Rivals (Prológ)

názov: Rivals
paralelná poviedka k poviedke Ghosts 
(poviedka Ghosts sa objaví neskôr)
varovanie: trojka

pár: Kim Min Suk/Jung Kyoung-Ho/ Hyun Sang Hee
poznámka: Kim je z doramy shut up flower boy band
Kyoung-Ho (tam nehrá)
obsah: Stredoškolák Kim Min Suk sa nedokáže len tak ľahko vyrovnať so smrťou svojho najlepšieho kamaráta. Od chvíle ako sa dozvie, že šlo o vraždu, a je z nej podozrivý Jung Kyoung Ho  popredný člen Yakuzy, nedokáže nájsť pokoj, stáva sa milencom tohto muža, aby sa k nemu dostal bližšie a zistil pravdu, no zároveň sa zaplieta aj do komplikovaného vzťahu so svojím spolužiakom... 

poznámka: venovanie udeľujem postupne každému komentujúcemu...

Pretože mám ešte veľa rozpracovaných poviedok tak vyjde, iba jedna časť za týždeň, čiže pokračovanie bude až na budúci týždeň. (keďže prednosť majú staršie poviedky)

Hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

venované sanasami, ell

Čiernobiela fotografia jeho kamaráta ho privítala pri vstupe do školy. Mali tam takú menšiu chodbičku, kde zvyčajne boli vystavené takéto veci, pokiaľ zomrel nejaký učiteľ, alebo študent. Nachádzali sa na čiernom pulte, slúžiacom práve na takéto účely.

Položil svoje prianie k tým ostatným, opatrne, aby náhodou  nezhodil tú druhú fotku. Mala vedľa seba omnoho viac prianí, ale jemu to neprekážalo, teraz už na tom  aj tak nezáležalo, na rivalite, ani na popularite.

Dvaja študenti tej istej školy, dvaja šestnásťroční chlapci, ktorí sa tu spolu ešte nedávno naťahovali, boli mŕtvi a nikto s tým už nedokáže nič urobiť.  Kim Min Suk sa dotkol okraja fotky Sung Joona.

Spomenul si na všetky tie titulky, ktoré zaplavili internet aj správy.

Sung Joon (16) bol zavraždený... Páchateľ neznámy... Vyšetrovanie...

No dnes naňho nechcel spomínať takto, ako na meno, ktoré obnovilo strach rodičov a spôsobilo paniku.

Pri pohľade naňho vybavila iná spomienka, chodenie do školy bolo neznesiteľné, ale omnoho zložitejšie bolo hľadať si iné cesty, sadať si na iné miesta. A ten stiesnený pocit, keď stál na stanici a čakal, že sa každú chvíľu vynorí spoza rohu a povie mu.

„Min Su, kde si bol tak dlho...Čakám ťa už vyše hodinu!“

V utorok mali obaja iný rozvrh, on mal deň dlhší a jeho spolužiak kratší no často sa zdržal aj kvôli tomu, že ostal po škole a ak aj nie vždy naňho čakal na stanici.  Pri ich nástupišti, aby mohli ísť domov spolu.

Chodili do rôznych tried, ale napriek tomu nestratili kontakt.

Min Su bol možno jedináčik ale Sung Joon bol jeho brat, našiel si ho medzi všetkými tými ľuďmi a nepredpokladal, že sa s ním tak skoro bude musieť rozlúčiť.

Takého si ho chcel pamätať, neustále rozlietaného, s pozornosťou tekajúcou na všetky strany a so schopnosťou rozprávať rýchlejšie ako myslieť...

Spomienka sa rozplynula, keď pocítil na svojom pleci cudziu ruku.

 „Bude zvoniť...“ povedal mu nejaký hlas, ktorý si nedokázal nikam v rýchlosti zaradiť. No stačilo to na to, aby prestal na tú fotku hľadieť.

Namiesto toho siahol po druhej ruke tej osoby a pocítil aká je prekvapivo jemná. Pevne ju zovrel a očakával, že sa mu vytrhne, ale nestalo sa tak, ich prsty sa preplietli a on cítil ako postupne opäť získava istotu.

„Mne to neprekáža, tebe snáď áno?“ jeho hlas bol dnes ostrý a chladný, viac než zvyčajne.

„Kim Min Suk,“ vyslovil jeho celé meno, nie výhražne, ale skôr znepokojene.

Prestal sa pohrávať s jeho rukou a prudko sa otočil k nemu. Prebodával pohľadom to ustrašené klbko, ktoré sa pred ním krčilo.

„Ty?“ jeho otázka znela ako obvinenie.

Jeho spolužiak sa okamžite stiahol, akoby sa ho snáď pokúšal udrieť, aj keď to nemal v úmysle. Bolo zvláštne, ako sa aj napriek svojej výške dokázal zmenšiť. Min Su si pripadal vyšší, aj keď v skutočnosti bol najmenším chlapcom v triede a stále si ho kvôli tomu doberali.

„Áno, ja...“ zamumlal potichu.

Hyun Sang Hee, jeho spolužiak z triedy. Zvyčajne tichý a bezvýrazný, bolo to vôbec po prvý raz čo ho oslovil po takej dlhej dobe, čo boli spolužiakmi.

„Bol to tvoj brat, však?“ ukázal na fotku druhého chlapca.

„Nevlastný, spoločná matka, iní otcovia...“ snažil sa na tú fotku nehľadieť. Nebol ako on, zrejme sa so smútkom vyrovnával inak.

„Tak dobre, pôjdeme spolu, ak chceš...“ povedal už omnoho miernejšie. Nechcel ho len tak odbiť, keď už raz pozbieral odvahu a oslovil ho, okrem toho bol teraz na škole sám, a vedel, že tak to ostať nemôže. Tí, čo ostávali sami, boli vždy zraniteľní. A zrejme si to uvedomoval aj Sang Hee.

„Okej,“ povedal potichu.

Otočili sa a spolu prešli k triedam.