýchať, aby ani on neprepadol panike. Kapitán bol celý rozpálený, jeho telo bolo horúce, no zároveň sa aj triaslo a ťažko sa mu dýchalo. Bál sa, že je to niečo vážne.

Keď sa upokojil, chvíľu sa hral s mobilom, aby sa aspoň nejakým spôsobom rozptýlil. Zdalo sa mu, akoby tam čakal snáď celé hodiny. Neustále posúval pohľadom svoje hodinky na mobile a odpočítaval každú jednu minútu.

Čím dlhšie to trvalo, tým viac sa strach pohrával s jeho predstavivosťou. Preto napokon vyskočil takmer ako čertík z krabičky, keď uvidel doktora z nemocnice. Ten hotelový sa vrátil do služby a povedal, že jeho kolega sa oňho dobre postará.

„Ako je na tom?“ opýtal sa.

„Váš priateľ bude v poriadku. Je stabilizovaný, pri vedomí a dostal lieky. Šlo len o alergickú reakciu na istú miestnu potravinu.“

„Takže bude v poriadku?“

„Áno, nič vážne mu nehrozí. Dnes si u nás ešte poleží na pozorovaní, a pokiaľ nebudú žiadne komplikácie, zajtra ho môžeme prepustiť.“

Značne sa mu uľavilo, že nešlo o spomínané drogy.

 „Môžem ho vidieť?“

„Áno, samozrejme izba číslo 6.“

Doktor požiadal jednu so sestier, aby ho tam zaviedla.

„Ako kapitán?“ opýtal sa ho Gareth.

„Bolo aj lepšie,“  podoprel sa rukami, aby si sa mohol nadvihnúť a trochu sa posunul.

Gareth to vzal ako výzvu a krúžil okolo neho ako satelit. Plnil každé jeho želanie, od stiahnutia roliet až po napravenia vankúšov a celkovo sa oňho staral ako o princa, no vôbec mu to neprekážalo. Prichytil sa pritom, že by ho veľmi rád rozmaznával a nemal by nič proti tomu keby rovnako pristupoval aj kapitán k nemu. Hoci nepredpokladal, že k niečomu takému dôjde.

„Garry!“ oslovil ho John, keď sa po obede vrátil k nemu do izby.

Nedokázal ho tam nechať samého, povedal, že ostane s ním a keďže jeho stav nebol vážny lekári nenamietali.

„Som rád, že si ma presvedčil. Zrejme by to so mnou nedopadlo dobre, keby som bol aj naďalej taký tvrdohlavý...“ pripustil napokon.

Gareth si to vyložil ako poďakovanie.

„A to čo si povedal, si myslel vážne?“ opýtal sa.

„Ja som niečo povedal?“ doberal si ho kapitán.

Gareth by ho rád tak trochu štuchol, no keďže bol v posteli ako pacient, nemohol si to dovoliť, tak sa naňho len mračil.

„Predsa to, že sa ti páčim?“

„Samozrejme, zlatíčko, akoby si sa mi mohol nepáčiť.“

Gareth namrzene našpúlil pery. Nevedel, či to myslí vážne, alebo si ho len doberá. No tentoraz to oslovenie znelo takmer nežne nie ironicky ako predtým.