pár: Kim Myung-soo/Dennis O´Neil (napol Američan, napol Kórejčan)
varovanie: sex za peniaze, pyšný a rozmaznaný_uke, vzťah so starším mužom (pribl. o 10 rokov starším, žiadny dedo :D)
obsah: Myung-soo (18) sa nevie zmieriť s otcovým bankrotom. Aby si udržal životnú úroveň, na ktorú bol zvyknutý, prijme ponuku jedného z otcových bývalých obchodných partnerov a začne žiť životom vydržiavaného milenca.
Poznámka: poviedka bude vychádzať nepravidelne.
Hodnotenie
varovanie: sex za peniaze, pyšný a rozmaznaný_uke, vzťah so starším mužom (pribl. o 10 rokov starším, žiadny dedo :D)
obsah: Myung-soo (18) sa nevie zmieriť s otcovým bankrotom. Aby si udržal životnú úroveň, na ktorú bol zvyknutý, prijme ponuku jedného z otcových bývalých obchodných partnerov a začne žiť životom vydržiavaného milenca.
Poznámka: poviedka bude vychádzať nepravidelne.
Hodnotenie
***
venované Ell a Lilith.
Pekne oblečený a upravený tak,
akoby šiel na rande s osobou, na ktorej by mu skutočne záležalo, napokon
nasadol do čierneho auta. Prišlo poňho na želanie jeho nového spoločníka. Osobne ho to veľmi potešilo, lebo na odvoz
nemohol míňať peniaze, ak chcel, aby mu niečo vystačilo aj na jedlo. Okrem toho, ak by celá táto
záležitosť nevyšla, musel by zaplatiť matkin účet v nemocnici, a to tiež
nebola práve zanedbateľná čiastka. Preto si nemohol dovoliť žiadne zbytočné
výdavky. Dosť ho to štvalo. Nevedel si predstaviť, že by mal takto žiť a splácať
otcove dlhy možno až do konca svojho života.
Pripadalo mu to absolútne
nepredstaviteľné. Predtým počítal s tým,
že po skončení nejakej ľahšej súkromnej univerzity, sa bude na plný úväzok
venovať otcovej firme. Nemal veľmi
vysoké ambície, chcel sa len baviť. No to mu zrejme nebolo súdené.
Tak trochu previnilo hľadel na
svoje kolená.
Mal na nich položený čierny obal
so všetkými dokumentmi, ktoré sa týkali ich rodinného majetku. Chcel mu všetko
ukázať, aby sa po prípade dohodli na tom, ako to všetko bude prebiehať. Všetky
dôležité termíny boli v tých dokumentoch, tak ich pre istotu zobral so
sebou, aby náhodou niečo nepoplietol.
Pevnejšie ho zovrel v rukách,
keď prechádzali okolo detského ihriska. Na chvíľu sa do jeho mysle vkradla
spomienka na časy, keď sa tam chodil hrávať s otcom. Zazrel akéhosi muža s chlapcom,
hádzali si spolu loptu.
Mal šťastné detstvo. Otec si
naňho vždy našiel čas. Mali spolu dobrý vzťah, jeden druhého podporovali.
Nechápal, kam sa stratil ten milý
muž, ktorý ho brával na ruky.
Prečo nebojoval spolu s nimi?
Prečo ich tam nechal a zbavil sa všetkej zodpovednosti? Keby za ním
prišiel prijal by ho, aby mu poskytol vysvetlenie, kvôli tým šťastným rokom, by
s ním hovoril a snažil by sa ho pochopiť, ale otec oňho očividne viac
nemal záujem. Ani nezavolal, ani nijako nedal vedieť o tom, či vôbec ešte
žije.
Pocítil ako sa mu ostré okraje
zarezávajú do rúk, tak s tým prestal a trochu sa uvoľnil. Nemal by
toľko spomínať, v poslednom čase je toho naňho asi priveľa a emócii sa
ho snažia takmer prevalcovať, ale on to nesmie dovoliť.
Nikdy sa nevzdávaj.
Ďalší deň bude stáť za to.
To hovorieval otec, aby ho
povzbudil, keď sa mu náhodou niečo nepodarilo. Boli to vtedy len také detské
takmer banálne veci.
Nemal ani len poňatia o tom,
že raz bude musieť sám riešiť takéto problémy.
Nevedel, či tomu ešte môže veriť,
ale nemal v povahe len tak ľahko skloniť hlavu a poddať sa beznádeji.
Približne o pätnásť minút,
jeho auto zastalo pred jedným z najkrajších hotelov v meste.
O´Neilovci vlastnili sieť hotelov, rozmiestnenú po celej krajine, ponúkali
luxus, príjemné prostredie na vysokej
úrovni a absolútnu diskrétnosť. Pochádzal z rodiny, ktorá sa
hoteliérstvu venovala po celé generácie, veľmi váženej a distingvovanej.
Šofér mu otvoril dvere. Myung-soo
vystúpil a bol hneď jedným zo zamestnancov hotela, odvedený rovno na
poschodie, kde sa nachádzal apartmán, v ktorom býval riaditeľ hotela.
„Vstúpte!“ ozvalo sa zvnútra po
zaklopaní.
Zamestnanec mu otvoril dvere a on
pomaly vstúpil do mužovho apartmánu. Cítil ako sa dvere za ním napokon zavreli.
„Dobrý deň, pán O´Neil.“
Myung-soo pozdravil svojho nového
spoločníka.
Mladý dedič hotelového impéria k nemu
zdvihol zrak. Mal pred sebou otvorený notebook, a tváril sa tak trochu
zamyslene, akoby ho práve vyrušil pri riešení nejakého dôležitého problému.
„Sadni si,“ prikázal mu
autoritatívnym hlasom.
Chlapec poslúchol, no predtým než
tak urobil, mu podal svoju zložku.
„Toto sú moje dokumenty. Týkajúce
sa dlhov. Myslel som si, že by ste ich chceli vidieť.“
„Áno, dobre si urobil. Potrebujem
to, aby som si urobil o celej veci prehľad.“
Okamžite ich otvoril.
„Dáš si niečo?“
Díval sa naňho tak zvláštne, na
chvíľu mal takmer neodbytný pocit, že si ho prezerá, akoby bol nejakým majetkom
na trhu, vystrel sa a nijako proti tomu neprotestoval. Prišiel sem predsa
predať svoje telo.
„Možno neskôr.“
Nevedel, či by do seba v takejto
situácii dokázal niečo dostať.
Dennis si zrejme všimol jeho
rozpaky, tvár sa mu trochu viac vyjasnila a venoval mu omnoho miernejší
pohľad ako na začiatku.
Črty jeho tváre sa uvoľnili a tak
trochu sa naňho usmial.
„Dohodneme sa na tom, že mňa sa
nemusíš báť, dobre? Poznáme sa predsa, a neboj sa, neuhryznem ťa, aspoň
zatiaľ nie...“
„Ako si želáte...“ prikývol
rozpačito.
Nevedel prečo v jeho prítomnosti
nemôže byť tým ľadovým princom a skúšať naňho tie isté triky ako na
exekútora a jeho ľudí. Zrejme sa stretol so súperom, na ktorého si až tak
veľmi netrúfal. Aspoň tak si to vysvetľoval.
„Ale musím ťa o jednu vec
požiadať. Tvoje finančné záležitosti vyriešim v priebehu niekoľkých dní. Vzhľadom
na to, že ide o obchodnú dohodu, chcem vidieť čo si kupujem.“
Myung-soo prikývol.
Siahol na svoje oblečenie a začal
si ho pomaly rozopínať.
„Ak ma zbavíte tých dlhov a budem
si môcť ďalej žiť svoj život, moje telo bude patriť vám. Urobím všetko o čo
ma požiadate.“
